SNUFF

SNUFF

Foto: Surian Soosay/flickr.com

Prinášame úryvok jedného z najdiskutovanejších ruských románov uplynulých rokov.

Keď nedávno vyšiel filozoficko-antiutopický román SNUFF v českom preklade, vyvolal značnú pozornosť. Román už predtým vyšiel v slovenčine, žiaľ, u nás sa mu nedostalo pozornosti, ktorý si zaslúži. Rozhodli sme sa preto vrátiť k slovenskému prekladu, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2015. SNUFF je skratka pre Special Newsreel Universal Feature Film, čo je akronym pre mix propagandy a spravodajstva, ktorý vytvára novú realitu.

I.

Akákoľvek realita je čiastkou informačných technológií. To sa v rovnakej miere týka hviezdy, rozpoznanej mozgom z impulzov očného nervu, aj orkskej revolúcie, o ktorej informuje spravodajský program. K informačným technológiám patrí aj pôsobenie vírusov, usadených pozdĺž trasy nervu. Takže, ja som súčasne oko, nerv aj vírus. A ešte dopravný prostriedok oka k cieľu a (prechádzam na jemný šepot) dve rýchlopalné delá po bokoch.

Oficiálne sa moja práca nazýva „kameraman live news“. Ak máme veci nazývať pravými menami, cirkevno - anglické „live“ by tu bolo čestnejšie zmeniť na „dead“...

Vďačne používam slová „kameraman“ a „videoumelec“, no v hĺbke duše, prirodzene, veľmi dobre chápem, čomu presne sa venujem. Všetci to v hĺbke duše veľmi dobre chápeme – pretože práve tam, v predvečnej tme, kde sa zažíha svetlo nášho rozumu, žije Manytú, a ten cez zdrapy akýchkoľvek slov vidí podstatu.

Moja profesia zahŕňa dva vzájomne neoddeliteľné aspekty.

Som videoumelec. Moje osobné virtuálne štúdio sa nazýva DK v-arts & all – jeho maličké nenápadné logo, ktoré je vidno v pravom dolnom rohu obrazovky pri veľkom zväčšení, poznajú všetci uznávaní profesionáli.

A som aj bojový pilot CINEWS INC – spoločnosti, ktorá sníma správy a snuffy.

Je to na štáte celkom nezávislá štruktúra, čo Orkom ťažko vysvetlíte. Orci nás upodozrievajú, že im klameme. Zdá sa im, že každá spoločnosť môže byť usporiadaná len podľa rovnakej schémy, ako je to u nich, len cynickejšie a podlejšie. No veď preto sú Orci.

Náš štát je prosto úrad, ktorý upcháva škáry na náklady daňových poplatníkov. Prezidilina neopľúva len lenivec, a z roka na rok je ťažšie nájsť záujemcov o zvolenie do tejto funkcie – dnes musia štátnych funkcionárov dokonca skrývať.

No všetkých drží pod krkom Manytúova Rezerva: chlapci stadiaľ nemajú príliš v láske, keď sa o nich veľa hovorí, a vymysleli dokonca špeciálny zákon o hate speech. Pri jeho podrobnom skúmaní zistíte, že podeň spadá prakticky každá zmienka o nich. A tak, hoci CINEWS kašle na štát, s Rezervou sa nemieni ťahať za prsty. Ani s Manytúovým Domom, ktorý podľa zákona nepodlieha nikomu, len pravde (takže pátraním po nej sa netreba príliš intenzívne zaoberať– nemuselo by to byť správne chápané).

Nie som zlý umelec, no takých je mnoho.

Som však najlepší pilot. Aj v spoločnosti to všetci vedia. Práve mne vždy zveria najzložitejšie a najdelikátnejšie úlohy. A ja som nikdy neoblafol ani CINEWS INC, ani Manytúov Dom.  ...

Keď vravím „bojový pilot“, neznamená to, že lietam na nebi ja sám so svojím tlstým bruchom ako naši vlasatí predkovia v ich kerozínových gondolách. Tak ako všetci vyspelí profesionáli našich čias pracujem z domu.

Sedím za kontrolným manytú s pokrčenými kolenami, opierajúc sa hruďou a bruchom o kopu mäkkých vankúšov – v podobnej polohe sa jazdí na rýchlostných motocykloch. ...

Už som hovoril, že plním najzložitejšie a najdelikátnejšie úlohy korporácie. Napríklad, začať ďalšiu vojnu s Orkami.

Samozrejme, treba o nich porozprávať hneď na začiatku, inak nik nepochopí, čo je to za slovo.

