V mimosezónnom období na tureckej riviére. Počasie je pekné, sezóna bola mizerná.

Prichádzam do Alanye, pretože tu žije najväčšia kolónia Európanov na tureckej pôde. V aglomerácii Alanya, ktorá zahŕňa takmer 300-tisíc obyvateľov a 72 kilometrov pobrežia, cudzinci kúpili celkovo 35-tisíc bytov.

Približne 6 000 z nich sú Rusi, 5 000 Nóri, 5 000 Nemci a približne po 2 500 Fíni a Holanďania. Je to obraz Európy v jeseni, lebo títo Európania tu trávia úplne alebo dočasne to, čo sa u mno­hých nazýva jeseňou života. Okrem toho sa chcem dozvedieť, či títo Eu­ró­pania priniesli so sebou kresťanský život.

Starí nostalgici

Napoludnie. Sú to tureckí turisti, ktorí znižujú na pláži priemerný vek, len niektorí vláčia so sebou zahalenú starú mamu s nylónovými pančuchami. Odchádzajúca východo­ne­mecká rodina žasne nad cenou all-inclusive týždňa: „Veď len koľko Spri­tu tí malí vy­pili!“ Drevené výletné lode jazdia v súzvuku okolo skalnatého opev­ne­ného polostrova.

Loď „Vikingen“ je najzábavnejšia, hojdá sa najviac, hrá aj ruské šlágre a skáče sa z nej do mora. Filmovanie plávajúcej manželky tabletom sa končí ruskou manželskou hádkou: „Joj, ja som to zmazal.“ – „Ty si stlačil!“ – „Ja som nestlačil, ja som to držal!“

Na Kleopatrinej pláži sa pekné pohlavie správa odronsky do kamery. Ležiaci muž má bruško, stojaca žena je zahalená v čiernom a filmuje ho. Aj potom, čo ho zaplaví väčšia vlna, pózuje samoľúbo ďalej.

Večer. Vo „Willi´s Knei­­­pe“, pohostinstve pre nostalgikov plačúcich za Nemeckom. Skupina starých Nemcov pozerá kvalifikáciu Formuly 1. Po krátkej vrave odchádzajú spolu preč. Jeden z nich je podľa svojho trička hrdým Bádenčanom.

Pôsobí to tak, akoby všetci krívali. Zo zadnej časti počujem rozhovor po rusky. Štyridsiatnička so znalosťami o Abcházku rozpráva svojej priateľke o ľuďoch, ktorí sú „proti Putinovi, proti Rusku“. Hovorí: „Polovica poslancov v našom parlamente donáša na americké veľvy­sla­nec­tvo.“ O akej krajine hovorí, to môžem len uhádnuť. Nad prístavom niečo pre nos­tal­gikov za Fínskom.

Večer nato pozeráme v „Po­­­si­ti­i­­­ve­s­ti Suo­ma­lei­nen“ preteky Formuly 1. Fíni tu sedia ako stĺpy.

V nedeľu. Vo vonkajšej časti mesta hľadám nejaký typ ekumenického kostola pre nemecky hovoriacich, ktorý sa tu má vraj nachádzať, „Nikolaus-Gemeinde“. Predsedníčka protestantského cirkevného spolku mi ju opisuje ako „cirkevnú kaviareň“ a skutočne z diaľky nevyzerá ako kostol a zblízka pôsobí ako obchodná prevádzka so spustenými žalúziami, v ktorej okne visí obraz Krista.

Raz mesačne je tu katolícka omša po nemecky, nemecký farár sem schádza autom z Antalye. Je to pohodový typ päťdesiatnika, veľa fajčí. Ešte prv, ako sa ho pýtam, zdôrazní, „že v Turecku môžeme pôsobiť bez obmedzení. Máme sa tu dobre“.

Nerozpoznal som ho ako kňaza, nikdy nenosí kňazský kolárik, „lebo existuje rozdiel medzi štátom a spoločnosťou“.

Jeho uvoľnenosť je preč, keď mu vo svojej prostote položím otázku: „Už ste tu obrátili nejakých ľudí?“ Nemeckému farárovi sa priam zatmelo pred očami. Začne nadávať na amerických evanjelikálov, „ktorí tu misionárčia za každú cenu, jednému z nich nedávno uložili zákaz vstupu“. V jeho očiach vidím strach, že ho vyhodia z Turecka. Poskytne mi síce jednu odpoveď, ale musím mu sľúbiť, že ju nenapíšem.

