ROZHOVOR: Evanjelizátorka spoza hľadáčika kamery

Kameramanka, dokumentaristka, pôvodom stavebná inžinierka. Rehoľníčka – služobníčka Ducha svätého. Ivica Kušíková.

Rehoľné sestry zvyčajne nevidieť s kamerou v ruke. Ty si si však na ňu už veľmi dobre zvykla… Odkedy sa venuješ práci s kamerou a dokumentaristickej činnosti?
Rok 1996 bol prelomovým v mojom živote. Po zložení večných sľubov v Misijnej Kongregácii Služobníc Ducha svätého som začala so štúdiami médií – najskôr na St. Patrick College v Írsku, neskôr som absolvovala magisterské štúdia v dokumentaristike v Anglicku. Tam niekde je počiatok mojej evanjelizácie s kamerou.

Považuješ natáčanie dokumentárnych filmov za súčasť akéhosi misijného poslania? Alebo vôbec rehoľného poslania ako takého?
Som rada, že hovoríš o poslaní, pretože pre mňa je moje rehoľné povolanie, ako aj tvorba dokumentov záležitosťou srdca. Tak, ako nedokážem oddeliť modlitbu od môjho konkrétneho každodenného života, tak asi nedokážem oddeliť moju prácu dokumentaristky od rehoľného povolania. Svet dnes potrebuje svedkov činu a mojou misiou je cez dokumentárny film dať takýmto svedkom – nositeľom svetla a nádeje – priestor. Aj prostredníctvom nich chcem divákovi ponúknuť hodnoty, ktoré dokážu náš život urobiť kvalitnejší a lepší. Je to taká misia sv. Jána Krstiteľa – dať priestor iným. Táto misia ma veľmi inšpiruje, napĺňa a dáva zmysel a iskru môjmu životu.

Ktorý bol tvoj prvý film?
Môj prvý film Sichili calling bol súčasťou mojej magisterskej práce a jeho príbeh sa odohráva na ďalekej misii v Zambii, kde o kvalitnejší život a dôstojnosť človeka bojuje holandský neveriaci lekár a poľský katolícky kňaz – misionár. Je to príbeh, ktorý sa venuje problematike zadĺženosti tretieho sveta a jej dôsledkom. Myslím, že podľa mojich kritérií bol tento film jeden z tých úspešnejších (smiech).

„Tak, ako nedokážem oddeliť modlitbu od môjho konkrétneho každodenného života, tak asi nedokážem oddeliť moju prácu dokumentaristky od rehoľného povolania.“ Zdieľať

Na čom momentálne pracuješ?
Spolu s mojim tímom pracujem na celovečernom dokumentárnom filme o význame a opodstatnení zasväteného života aj vtedy, keď sú rehole nechcené a okolnosti a prostredie je k takejto forme života nepriateľské. Východiskovým bodom je pre nás snaha o likvidáciu ženských reholí v 50. rokoch a ich prežitie napriek všetkým útrapám a anomáliám komunistického režimu až dodnes. Tento film je pre mňa osobne veľká výzva a verím, že sa nám podarí pootvoriť dvierka do pre mnohých „tabuizovaného“ života rehoľných sestier.

Ktorý zo svojich projektov považuješ za najúspešnejší?
Nemyslím si, že cieľom mojich filmov by mal byť úspech – to je subjektívna veličina. Nechcem tým povedať, že pozitívna reakcia alebo ocenenie nepoteší a nepovzbudí. Chcem ohlasovať evanjeliové hodnoty a tak realizovať svoje rehoľno-misijné povolanie. Snažím sa o sprostredkovanie príbehu človeka, ktorý svojou pravdivosťou a autentickosťou otvára divákovi nové obzory a pomáha mu tak formovať vlastný názor na život. Možno ho tiež pozýva byť o trošku lepším človekom… Keď sa to podarí, hovorím o úspechu.

Uvoľňuje ťa tvoja rehoľa na takúto filmársku činnosť?
Bez súhlasu a podpory mojich predstavených a spolusestier by bol môj apoštolát nemožný – po všetkých stránkach.

Veľkým dielom bol film Pilátova amnestia. Ako si spomínaš na túto prácu?
Film Pilátova amnestia bol už len akýmsi výstupom trojročnej audiovizuálnej archivácie svedectiev a spomienok rehoľných sestier, ktoré prežili likvidáciu svojich kláštorov a dlhé roky vo vyhnanstve. Mapovali sme hlavne obdobie 1945 – 1965.