Prečo ich tak nazývajú? Nejde o to, že by sme sa k nim správali pohŕdavo a považovali ich za rasovo menejcenných – také predsudky v našej spoločnosti nie sú. Každopádne, po fyzickej stránke to sú rovnakí ľudia ako my. Zhoda so starobylým slovom „ork“ (Ork je pomenovanie pre postavu humanoida podobného škretom v knihe Pán prsteňov od Tolkiena. – pozn. prekl.) je tu celkom náhodná – hoci polohlasne poznamenávam, že náhody nebývajú.

Podstata tkvie v ich oficiálnom jazyku, ktorý sa nazýva spisovná strednosibírčina...

Do rozpadu Ameriky a Číny žiaden spisovný strednosibírsky jazyk nikde neexistoval. Vytvorili ho tajné služby narkoštátu Actland – keď vysvitlo, že čínske ekokráľovstvá, ktoré proti sebe bojujú za Veľkým Múrom, sa nebudú vmiešavať do diania, ak sa actlandskí Nazgúlovia rozhodnú pochutiť si na Sibírskej Republike. Actland sa vybral tradičnou cestou – rozhodol sa rozbiť Sibír na niekoľko bantustanov, a každý prinútil hovoriť vlastným nárečím.

To boli časy všeobecného úpadku a degradácie, preto spisovnú strednosibírčinu vymysleli sfetovaní fušerskí migranti z čiernomorských brehov, ktorým, ako bolo v Actlande zvykom, vyplácali mzdu vo forme návykových látok. Vyznávali kult Druhého Mashiacha a na jeho pamiatku vytvorili spisovnú strednosibírčinu na báze ukrajinčiny s indušizmami - no z akéhosi dôvodu (možno pod vplyvom návykových látok) k nemu pricapili veľmi zložitú gramatiku, mätúci tvrdý znak a sedem minulých časov. A keď vymýšľali fonetický systém, pridali „úkanie“ – zjavne im nič iné neprišlo na um.

A tak úkajú už tristo rokov, ak nie päťsto. Už dávno neexistuje ani Actland ani Sibírska republika – no jazyk ostal. Doma hovoria spisovnou ruštinou, no štátny jazyk celej administratívy je spisovná strednosibírčina. Na to prísne dohliada ich vlastný Úrad kultúrnej expanzie, a áno, dozeráme i my. No v skutočnosti dohľad nie je potrebný, pretože tým jazykom sa živí celá orkská byrokracia a vrhá sa preň po krku. ...

Urkovia, najmä tí, čo žijú v mestách, ktorí každou bunkou nasávajú našu kultúru a vo všetkom sa po nás opičia, už mnoho stáročí nazývajú sami seba podľa cirkevno - anglického zvyku Orkami, pričom prehnane „ókajú“. Pre nich je to spôsob, ako vyjadriť protest proti autoritatívnemu despotizmu a ako podčiarknuť svoj civilizačný výber. Náš kinematografický priemysel to plne uspokojuje. Preto slovo „Ork“  takmer celkom vytesnilo termín „Urk“, a dokonca aj naše spravodajské kanály ich začínajú volať „Urci“ len vtedy, keď hustne historická atmosféra a ja dostávam rozkaz na vzlet.

Keď hovorím – „rozkaz na vzlet“, to samozrejme neznamená, že mi zveria prvý bojový útok. To zvládne každý nováčik. Mňa poverujú tým, aby som na chrámový celuloid nakrútil predvojnové spravodajstvo. Každý človek, čo pracuje v informačnom biznise, chápe, aká je táto robota dôležitá.

V skutočnosti na každej vojne pracuje more ľudí, no nezainteresovaný človek ich úsilie nevidí. Vojny sa obvykle začínajú, keď orkské mocenské zložky opäť raz pritvrdo (a oni to inak nevedia) potláčajú revolučný protest. A ďalší revolučný proces sa rozhára – tak to už vychádza – keď je na čase nakrúcať novú sériu snuffov. Približne raz za rok. Niekedy trochu zriedkavejšie. Mnohí nechápu, ako to, že sa orkské povstania začínajú presne v potrebnom čase. Ja osobne to, samozrejme, neskúmam, no mechanizmus je mi jasný.

V orkských dedinách sa ešte aj dnes dostávajú do náboženského vytrženia pri pohľade na mikrovlnnú rúru. Nechápu, ako je to možné – oheň nikde, hamburgera sa nikto nedotýka, a ten je čoraz horúcejší. Robí sa to jednoducho – treba vytvoriť elektromagnetické pole, v ktorom sa častice hamburgera dostanú do búrlivého pohybu. Orkské revolúcie sa pripravujú presne tak ako hamburgery, s tou výnimkou, že častice somarín v orkských lebkách sa neuvádzajú do pohybu elektromagnetický poľom, ale informačným.

