O čo ide Robertovi Ficovi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
O čo ide Robertovi Ficovi

Robert Fico a Vladimír Mečiar na tlačovej konferencii po rokovaní koaličnej rady 2. februára 2010 v Bratislave. FOTO TASR - Tomáš Halász

Premiér má rušenie amnestií pevne v rukách. Neostáva nič iné než dúfať v zázrak.

Premiér Robert Fico preukázal v posledných dvoch dňoch konštruktívny prístup a dáva najavo, že viaceré požiadavky demokratickej opozície berie pomerne vážne.

Vládna koalícia mala po včerajšom vyhlásení kotlebovcov dostatok hlasov na to, aby podľa pôvodného plánu už tento týždeň presadila svoju verziu ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií.

Fico sa zatiaľ touto cestou nevydal. A hoci vládna trojka ďalej trvá na skrátenom legislatívnom konaní, odklad hlasovania na budúci týždeň vytvára istý priestor na koalično-opozičný kompromis.

Ficova veľkorysosť a opozičné podmienky

Na svoju úprimnú či predstieranú ústretovosť má Robert Fico pádne dôvody: jednak pocity lídra Mosta Bélu Bugára, ktorý nemá chuť na historické hlasovanie ruka v ruke s Marianom Kotlebom a celkom úprimne si želá spojenie s opozíciou.

Fico si však rovnako uvedomuje aj svoju priaznivú rokovaciu pozíciu: Sulíkovi s Matovičom a Kollárom môže poskytnúť viaceré ústupky bez toho, aby ohrozil podstatu riešenia. A ňou je rušenie amnestií cez Macejkovej Ústavný súd.

Napriek tomu je správne, že opozícia rokovania neodmietla a predkladá rozumné návrhy, ktoré zmierňujú riziká pôvodnej Ficovej a Kresákovej verzie.

SaS, OĽaNO a Sme rodina žiadajú garancie, aby sa žiaden súd po zrušení amnestií nemohol uzniesť, že trestné činy spojené so zavlečením Michala Kováča mladšieho sú premlčané.

Druhou opozičnou podmienkou je dohoda na tom, kto bude Národnú radu zastupovať v konaní pred Ústavným súdom. Ide o osobu, ktorá by mohla namietať zaujatosť sudcov, ako je bývalý poslanec HZDS Peter Brňák.

Po tretie, opozícia požaduje, aby sa zrušenie milosti prezidenta Kováča pre svojho syna v kauze Technopol týkalo aj Mariána Kočnera.

Dôležitý je takisto štvrtý návrh, podľa ktorého by Ústavný súd v prípade ústavného zrušenia amnestií nezačal konať automaticky, ale až po podnete zo strany poslancov.

Po piate, opozičné strany žiadajú, aby sa účastníkom konania pred Ústavným súdom stali okrem parlamentu aj prezident a vláda.

Zápis do histórie alebo strach zo strhnutia lavíny? 

Aj po dnešných politických rokovaniach je však jasné, že pokus o zrušenie amnestií bude prebiehať podľa Ficovho scenára. Nakoniec to dnes potvrdil aj samotný Béla Bugár, ktorý po stretnutí politických strán povedal, že úloha Ústavného súdu v celom procese musí zostať zachovaná.

Ak teda Ústavný súd povie, že uznesenie parlamentu rušiace amnestie je neplatné, tie zostanú v platnosti aj naďalej. Ak by potvrdil jeho ústavnosť, tak sa môžu obnoviť trestné konania, ktoré boli na základe amnestií zastavené.

Ak by súd v stanovenej lehote (koaličný návrh hovorí o 60 dňoch) nedospel k žiadnemu rozhodnutiu, znamenalo by to potvrdenie ústavnosti rozhodnutia parlamentu a amnestie by boli zrušené.

To, či budú Mečiarove amnestie na konci dňa naozaj zrušené, záleží aj na Ficovej skutočnej motivácii.

O čo ide teda Robertovi Ficovi naozaj? Ponúkajú sa dve možné interpretácie, pozitívna aj negatívna.

Najskôr tá pozitívna: Robert Fico to myslí vážne, želá si, aby Ústavný súd amnestie zrušil a on sa tak pred dejinami zapísal ako otec nápadu aj realizačného tímu.

Pôvodne na takýto zápis v dejinách síce vôbec nemyslel, zo zotrvačnosti hovoril to isté, čo uplynulých 20 rokov, keď sa najskôr ešte ako mladý líder opozície uchádzal o bývalých Mečiarových voličov a neskôr pribral do vlády samotného, už vyblednutého Mečiara.

Lenže teraz vo februári Fico pochopil, že sa so svojou líniou ocitol v hlbokej defenzíve. A že zrušenie amnestií si želá aj väčšina jeho voličov.

Preto si zrazu po 20 rokoch adoptoval ideu, že Mečiarove amnestie sa predsa len dajú zrušiť, ale jedine cez Ústavný súd. Z núdze si tak spravil cnosť a vonkoncom si neželá, aby Macejkovej súd amnestie ponechal pri živote a jeho ideu tak zosmiešnil.

Fico sa nebojí ničoho viac ako povestnej poslednej kvapky a výbuchu nespokojnosti ako v rumunských uliciach.

Teraz tá negatívna interpretácia: Robert Fico si v skutočnosti neželá zrušenie Mečiarových amnestií.

Jeho dnešné správanie je len marketing, aj preto chce opozíciu čo najviac vtiahnuť do svojej hry. Aby tak neskôr po nezrušení amnestií mohol jednoduchšie čeliť šokovanej verejnosti, že on sám s tým nič nemá, pretože urobil všetko pre právne čisté riešenie. To len ústavní sudcovia povedali nie.

V skutočnosti by však kritickému počtu ústavných sudcov už predtým potichu svojimi cestičkami vyslal signál, aby nič nerušili.

Ak by si Fico naozaj želal pochovanie témy takýmto spôsobom, o dôvodoch by sme mohli len špekulovať: napríklad o tom, či Fico nemá ešte z dávnejších dôb dohodu s Vladimírom Mečiarom, ktorú nemôže porušiť.

Alebo o strachu Smeru z toho, že bezprecedentný právny krok strhne lavínu a scitlivená verejnosť bude hlasno žiadať nápravu ďalších krívd, tentoraz z Ficovej éry.

Lenže je tu aj možnosť, že Ficove skutočné motivácie nebudú mať na rozhodovanie Ústavného súdu vôbec taký vplyv, aký sa mu dnes často pripisuje.

Ľuďom okolo Ivetty Macejkovej sa funkčné obdobie čoskoro definitívne skončí, kedysi by im Fico mohol ponúknuť opätovné zvolenie do pozícií ústavných sudcov, dnes to už nie je možné.

Pri ich rozhodovaní tak môžu zohrať oveľa silnejšiu rolu než signály od premiéra staré politické reminiscencie. Povedzme niekdajšie väzby na HZDS alebo – aby sme ústavným sudcom automaticky nepripisovali zaujatosť – aj ich celoživotné právne názory. Napríklad na princíp zákazu retroaktivity.

Tak to platí nielen u Brňáka a Macejkovej, ale najmä v prípade dnes 63-ročného Milana Ľalíka, sivej eminencie Ústavného súdu a muža, ktorý bol svojho času služobníkom Štefana Harabina.

V tejto chvíli sa dá povedať len toľko, že rozhodovanie Ústavného súdu sa dopredu nedá odhadnúť.

Nové mocenské centrum
 

Zapojenie tejto inštitúcie do celého procesu, ktoré sa Ficovi podarilo vyboxovať, je tak zároveň najväčšou slabinou politickej dohody o Mečiarových amnestiách.

Nielenže robí ich zrušenie neistým, ale ešte viac posilňuje postavenie Ústavného súdu ako mocenského centra. Na úkor parlamentu a prezidenta. Narušuje doteraz všeobecne akceptovaný úzus, že ak parlament rozhoduje 90 hlasmi, koná ako ústavodarca.

Výsledkom je stav, že NR SR sa vzdáva svojej suverenity v prospech Ústavného súdu. V dobe rozmáhajúceho sa súdneho aktivizmu sa to môže ukázať ako negatívny precedens do budúcnosti.

Keďže ide o zásah do delenia moci, vôbec nejde iba o otázku práva, ako sa debatu snažia redukovať niektorí právnici s poslaneckým mandátom, ale aj o politologický a politický problém.

Zlou správou však je, že po tom, ako Robert Fico získal na svoju stranu poslanecké hlasy Mariana Kotlebu, je zrušenie amnestií podľa scenára cez Ústavný súd jedinou politicky realistickou cestou.

Preto budeme najbližšie dva mesiace dúfať v zázrak.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo