Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
21. marec 2017

Cyril Vasiľ o zrušení amnestií: Kedy, ak nie teraz?

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Cirkev nesmie k zrušeniu nespravodlivých Mečiarových amnestií mlčať a nechať tému len na iných. Prinášame vám text prednášky, ktorú mal arcibiskup minulý týždeň na Teologickej fakulte v Košiciach.
Cyril Vasiľ o zrušení amnestií: Kedy, ak nie teraz?

Foto: TASR/Andrej Galica

Hovoriť o zákone, o vzťahu medzi zákonom Božím, prirodzeným a ľudským, o aplikovaní zákona, o spravodlivom zákone, o výnimke zo zákona i o náprave zákona protiviaceho sa zmyslu zákona i dobrým mravom je síce témou filozoficko-právnou a zdanlivo len akademickou.

Ale nie je to len téma akademická alebo nie je to vždy len otázka teoretická.

Zaiste, že keď sv. Tomáš v druhej polovici 13. storočia písal svoju Teologickú summu a keď v nej poskytoval morálne a právne kritériá hodnotenia situácie v teoretickom prípade, keď správca verejných vecí rozhodne o neuplatnení zákona alebo o vyňatí osôb alebo skutkov spod aplikovania zákona, keď si kládol otázku morálnosti alebo nemorálnosti, vernosti, alebo nevernosti zmyslu zákona a dosahovaniu spoločného dobra, a teda aj platnosti alebo neplatnosti takejto normy, prípadne možnosti zmeny či zrušenia akejkoľvek človekom stanovenej normy ľudského zákona, a teda a fortiori možnosti, ba nevyhnutnosti zrušenia nemorálneho zákona, zaiste nemohol predpokladať, že sedem a pol storočia po jeho slovách sa niekde v ďalekej krajine, ako je Slovensko, podobný prípad vyskytne a že sa jeho právna i morálna hodnota stane na desaťročia predmetom živej verejnej diskusie alebo skôr dusivou nočnou morou a pretrvávajúcim biľagom na procese formovania právnej kultúry štátu i svedomia jednotlivcov.

Rovnako som netušil ani ja, keď sme pred viacerými mesiacmi s organizátormi tohto podujatia hľadali tému na dnešnú akadémiu, že desaťročia zatĺkaný, zahmlievaný, manipulovaný a podľa niekoho neriešiteľný a nezvrátiteľný prípad amnestií udelených v súvislosti so zavlečením syna slovenského prezidenta do cudziny sa dostane znovu pod reflektory verejnosti, aby pálčivo nastolil večnú otázku spravodlivosti, zákona, morálky a justície, svedomia a verejného dobra.

„Ak neurobíme všetko preto, aby sme dokázali odlíšiť Pravdu a Lož, tak sa všetci staneme rukojemníkmi zla a necháme sa zavliecť za hranice dobra.“ Zdieľať

Dnešný moderný človek je založený vnemovo-vizuálne, a preto viac ako abstraktné traktáty stredovekých scholastikov ho ovplyvňuje pohyblivý obraz filmovej snímky. Ten je pre širokú verejnosť čitateľnejší a zrozumiteľnejší ako filozoficko-morálno-právne dištinkcie.

Možno práve preto sa dnes Slovenskom znovu valí vlna rozhorčenia i zahanbenia nielen nad samotným skutkom zavlečenia a inými s ním súvisiacimi zločinmi, ale aj nad tým, že, žiaľ, väčšina členov už niekoľkých generácií volebne sa striedajúcich reprezentantov verejného života, teda našich predstaviteľov, našich zástupcov, povolaných k tomu, aby zabezpečovali verejné dobro okrem iného aj budovaním dôvery a úcty k zákonným a morálnym pravidlám, nebola ešte stále schopná napraviť to, čo na druhej strane viac či menej hlasno, viac či menej s presvedčením, viac či menej jednoznačne nazýva nemorálnosťou, vykonanou štátnou mocou vo forme zdanlivo zákonného kroku takzvaných amnestií znemožňujúcich objasnenie trestných činov i definitívne a formálne pomenovanie ich vykonávateľov a inšpirátorov.

(Celý text prednášky arcibiskupa Cyrila Vasiľa na Akadémii sv. Tomáša, ktorá sa konala na Teologickej fakulte v Košiciach 13. marca 2017.)

Zákon v koncepcii sv. Tomáša Aquinského by Anonymous IHLIoXM on Scribd


Pritom človek nemusí byť ani doktorom práv ani filozofom, aby si zdravým sedliackym rozumom vedel spočítať a aby si uvedomil, že na to, aby sa naplnila možná logika spravodlivej aplikácie inštitútu amnestie, teda odpustenia, musí byť jasné, komu sa odpúšťa, jasné, čo sa odpúšťa, aký čin a aký trest, ktorý je s nim spojený, ale najmä či je dôvod odpustenia morálne akceptovateľný alebo je perverzný.

Ak niečo z týchto kritérií chýba, ak dokonca chýbajú všetky tieto kritériá, tak sa nedá hovoriť o aplikovaní spravodlivosti, ale o organizovanej neprávosti. Ale môže existovať štát, ak v ňom nie je možné dovolať sa spravodlivosti?

Už pred stáročiami dal na túto otázku odpoveď sv. Augustín vo svojom známom výroku: „Remota iustitia, qui sunt regna, nisi magna latrocinia – Bez spravodlivosti čím sú kráľovstvá, ak nie veľké bandy lúpežníkov?!“ (De civ. Dei lib. IV, 4).

Ak neurobíme všetko preto, aby sme dokázali odlíšiť Pravdu a Lož, tak sa všetci staneme rukojemníkmi zla a necháme sa zavliecť za hranice dobra.

Rebelantský ruský básnik a spevák Vladimír Vysockij dokázal toto nebezpečenstvo straty schopnosti odlíšiť lož a pravdu vyspievať vo svojej básni-piesni rovnakého mena, ktorú si tu dovolím zacitovať, hoc aj v češtine v preklade Jarka Nohavicu.

Jarek Nohavica/Vladimir Vysockij

Pravda a lež

1. Šla Pravda světem a na chudý duchem se smála,
pro blahoslavený navlíkla honosný šat,
v zákoutí špinavým drzá Lež ve stínu stála,
ta Pravdu pozvala k sobě přenocovat,
Pravda znavená usnula, jen co si sedla,
ze sna se tulila, naivka důvěřivá,
jen oči zavřela, už se Lež z postele zvedla
a začla si pokradmu zkoušet ten její háv.

 2. S Pravdou mi můžete leda tak políbit záda,
ženská je ženská, tak jakýpak cavyky s ní,
kdopak tu rozpozná, která je Lež, která Pravda,
až budou obě dvě donaha vysvlečený,
na její blůzu si její brož fešácky připla,
pod paži stříkla si její dezodorem,
peníze, hodinky, doklady, všechno jí štípla,
odplivla, odporně zaklela, vypadla ven.

 3. K ránu až zjistila Pravda, co všechno jí schází,
před zrcadlem se pak notně podivila:
někdo už odněkud donesl hrst černých sazí,
aby se ta čistá Pravda tak nelišila,
Pravda se smála, že na ni kameny házejí:
"Vždyť Lež je to všechno a Lež taky mý šaty má,"
blahoslavení s ní protokol sepsali rázem,
byla to rozmluva dost málo přívětivá.

 4. Ona vyfásla pokutu a ještě mohla bejt ráda,
ostatně cizí šmouhy přišili jí,
nějaká mrcha tu tvrdí, že je prej Pravda
a zatím se potlouká nahá a po škarpách spí,
Ubohá Pravda se brání a přiznat se nechce,
to máš, holka, marný, jak chceš se dušuj a křič,
Lež zatím, potvora, ukradla vzrostlýho hřebce
a dlouhý a pěstěný nohy ji odnesly pryč.

 5. Leckterý hlupák se dodneška za Pravdu hádá,
pravdy se ovšem v těch řečičkách nedobereš,
jistě, že na světě nakonec zvítězí Pravda,
ale až dokáže to, co dokáže Lež,

často je k mání vodky jen půl litru na tři
a ani nevíš, s kým dneska přenocuješ,
někdo tě vysvlíkne, řeknou ti, že ti to patří,
a dřív, než se naděješ, nosí tvé kalhoty...  Lež.

Inzercia

Ale nestačí o spravodlivosti či neprávosti, o pravde a lži len hovoriť, ba nestačí o nej ani len rebelantsky spievať, treba za ňu aj inak bojovať, totiž tak, že ju budeme presadzovať a uskutočňovať – každý na svojom mieste a formou, ktorá mu je vlastná.

Nemožno sa len alibisticky pýtať: Kto a kedy to urobí? Odpoveď je jasná: Nikto, ak nie my, a nikdy, ak nie teraz – každý v miere svojej zodpovednosti a v miere tých schopností a možností, ktoré má k dispozícii! Občan – občianskym protestom, volič – odovzdaním hlasu, právnik – právnou formuláciou, zákonodarca – spravodlivým zákonom, sudca – aplikovaním zákona.

Ak by si niekto myslel, že k tejto téme by sa mohli alebo mali vyjadrovať len politici, právnici, prípadne blogeri, raperi a filmári, ale nie cirkevní predstavitelia, tak je potrebné pripomenúť, že to tak nie je. Ak ide o spravodlivosť, o Boží i prirodzený zákon, tak ani Cirkev ani jej predstavitelia sa nemôžu odmlčať, nemôžu sa zrieknuť svojho práva a povinnosti hovoriť jasne bez toho, aby sa nespreneverili svojmu poslaniu.

Ak by si niekto myslel, že k tejto téme by sa mohli alebo mali vyjadrovať len politici, právnici, prípadne blogeri, raperi a filmári, ale nie cirkevní predstavitelia, tak je potrebné pripomenúť, že to tak nie je. Zdieľať

Pripomeňme si v tejto súvislosti svätého Jána Pavla II. Ani on nikdy nevycúval z tejto svojej povinnosti. Stačí napríklad spomenúť, ako jasne sa prihovoril na Zhromaždení reprezentantov parlamentov z celého sveta, ktorí sa 4. novembra 2000 zišli vo Vatikáne v Aule Pavla VI.

Reprezentantom zákonodarných zborov stoviek národov Ján Pavol II. vo svetle evanjelia a v mene najvyššej pravdy o človeku, ktorú je možné spoznať cez Ježiša Krista, pripomenul ich morálnu povinnosť:

„Osobitne sa chcem obrátiť k tým z vás, ktorí máte mimoriadne dôležitú úlohu formovať a schvaľovať zákony: je to úloha, ktorá približuje človeka k Bohu, najvyššiemu Zákonodarcovi, z jeho večného Zákona totiž v konečnom dôsledku čerpá každý zákon svoju platnosť a zaväzujúcu silu.

Toto sa má na mysli, keď vyhlasujeme, že žiaden pozitívny zákon nemôže protirečiť prirodzenému zákonu, pretože tento nie je ničím iným ako indikátorom primárnych a podstatných noriem upravujúcich morálny život, noriem vyjadrujúcich charakter, najhlbšie potreby a najvyššie hodnoty ľudskej osoby. (...) To znamená, že zákony – nech by išlo o ktorúkoľvek oblasť, v ktorej zákonodarca zasahuje alebo do ktorej musí vstúpiť – musia vždy rešpektovať a podporovať ľudskú osobu v celej škále jej duchovných, materiálnych, osobných, rodinných a sociálnych potrieb...“

Verím, že nastal čas, aby sa aj na Slovensku urobili rozhodné kroky k riešeniu morálnej a právnej schizofrénie, charakterizujúcej vyššie spomenutú smutnú kauzu, ktorá dodnes deformuje právne i morálne vedomie národa, je škvrnou na jeho politickej minulosti a rizikovým faktorom pre rozvoj budúcnosti.

Verím, že je už zvrchovaný čas, aby sa o nápravu postarali tí, ktorí na to majú možnosti i morálnu a politickú povinnosť. Kým sa tak nestane, je namieste smutná otázka, aký odkaz vysiela tento právny stav, alebo skôr doteraz neodstránený „stav neprávosti“ zdedený po generácii zakladateľov dnešnej Slovenskej republiky, napríklad súčasnej mladej generácii, ktorá za posledné dve desaťročia v tejto republike vyrástla, ktorá ju napriek všetkým krízam ešte neopustila, ktorá si hľadá cestu aj k tomu, aby chcela a mohla byť na svoju vlasť a na štát, ktorý ju reprezentuje, hrdá?

„Verím, že je už zvrchovaný čas, aby sa o nápravu postarali tí, ktorí na to majú možnosti i morálnu a politickú povinnosť.“  Zdieľať

Nie je vari pokrytecké pohoršene sa diviť či krútiť hlavou, keď dnešné mladé generácie aj pod vplyvom takejto atmosféry strácajú schopnosť rásť vo vedomí jasných kritérií pravdy a stávajú sa tak ľahkou korisťou pre nových vodcov či skôr zvodcov, ktorí povzbudení možnosťou ohýbania práva v dávnych i nedávnych slovenských dejinách a ktorí sa dnes, možno práve dnes či zajtra, cvičia v ohýbaní interpretácie samých dávnych i nedávnych dejín a bezostyšne hlasno ponúkajú nenávistné, skratkovité a skratové riešenia skutočných i zdanlivých problémov?!

Preto aj do dnešných dní je neustále potrebné pripomínať základné pravdy slúžiace ako kritérium a východisko pri riešení konkrétnych situácií a problémov nášho každodenného osobného i spoločenského života.

Popri všetkom zatemňovaní a popletenosti, skresľovaní, obchádzaní i vedomom prekrúcaní zmyslu a poslania zákonov treba mať vždy na pamäti kritériá mravného zmyslu a prirodzeného zákona. Tieto kritériá, o ktorých hovoril sv. Tomáš ako kresťanský filozof, nie sú však konfesionálnym vlastníctvom katolíkov či kresťanov, ale sú súčasťou podstaty človeka a jeho právneho vedomia. Toto mal na mysli už Cicero, keď vo svojom diele O Republike hovorí:

„Existuje skutočný, pravý zákon, je ním rozum správne usmernený prirodzenosťou, ktorý je prítomný vo všetkých, ktorý je nemenný, večný, schopný svojimi príkazmi povolať k povinnosti a svojimi zákazmi odradiť od konania zla (...).

Tomuto zákonu nemožno odňať hodnotu, nie je dovolené v niečom z neho urobiť výnimku ani ho nie je možné zrušiť; od tohto zákona nás nemôže oslobodiť rozhodnutie senátu ani ľudu (...).

Tento zákon nie je odlišný ani v Ríme, ani v Aténach, nie je odlišný teraz alebo v budúcnosti, všetky národy všetkých čias sú riadené týmto jediným, večným a nemeniteľným zákonom; a jeho jediným spoločným učiteľom, vládcom nad všetkým a nad všetkými je Boh; on je totiž jeho jediným pôvodcom, interpretom a zákonodarcom; kto ho neposlúcha, popiera seba samého, a preto, že tým odmieta svoju vlastnú ľudskú prirodzenosť postihne ho najvyšší trest, a to aj vtedy, ak by sa mu podarilo uniknúť iným potrestaniam.“

(Marco Tullio Cicerone, De re publica, 3, 22, 33: Scripta quae manserunt omnia, Bibliotheca Teubneriana fasc. 39, ed. K. Ziegler, Leipzig 1969) p. 96.)  

Tieto slová starovekého právnika Cicera prevzal za svoje aj Katechizmus Katolíckej Cirkvi (čl. 1956), ktorý ich ďalej rozvíja, keď hovorí, že aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy (KKC1957).

Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca.

Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločností, ako hovorí sv. Augustín: „Tvoj zákon, Pane, … ako zákon napísaný v ľudských srdciach, (…) nemôže zničiť ani sama neprávosť. “ (Sant’Agostino, Confessiones, 2, 4, 9: CCL 27, 21 (PL 32, 678). (KKC 1958)

Odporúčame