Nie je trochu paradoxné, že prvý impulz natočiť svedectvá rehoľníčok prišiel od rehoľníc z USA?
Asi áno. Ale treba tu tiež pripomenúť, že rehoľné sestry z USA, ktoré tento náš projekt iniciovali, pôsobili roky v Rumunsku. Poznali tak súčasnú históriu východnej Európy a jej význam a dôležitosť pre cirkev ako takú. Tiež im nechýbala odvaha zainvestovať do projektu, ktorý odhalil všetko to, čo malo zostať navždy zabudnuté. Je na škodu, že naša slovenská mentalita je v podobných iniciatívach veľmi pasívna a nevidí v podobných projektoch potenciál a význam.

K téme:
Sestra-blogerka Marcela Bagínová: Nechcem byť populárna, ale pravdivá Zdieľať

Natočiť „tony“ materiálov muselo byť náročné. Ako sa ti to podarilo zvládnuť?
Na projekte Svedkovia viery sme pracovali v podstate štyri rehoľné sestry s podporou všetkých ženských reholí na Slovensku. Hlavnou iniciátorkou a manažérkou bola sestra Daniela Bezdedová, FCD, vtedy predsedníčka Konferencie vyšších predstavených ženských reholí. Bez jej nasadenia a vplyvu by sme s projektom neobstáli. Tak isto sestra Marta Baliaková, DKL, ktorá projekt zastrešovala po finančnej a ekonomickej stránke, no a potom ešte my dve: sestra Mária Greškovičová, ktorá so sestrami robila rozhovory a ja som to všetko natáčala a archivovala na blu-ray a DVD nosičoch.

Boli svedectvá rehoľníčok skôr svedectvom o utrpení a bolesti alebo o viere a láske?
Myslím, že tie výpovede boli hlavne pravdivé, vyplývajúce z osobnej skúsenosti. Boli o tom všetkom, na čo sa pýtaš. Zaujímavé bolo hlavne to, ako tú istú situáciu každá vnímala a prežívala zo svojej perspektívy. V tom vlastne spočíva hodnota a bohatstvo nafilmovaného materiálu.

Boli by dnes veriaci, kňazi i rehoľníci a rehoľníčky schopní takých obiet ako svedkovia viery v 50. rokoch počas komunistického režimu?
Sestra Stela Danková, DKL by ti na to povedala: „Všetko je milosť a dostávame jej toľko, koľko potrebujeme na daný okamih. Ani viac, ani menej. Len toľko, koľko potrebujeme....“ Ale s týmto musíme v našich životoch aj počítať a byť otvorení spolupráci s Božími zásahmi a pomocou. Nie všetko máme v rukách len my, nie všetko dokážeme riešiť vlastnými silami, rozumom. Keď sa postavíme k životu s týmto vedomím, myslím, že je tu potenciál prežívať život naplno so všetkým tým, čo prináša. Aj s obetami a utrpením.


Našiel sa niekto, kto sa ospravedlnil obetiam Akcie R za to, čo museli prežiť? Alebo bol niekto potrestaný za iniciovanie perzekúcií proti rehoľníčkam? Prípadne – našiel sa niekto, kto ocenil ich obetavosť a vytrvalosť, kto sa im poďakoval?
Viem len toľko, že sestry, ktoré boli väznené, boli rehabilitované. Či sa im niekto za to všetko niekedy aj ospravedlnil, to neviem – ony to nespomínali a ja som to nezisťovala. Viem len, že sestry, s ktorými sme sa rozprávali to všetko prijímali v duchu obety – aj za tých, ktorí im toto utrpenie spôsobovali.

Keby na Slovensku nebol komunizmus, boli by sme veriacejší národ?
Čo znamená „veriacejší“?... Dá sa veriť viac alebo menej? Vo viere dozrievame postupne. Pravdivosť našej viery sa odráža v našich postojoch a vzťahoch. Ak vieru žijeme autenticky, musí sa to odzrkadliť aj v spoločnosti, ktorá by následne mala byť preniknutá kresťanskými hodnotami. Je tomu tak na Slovensku? Záver si môžeme urobiť sami....

„Pravdivosť našej viery sa odráža v našich postojoch a vzťahoch. Ak vieru žijeme autenticky, musí sa to odzrkadliť aj v spoločnosti, ktorá by následne mala byť preniknutá kresťanskými hodnotami. Je tomu tak na Slovensku?“ Zdieľať

Jedna z rehoľníčok vyslovila názor, že likvidácia reholí bola likvidácia náboženskej tradície na Slovensku i viery ako takej. Na druhej strane, z krvi mučeníkov, z ich obiet, vyrastajú noví kresťania. Sme už viac ako 60 rokov po týchto smutných a ťažkých udalostiach. Vyrástli odvtedy noví kresťania? Kde boli zasiate tie semená?
Ja by som si osobne priala, aby krv už nikde a nikdy nepretekala. Semená zasiate boli a verím, že do úrodnej pôdy – takže určite úrodu prinesú vo svojom čase. Nechcime veci urýchľovať! To nie je naše poslanie. Možno sme generácia, ktorá sa má o to, čo bolo zasiate, starať. Noví kresťania vyrastajú – aj keď možno v inej forme, v iných štruktúrach a v inom tempe ako by sme si predstavovali a na aké sme boli zvyknutí. Ich autenticitu však už teraz zakúšame v každodennosti života. Niekedy sa možno zdá, akoby toho negatívneho bolo viac, akoby nás to všetko valcovalo, máme strach, ako to všetko skončí. Sama vnímam, že sú tu tzv. „tiež katolíci“, ktorým sa na cirkvi dobre parazituje a ktorí chcú z možností „vytĺcť“ čo najviac pre seba. Je na nás, aký postoj k týmto veciam zaujmeme. Pretože víťazstvo zla je vždy podporované absenciou dobrých skutkov.

Patríš do Misijnej kongregácie Služobníc Ducha Svätého. Ako si sa stala jej členkou?
Svoje povolanie vnímam ako dar, ako pozvanie – ale nie jednorázové. Pozvanie, ktoré cez okolnosti pretrváva až dodnes. Vždy mi bolo jasné, že o svoj život a o svoje „talenty” sa chcem podeliť s tými menej šťastnými... Nastalo obdobie hľadania smeru, pri ktorom som narazila na vzácneho človeka – farára z Terchovej. Jozef Šabo, SVD bol pre mňa takým GPS-kom, navigáciou, ktorá mi pomohla s orientáciou v mne dovtedy nepoznanom teréne.
Do Misijnej Kongregácie Služobníc Ducha Svätého som v roku 1986 vstupovala už ako stavebná inžinierka s túžbou pomáhať a pracovať pre tých, ktorí v živote mali menej šťastia ako tomu bolo v mojom prípade. Stavanie nemocníc, škôl a ihrísk chcelo byť mojim malým príspevkom do misijného diela cirkvi. To som chcela ja. On to však chcel inak a ja som jeho pozvanie prijala. Som za to veľmi vďačná...

Prečo je takáto kongregácia misijná?
Našim pôvodným poslaním je ohlasovanie evanjelia v krajinách, kde evanjelium ešte ohlasované nebolo. Nie som si celkom istá, či pri dnešných komunikačných možnostiach a networku takéto krajiny vôbec ešte existujú. Bola to však vízia nášho zakladateľa sv. Arnolda Janssena v roku 1889, keď zakladal Kongregáciu Služobníc Ducha Svätého v holandskom mestečku Steyl.
Dnes toto vnímanie misijného územia nie je ani tak o geografii, ale skôr o „chudobe“ moderného človeka a jeho potrebách. Ide o krajiny, ktoré ešte prednedávnom vysielali rehoľníkov do misií.

Aké dnešné misionárske výzvy?
Myslím, že každá rehoľa ich má odlišné. Čo sa týka našej kongregácie, my si priority vytyčujeme na generálnych kapitulách, ktoré sa uskutočňujú každých šesť rokov a reflektujú tie najpálčivejšie potreby doby. Tá posledná v roku 2008 rozhodla, že našimi prioritami sú práca so ženami na okraji spoločnosti, ochrana života od počatia až po prirodzenú smrť a ochrana životného prostredia. No a potom si to už každá krajina „rozmieňa na drobné“ a všeobecné závery konkretizuje pre danú situáciu.

„Sama vnímam, že sú tu tzv. ‚tiež katolíci‘, ktorým sa na cirkvi dobre parazituje a ktorí chcú z možností ,vytĺcť´ čo najviac pre seba.“ Zdieľať

Kde všade pôsobia služobnice Ducha svätého?
V súčasnosti je nás približne 3 500 a pracujeme v 46 krajinách na všetkých kontinentoch.

Čo to znamená slúžiť Duchu svätému?
Podľa mňa je to o snahe budovať vzťahy – s Bohom, sami so sebou a s ľuďmi navzájom.

Ako môžeme veriaci rozoznávať pôsobenie Ducha Svätého v našich životoch?
Ovocím Ducha je láska, dobro, pokoj, radosť...

Odkiaľ môžeme mať istotu, že konáme to, čo je v súlade so želaním Ducha svätého?
Mať istotu asi nikdy nebudeme – sme ľudia z rôznych kultúr, prostredí, návykov a názorov. To, čo je pre niekoho dobré, je pre iného neprípustné. Strom sa však pozná po ovocí...

Pri pohľade na tajomstvo Božskej Trojice si ako-tak vieme predstaviť Boha Otca aj jeho Božieho Syna, ale ako vyzerá Duch Svätý?
To sa dozvieme vo večnosti. Teda aspoň dúfam... (smiech).

Matúš Demko

Foto: kvpzr.sk, archív sestry I. Kušíkovej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo