Šimečka nie je ďaleko od argumentácie bývalých komunistov

Šimečka nie je ďaleko od argumentácie bývalých komunistov

4. jún 1990 Nitra: Biskup Ján Chryzostom Korec víta prezidenta Václava Havla. Foto: Drahotín Šulla/TASR

Tvrdenie, že hlavným motívom katolíckeho disentu nebola úcta k slobode a ľudským právam, mi pripadá tragikomické.

Milana Šimečku poznám desaťročia. Pri svojom otcovi vyrastal v elitnom prostredí česko-slovenského politického a kultúrneho disentu. Milan bol nesmierne statočný v zápase s komunistickou mocou. Podieľal sa na tvorbe samizdatov, písal pod vlastným menom, stretával sa s mladými ľuďmi a povzbudzoval ich. Organizoval spolu s manželkou Martou v ich domčeku na Trnávke stretnutia, kam mohla kedykoľvek vtrhnúť Štátna bezpečnosť.

Bol v prvej línii novembrových udalostí a potom sa už venoval písaniu, publicistike a riadeniu českých a slovenských médií. Rád čítam Milanove texty. Je britký, možno až výlučný, to dáva jeho textom razanciu. Ale nie zriedka som mal pocit, že vidí niektoré veci zjednodušene, respektíve že sa vyjadruje jednoznačne k veciam, kde nie je až taký kompetentný. Tak to bolo aj pri jeho článku v Denníku N 15. marca 2017 Nielen o Čarnogurskom: z disidentskej minulosti neplynie nárok na mravnú autoritu. Rozhodol som sa preto naň reagovať.

Milan Šimečka v ňom v súvislosti s hodnotením českého disentu píše: „Odpočet slovenského disentu vyznieva podstatne horšie, ale to je preto, lebo bol taký malý a väčšiu časť z neho tvorili katolícki disidenti, ktorých hlavným motívom vzdoru voči komunizmu nebola úcta k slobode a ľudským právam, ale snaha uchovať cirkev v tradičnej polohe.“ Šimečka potom spomína náklonnosť kardinála Korca k Tisovi, sympatie Antona Seleckého ku Kotlebovi, Čarnogurského obdiv k Putinovi a dodáva: „Z tohto pohľadu je vlastne dobre, že slovenský disent bol tak málo početný, lebo napáchané škody bývalých disidentov sú o to menšie.“

Nuž pri čítaní týchto riadkov som mal pocit, že argumentácia liberálnych elít nie je ďaleko od ideologickej argumentácie bývalých komunistických elít. Poďme na chvíľu k slovenskému disentu a Šimečkovým tvrdeniam.

Po prvé, slovenský katolícky disent zostával vo svojich náboženských hraniciach, lebo pri každom inom odklonení mu hrozilo, že ho komunistický režim v súvislosti s vojnovou Slovenskou republikou označí za klérofašistický alebo ho bude obviňovať z politického klerikalizmu. To sa nakoniec v komickej podobe stalo, keď sme v októbri 1987 prijali Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska, v ktorom sme odprosili našich židovských spoluobčanov za deportácie, toto vyhlásenie podpísal okrem iných aj Martin M. Šimečka. Následne sme boli v komunistickej tlači obvinení z klérofašizmu.

Nuž pri čítaní tých riadkov som mal pocit, že argumentácia liberálnych elít nie je ďaleko od ideologickej argumentácie bývalých komunistických elít Zdieľať

Po druhé, tvrdenie, že hlavným motívom katolíckeho disentu nebola úcta k slobode a ľudským právam, mi pripadá tragikomické. Silvester Krčméry po trojročnom mučení vo vyšetrovacej väzbe, z toho 14 mesiacov na úplnej samotke, pričom nepodpísal žiadny nanútený protokol, na súde vo svojej záverečnej reči pokojne do očí sudcov povedal: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!“ Nestretol som sa s takýmto prejavom ľudskej slobody a demonštrácie ľudských práv, aký v tej chvíli stelesňoval Silvester Krčméry. Neboli to len slová, Krčméry to potvrdil statočnosťou počas 14 rokov svojho väzenia.

Ale nielen to. Václav Havel vo svojej slávnej eseji Moc bezmocných opisuje na správaní obyčajného predavača zeleniny, aké nebezpečenstvo pre totalitný režim znamená jedno jediné jeho gesto, keď do svojho výkladu nevyvesí falošný a voči komunistom servilný transparent. Na tom staval Havel rozširovanie priestoru slobody v  totalitnom štáte. A čo robil katolícky disent 40 rokov, keď napriek zákazu, brutálnej perzekúcii a šikanovaniu žil bez prestania svoju autenticitu a stále rozširoval jej hranice?

Je pravda, že sme sa nevyjadrovali ku každému zatknutému disidentovi. Robil to Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných a my sa pred tým s úctou skláňame. Ale bolo tu už spomínané Vyhlásenie k deportáciám v roku 1987, bola tu Sviečková manifestácia v roku 1988, aj za ľudské práva, bol tu otvorený list kardinálovi Tomáškovi ako vyjadrenie solidarity väznenému Václavovi Havlovi a „všetkým väzňom svedomia“, ktorý podpísali známe osobnosti katolíckeho disentu v apríli 1989.

Po tretie, Milan Šimečka spomína kardinála Korca, Antona Seleckého a Jána Čarnogurského. Oni boli v rôznej miere predstaviteľmi katolíckeho disentu, ale keď dodáva, že vďaka malej početnosti slovenského disentu napáchané škody bývalých disidentov sú o to menšie, tak deklaruje absolútnu nevedomosť o tomto prostredí. V katolíckom disente boli ďalšie desiatky hviezdnych osobností, ktorí strávili dlhé roky vo väzení a po návrate z väzenia zostali v prvej línii zápasu o slobodu a slušnosť v tejto krajine. Spomeniem len: Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Hanus, Viktor Trstenský, Štefan Šmálik, Titus Zeman, Anton Srholec, Anton Neuwirth, Ivan Mastiliak, Andrej Dermek a ďalší a ďalší.

Milan Šimečka vo svojom článku ale spomína aj iné závažné politické skutočnosti a využívam túto príležitosť, aby som sa aj k nim vyjadril. Ide o náš vzťah k NATO, USA, Rusku, Ukrajine a nepriamo aj k EÚ.

Osobne sa cítim byť pevne ukotvený v západnej hemisfére Európy. Považujem za naše šťastie, že Slovensko je súčasťou EÚ a NATO, dodávajúc, že zo strany západných veľmocí bol tak stanovený postup pre krajiny postkomunistickej Európy, že najprv vstúpia do NATO a potom do EÚ. Som si plne vedomý, že bez USA by nepadol Berlínsky múr a my by sme dnes neboli slobodnými krajinami.

Spomínam si, keď sa na americkej politickej scéne začali objavovať niektoré kontroverzné javy, ako Anton Neuwirth na pôde Predsedníctva KDH s istým smútkom hovoril, že Amerika bola vždy posledným súvzťažným bodom, o ktorý sa nakoniec opieral celý svet.

Áno, vieme čo znamenali Spojené štáty pre Európu v 20. storočí. Môj vzťah k Európskej únii mi ale nebránil, aby som v parlamente hlasoval proti Lisabonskej zmluve. Môj vzťah k USA mi nebránil, aby som v parlamente vystúpil za klub KDH proti vyslaniu slovenských vojakov do Iraku a takto som potom aj hlasoval. Sme súčasťou NATO a prijali sme záväzok podieľať sa na spoločnej obrane, pokiaľ by niektorá členská krajina bola napadnutá. Ako súčasť tohto zoskupenia si plníme svoje záväzky v Afganistane. V mnohých diskusiách v týchto dňoch, rovnako v článku Milana Šimečku, dominuje názor Jána Čarnogurského na zatiaľ fiktívne umiestnenie vojenskej základne NATO na Slovensku. Ak mám v tejto fiktívnej diskusii vysloviť svoj názor, tak som proti vojenskej základni NATO na Slovensku.

Rusi obsadili Krym proti vôli Kyjeva. Nesúhlasím s takýmto znásilnením medzinárodného práva. Ale podotýkam, že z hľadiska medzinárodného práva osamostatnenie Kosova proti vôli Belehradu bolo precedensom, na ktorý sa Rusi odvolávajú. Zdieľať

Počas druhej svetovej vojny bola slovenská armáda popri nemeckej vtiahnutá do vojny proti ZSSR. Je známe, že naši vojaci utekali na druhú stranu frontu. Nechceli bojovať proti Rusom. Základňa NATO na Slovensku by bola v prvom rade zameraná proti Rusku. Slovenská verejnosť to väčšinovo neprijme a predstavitelia NATO by to mali brať do úvahy. Svoj názor proti základni by som vyjadril verejne, poprípade v referende. Rozhodne by som sa nepridával k našim brancom, ktorí cvičia v horách, aby som potom, hoci s ruskou pomocou, vyháňal tých, ktorí kradmou rukou siahnu na našu slobodu. Počas môjho života nám Rusi viditeľne pomáhali dvakrát. Najprv to bolo na začiatku 50. rokov, keď ruskí poradcovia v centrále ŠtB riadili monster procesy v Československu, a druhýkrát v auguste 1968.

A ešte by som sa chcel stručne vyjadriť ku Krymu a Ukrajine. Rusi obsadili Krym proti vôli Kyjeva. Nesúhlasím s takýmto znásilnením medzinárodného práva. Ale podotýkam, že z hľadiska medzinárodného práva osamostatnenie Kosova proti vôli Belehradu bolo precedensom, na ktorý sa Rusi odvolávajú.

Pokiaľ ide o Ukrajinu, Ukrajinci majú právo žiť v takom medzinárodnom zoskupení, pre aké sa rozhodnú. V tom im Rusko nemá právo brániť. Aká je na celej Ukrajine vôľa, kam chce patriť, neviem však posúdiť. Jednu vec ale isto pozorujem, že pokiaľ západné i naše liberálne elity správne poukazujú na niektoré extrémistické tendencie na Slovensku, nad takmer všeobecným uctievaním Stepana Banderu na Ukrajine noblesne prižmurujú oči a mlčia. S Ukrajinou nás spája aj spoločná história a želám tejto krajine len to najlepšie.

A pokiaľ ide o ĽSNS Mariana Kotlebu, poznajúc statusy na facebookoch jeho členov a rovnako ich verejné vystupovanie, nechcem mať s týmto hnutím nič spoločné. V tomto zmysle sa to týka aj ich podporovateľov a ich hoc aj náboženských internetových portálov.

Dnes prežívame v Európe čas rozpadu. Zasiahlo to, žiaľ, aj na mnohé naše vzťahy. Dlhodobé priateľstvá sa otriasajú v základoch a mnohé sa úplne rozchádzajú. Mali by sme urobiť všetko preto, aby sme zachránili, čo sa v pravde a vzájomnom rešpekte zachrániť dá. Aj pre nás samých totiž platí, že „voda stúpa a času už nie je príliš nazvyš“!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo