Okolo školstva to pred voľbami i krátko po nich vrelo. Vzniklo niekoľko hlasných občianskych iniciatív, zorganizovalo sa niekoľko učiteľských pochodov.

Hoci nátlakové akcie v školstve sú skôr tradícia ako inovácia, doteraz nezvykli veľmi fungovať. Zistil to aj premiér, keďže si strana nechala merať názor spoločnosti na túto tému. Verejná mienka dlhodobo považovala nároky učiteľov za prehnané a reformu školstva za neprioritnú.

No už to neplatí v takej miere ako kedysi. Pomerne nedávno do tohto vnímania intenzívne zasiahol nový prvok: výsledky pravidelných medzinárodných testovaní žiakov. A v nich začali slovenské deti prepadať. Hoci o metodike testovania sa dajú viesť dlhé polemiky, opakovane potvrdený trend má neprehliadnuteľnú výpovednú hodnotu.

Spojenie týchto dvoch tlakov v čase okolo volieb predsa len vyústilo do prísľubu, že so školstvom sa niečo bude robiť. Do programového vyhlásenia vlády v oblasti školstva sa dostali vety o tom, že stav regionálneho aj vysokého školstva je veľkou výzvou: „Zlepšenie tohto stavu si vyžaduje zásadné vnútorné aj vonkajšie systémové zmeny a vláda je odhodlaná ich pripraviť a začať neodkladne uskutočňovať.“

Návrh týchto zmien mal byť hotový do konca roku 2016 v akomsi ideovom reformnom dokumente, ktorý definuje koncepciu vzdelávania na najbližších desať rokov.

Plavčanova cesta

Peter Plavčan, minister školstva za SNS, vyznávač prístupu cesty najmenšieho odporu, sa po voľbách nebránil hlasom volajúcim po reforme školstva. Strana, ktorá ho nominovala, mu v tomto veľa odporúčaní nedala. Zaujímali ju najmä personálne zmeny na postoch, kde sa kontrolovali financie rezortu a eurofondy, ktorých je v školstve stále za stovky miliónov.

Plavčanova cesta najmenšieho odporu vyústila do toho, že pod tlakom vonkajšieho aktivizmu vznikla pri ministerstve školstva zvláštna skupina nezávislých a viac-menej rešpektovaných osobností, aby dala slovenskému školstvu víziu. Ocitli sa v nej známe mená.

Regionálne školstvo dostali na starosť Vladimír Burjan, Ivan Juráš a spočiatku aj Zuzana Zimenová, odborné školy Juraj Vantuch, vysoké školy Emil Višňovský a Libor Vozár a potom tu bol akýsi neformálny líder, exminister školstva Milan Ftáčnik, ktorý dobre rozumie regionálnemu aj vysokému školstvu.

Garantom celého projektu mal byť Peter Mederly, ktorý dlho pôsobil na kľúčových pozíciách ministerstva, pozná pomery zvnútra a takisto dobre vie, čo to znamená rezistencia rezortu. Mederly však ešte minulý rok z ministerstva nečakane odišiel, v januári pre Postoj vysvetlil, že jedným z dôvodov jeho odchodu bolo zistenie, že sa v rezorte naďalej plánujú robiť eurofondové megaprojekty, ktoré mrzačia školstvo už od roku 2006.

Tím autorov však v hektickom tempe fungoval ďalej, najskôr minulú jeseň predložil svoje základné tézy, tie po pripomienkach odbornej verejnosti zapracoval do dokumentu, ktorý napokon 15. marca zverejnil.

Dokument je rozsiahly, má 226 strán, polovica sa venuje regionálnemu školstvu a polovica vysokoškolskému systému.

Skrátene možno povedať, že ide o súhrn cieľov podobný tomu, ako ich dnes formulujú najúspešnejšie krajiny na svete, aj s pokusom kde-tu zohľadniť slovenské špecifiká. Autori prízvukujú, že sa nepozerali na finančnú ani politickú stránku svojich návrhov. Aby sa mohli naplno venovať problematike vzdelávania.

Polemika o dokumente, ktorá štartuje, má potenciál byť nekonečná. Bude sa hovoriť o tom, že niektoré veci sú vágne, iné nerealizovateľné a podobne. 

Viditeľný dištanc

Z rozličných foriem, ktoré dokument mohol mať, získal nakoniec formu autorského dokumentu, nie ministerského. To síce rozviazalo odborníkom ruky, no tiež to znamená, že sa nedá prisúdiť ministerstvu, ktoré sa od neho môže jednoducho dištancovať.

Trochu sa tak dialo už počas tvorby samotného dokumentu, keď poradnú spoluprácu na projekte postupne zrušili viacerí ľudia z ministerstva vrátane šéfa analytického útvaru.

A dištanc začína byť viditeľný aj navonok.

Minister školstva Peter Plavčan mal 15. marca spolu s Andrejom Dankom tlačovku, na ktorej hodnotili prvý rok jeho ministrovania.
Za normálnych okolností mali Danko a Plavčan slávnostne mávať s čerstvo hotovým dokumentom, ktorý navrhuje všetky tie potrebné zmeny, po akých sa toľko volalo.

Ale nič z toho sa neudialo. Danko ocenil projekt školských autobusov, ďalej vyhlásil, že „základným princípom našej politiky je silnejšia ruka štátu vo vzdelávacích procesoch.“ Autori Plavčanovho dokumentu pritom navrhujú priamy opak, ústup od dirigizmu a väčšiu voľnosť pre školy.

Danko ešte osobitne vyzdvihol reformy v oblasti športu, konkrétne opravu šatní na štadiónoch. Minister školstva spomenul aj dokument, ktorý predstavil v ten istý deň, ale len akoby mimochodom. Aj preto je veľmi otázne, čo sa s dokumentom vôbec stane. Najbližších šesť týždňov má byť tých vyše 200 strán určených na pripomienkovanie. Začiatkom mája si autori reformného tímu opäť spolu sadnú, posúdia, čo a v akej podobe zahrnú do už celkom finálnej verzie.

Úlohou všetkých záujmových skupín, ktoré budú dokument pripomienkovať, tak bude najmä to, aby nedovolili ministrovi stiahnuť sa z celého procesu. Zdieľať

Tú by potom malo ministerstvo víťazoslávne predložiť na schválenie vláde. No keďže ministerstvo v podstate nie je zapojené do jeho prípravy, stane sa to, že dokument pôjde na pripomienkovanie rezortným úradníkom. Tí sa v interných debatách príliš netaja tým, že viaceré nápady im vôbec nie sú po vôli.

Každý proti každému

Budúcnosť dokumentu je preto veľmi zahmlená. Už krátko po jeho zverejnení je zrejmé, že sa dočká rozsiahleho pripomienkovania zo všetkých záujmových skupín v školstve. Od samospráv, riaditeľov, učiteľov, zástupcov rodičovských organizácií, pedagogických fakúlt a vedeckých pracovísk, metodológov, odborov a mnohých iných. Každú z týchto skupín možno rozdeliť na podskupiny, ktoré prezentujú na tú istú vec odlišné názory. 

Práve hodnotiaca pestrosť, ktorá vznikne, bude barličkou pre ministerstvo, aby dokument zásadne upravilo podľa svojho videnia sveta. A k tomu treba spomenúť aj politické riziko v podobe telefonátu od Andreja Danka, ktorého motivácia niesť politické náklady za ambiciózny dokument je nulová.

Je celkom možné, že ministerstvo nakoniec tento dokument alebo čokoľvek, čo by sa naň podobalo, nakoniec zmetie zo stola ako nekonsenzuálny. V tom virvare sa ľahko môže stať, že práve táto alternatíva bude pre ministra Plavčana novou cestou najmenšieho odporu.

Úlohou všetkých záujmových skupín, ktoré budú dokument pripomienkovať, tak bude najmä to, aby nedovolili ministrovi tváriť sa, že žiadny dokument s nápadmi pre reformu školstva vlastne neexistuje.

Článok vyšiel s podporou Nadácie Konrada Adenauera.