Pred dverami kostola stojí sklápací stôl s termoskou, za ním drží stráž policajtka a policajt. Na omšu prichádzajú turisti a vysťahovalci, najstaršia osoba má 96 rokov. Vidím na nich sfalšované odevné značky, ktoré sú vystavené v stovkách pouličných obchodov v Alanyi.

Farár slávi omšu v pohodovom tóne. Prijímanie dáva pod obidvoma spô­sob­mi. Aby mu niekto podržal kalich s Kristovou krvou, zavolá si ma dopredu. Jedna jemná stará dáma, ktorá sa mi predstavila ako Byzantínka krymskožidovsko-gréc­ko­carihradského pôvodu „bez materinskej reči“, padne pri prijímaní na kolená a zavzlyká.

Alanya, Turecko. Foto: Josbert Lonnee/flickr.com

Po omši opäť vrava v žiari slnka pred dverami. Pýtam sa farára na tabernákulum. Odpovedá, že v Alanyi ho niet a z týchto starých nemeckých kresťanov určite nik nevie, čo je to tabernákulum. Kristovo telo, ktoré zvýši, skonzumuje on. To je bezpečnejšie.

Bez toho, aby som niekoho oslovil, mi títo starí ľudia po omši vylievajú svoje srdcia. Jedna pani z Bavorska rozpráva, že jej alanyiský byt leží v treťom rade. Od bytov v prvom rade odhovára kvôli slanému morskému vzduchu, „zhrdzavie dokonca aj príbor v zásuvke“. V poslednom roku tu bola zriedka, pretože jej sestra „sa mala zle, mala sa tak zle“. Tá sestra medzičasom zomrela. Pani sa rozplače.

Bohemian Rhapsody

V nedeľu večer. Prítmie v najjednoduchšom plážovom lokáli s pohľadom na záliv a múry opevnenia. Sedem Nórov a sedem Nórok slávi spoločne pri dvoch stoloch, na tanečnej ploche sa združujú páry. Sedím v blízkosti a čítam si.

Dojíma ma, že hoci by so svojím nórskym dôchodkom mohli zbaliť mladé Ukrajinky, všetci sú doposiaľ so svojimi nenalíčenými ženami a ustavične sa mi ospravedlňujú za svoju bujarú náladu. Prenajímajú si dom v Alanyi, apríl-máj a september-október. Jeden tancujúci jačí do „Bohemian Rhapsody“ v extáze: „mamma!“ Keď skladba od Queenu stíchne, dnu jačí muezín.

Sklonia sa k minikeyboardu s náustkom, spolu s tureckým čašníkom z neho vylúdia tóny harmoniky. Priateľstvo národov medzi severným okrajom a južným bokom NATO žije a už vyrovnávajú útraty v krčme vtipom: „Môžeme zaplatiť aj v jari?”

V pondelok ráno. Obec Alanya zriadila pre cudzincov jedinečné grémium, „Poradný zbor pre cudzincov“. Ten ma prijme v týchto pohnutých časoch. Stretnem tam zástupkyňu ruského pravoslávneho cirkevného spolku, Dagestanku z Moskvy.

Ruskí pravoslávni smeli postaviť chrám na jednom svahu mimo mesta. Moskovčanka sa chváli: „Máme tu prvú novostavbu chrámu v Turecku po vyše deväťdesiatich rokoch!“ Ale aj ona váha pri otázke, či ide o chrám alebo o kultúrny spolok. Má tento chrám kupolu? „To, samozrejme, nie je povolené. Chrám ako taký, samozrejme, nemožno rozpoznať zvonka.“

Poradnému zboru pre cudzincov predsedá Turek. Abdullah Karaoglu je šľachovitý hodnostár, ktorý sa predstavuje ako „malý obchodník s kobercami“, taktiež ako „Seldžuk a nomád“ s „manželkou zo starobylého osmanského rodu“.

V rokoch 1999 až 2009 bol predsedom mestského zastupiteľstva a inicioval založenie Poradného zboru pre cudzincov. Hodí sa mu, že som Rakúšan, lebo Rakúsko ako jediný člen EÚ je za prerušenie prístupových rokovaní s Tureckom. Poučí ma o tureckom pohostinstve a spustí tirádu slov proti Európe. Svoje zvyšné otázky už ani nemusím klásť.

Kurdská vojna, sýrska vojna, islamizácia, čistky po nevydarenom puči. Jeho názor sa vo všetkom kryje s Erdoganovým postojom. A zhromaždení Európania mu dávajú vo všetkom za pravdu.