Ani k nim netreba posielať emisárov. Stačí, aby nejaká globálna metafora – a všetky naše metafory sú globálne – naznačila hrdej orkskej dedine, že ak sa v nej prebudí túžba po slobode, ľudia prídu na pomoc. Vtedy sa v tej dedine túžba po slobode zaručene prebudí, jednoducho kvôli vidine bezprácneho zisku - pretože centrálna vláda bude deň čo deň platiť viac a viac dedinskému starostovi, aby sa táto túžba čo možno najdlhšie neprebúdzala v plnej sile, no živelnú tendenciu k slobode a šťastiu už nebude možné zabrzdiť. Pričom my na to neminieme ani jeden manytú – hoci by sme si ich mohli natlačiť, koľko treba. Budeme len so záujmom sledovať proces. A keď sa vyeskaluje do potrebného stupňa, začneme bombardovať. Pochopiteľne, že nie tú dedinu, ale to, čo potrebujeme mať na záberoch.

Nevidím na tom nič mimoriadne odsúdeniahodné. Naše informačné kanály neklamú. Orkom skutočne vládne zriedkavá svoloč, ktorá si zaslúži bombardovanie v každom momente, a ak sa ich režim nejaví stelesneným zlom, tak výlučne preto, že je značne zriedený degeneratívnym marazmom.

Ani ospravedlňovať sa nemáme pred kým. Či nás odsudzujú, či nie - no sme, žiaľ, to najlepšie, čo na tomto svete je. A to si nemyslíme len my, ale aj samotní Orci. ...

 

Takže, všetko sa začalo tým, že sme s Bernardom - Henrim dostali príkaz nahrať do televíznych správ formálny videodôvod vojny číslo 221 – takzvaný casus belly. Elektronické slovníky tvrdia, že tento cirkevno - anglický výraz pochádza zo starodávneho idiómu „rozpárať [nepriateľovi] brucho“. Nahrať v skutočnosti znamená „zorganizovať“. My s Bernardom - Henrim tomu rozumieme aj bez slov, nakoľko sme spolu začali už dve vojny – číslo 220 a 218. Devätnástu iniciovali konkurenční tvorcovia.

Zorganizovať casus belly je tajné, delikátne a veľmi komplikované zadanie. Poverujú ním len najlepších špecialistov. Teda nás.

Za najpresvedčivejší a najnespornejší videodôvod vojny, na ktorom sa zhodnú absolútne všetci kritici, komentátori a pánditi súčasnej vizuálnej kultúry, tak ako aj pred stáročiami, sa považuje takzvaná damsel in distress. Opäť sa ospravedlňujem za cirkevno - anglický výraz, no inak to nevyjadríte. Navyše sa mi páči zvuk tých hrozných slov, doslova napáchnutých pušným prachom.

Damsel in distress – nie je proste len „dievča v nebezpečenstve“, ako sa prekladá tento výraz. Povedzme, ak toto orkské dievča spí kdesi v senníku a uzrie prízrak, a zaliate potom sa celé sa trasie, bombardovať kvôli tomu nezačnete. Ak sa orkské dievča vyváľalo v bahne, dostalo zaucho od babky a teraz sedí uprostred mláky a rumázga, aj to je nedostatočná pohnútka, hoci jeho žiaľ môže byť dokonale úprimný. Nie, damsel in distress predpokladá na jednej strane utláčanú čistotu a na druhej strane nad ňou visiace po zuby ozbrojené zlo.

Vygenerovať podobný obrázok s ľubovoľným rozuzlením sfúknu naši someliéri za päť minút. No takými vecami sa CINEWS INC zaoberá len v zábavnom bloku. To, čo sa dostáva do informačných šotov správ, sa má skutočne udiať na fyzickej úrovni a stať sa časťou Svetla Vesmíru. „Thou shalt keep thy newsreel wholesome“ (Tvoje správy nech budú čisté.), povedal Manytú. Možno to ani nehovoril, no nám to tak podali. ...

Keď je reč o správach, nesmieme falšovať zobrazenie udalostí. No Manytú, nakoľko to chápu teológovia, nezačne namietať, ak udalostiam trocha dopomôžeme, aby sa uskutočnili. Prirodzene, celkom nepatrne – a túto hranicu vycítia len skutoční profesionáli. Takí ako Bernard-Henry. My realitu nefalzifikujeme. No môžeme jej urobiť, takpovediac, cisársky rez, obnažiť to, čím je tehotná – na vhodnom mieste a v potrebnom čase.

Na príhodný moment pre operáciu sme čakali niekoľko dní. Potom informátor v družine urkagana oznámil, že Šklban Durex, už pošpinený krvou orkských povstalcov (tím televíznych kamier stihol raketovým útokom pripraviť masívne krvipreliatie, no na svedomí kanálu ostali kolaterálne obete), sa severnou cestou vracia do Slávy (tak sa volá orkské hlavné mesto).

S Bernardom-Henrim sme okamžite vzlietli, aby sme im skrížili cestu.

Keď vravím „my“, to znamená, že tam odletela moja Hennelóra, nabitá filmovým materiálom a nábojmi. Sprevádzalo ju moje vedomie, no telo ostávalo doma – len krútilo hlavou v bojových okuliaroch a stláčalo páky. Bernarda-Henryho však do Orklandu skutočne dopravili, taká je už raz jeho práca. Prirodzene, je to riziko. No keď je s ním moja Hennelóra, tak celkom minimálne.

Základňa vysadila Bernarda-Henryho na okraji cesty pár kilometrov od Slávy – a zdvihla sa do oblakov, aby nemíňala batériu na kamufláž.

Misia sa začala.

Bernard-Henry mi prikázal prehliadnuť okolie a nájsť vhodné pozadie, kým sa bude modliť. To jeho modlenie... V skutočnosti ten starý satyr do seba pchal dáke svinstvo, ako vždy pred nakrúcaním vojnových scén. No starší someliéri nad tým prižmurujú oči, pretože Bernard-Henry v takom stave pred kamerou lepšie vyzerá.

A to je, pochopiteľne, v práci televízneho diskutérčika to najdôležitejšie. Úprimné gestá a póza, pokojný a pomalý hlas, presvedčivé správanie a reč. Žiadne škrabanie hlavy, žiadne ruky vo vreckách. Žijeme vo vizuálnej spoločnosti, a zmyslový obsah tárania na obrazovke zabezpečuje len pätnástinu jeho celkového efektu. Ostatné robí obraz.

Prášky Bernarda-Henryho začínajú naplno účinkovať tak za pol druha – dve hodiny, a práve vtedy sa mala objaviť kaganova kolóna. Čas sme teda mali, no strácať sme ho nemohli – bolo treba rýchlo vyhľadať pozadie.

Nabral som výšku....

Vhodnú scenériu som mohol hľadať v blízkosti dedín, kde sa túlajú orkské tínedžerky, pasúce dobytok. A dalo sa letieť pozdĺž cesty nad okrajom džungle. Vybral som si to druhé, a doslova po piatich minútach letu som narazil  na to, čo som potreboval.

Po krajnici šiel orkský párik. Chlapec a dievča, zhruba rovesníci – mohli mať tak šestnásť, alebo trošku viac. Ten vek preto určujem tak suverénne, lebo u Orkov je to consent age, a keby bol niekto z nich mladší, sotva by sa rozhodli ukazovať sa spolu. Orkské úrady s tupou horlivosťou napodobujú náš mechanizmus sexuálnych represií. Prebrali by aj náš vek súhlasu, keby to dovolili naši radcovia. Zjavne si myslia, že práve tadiaľto vedie cesta k technotrónnej spoločnosti. Koniec koncov, iná cesta im aj tak nezvýšila.

Párik mal so sebou udice. Hneď bolo všetko jasné – „rybačka“ nahrádza mladým Orkom posledný rad kinosály.

Nastavil som maximálny zoom a istý čas som si prehliadal ich tváre. Mladík bol obyčajný orkský chalan – sympatický blonďák. Všetci bývajú takí, kým nezačnú piť vôľu a pichať si durian. No damsel bola ideálna.

V zábere vyzerala jednoducho excelentne. Po prvé, nepôsobila detsky, a to bolo dobre, pretože maloleté dievčatká ukazovali pred vypuknutím posledných dvoch vojen, a divákom sa už zunovali. Po druhé, sama osebe pôsobila skvelo - mám na mysli samozrejme z hľadiska biologickej ženy. Na betón som vedel, že Bernard-Henry tú dráždivú svinku ihneď zatúži zachrániť pred nejakým útokom.

Pozrel som na manytú. Kagan sa nachádzal ešte ďaleko, takže mi zvyšoval čas. No sotva malo zmysel hľadať iný materiál. Stručne som Bernarda-Henryho informoval o svojom náleze, preposlal som mu dievčenský ksichtík na jeho manytú, a on naň okamžite zabral. Pochopil som to po dychu. Vtedy som zapol maximálne maskovanie, opatrne som párik obletel, zašiel im za chrbát a letel za nimi, počúvajúc ich táranie.

Zabočili do lesa a čoskoro na brehu jednej z riečok vtekajúcich do močiara našli poľanu, kde sa ihneď pustili... do lovu rýb. Chlapec sa zjavne venoval športovému rybárčeniu – a zaháňal od seba všetky hlúpe myšlienky. Dievča sa čoskoro začalo viditeľne nudiť, a ja tiež, no on len lovil a lovil. A brali mu.

Keď do príchodu kolóny ostávala polhodina, začalo sa to medzi nimi vyvíjať zaujímavejšie. Už som však, žiaľ, musel zasiahnuť. ...

 

II.

Už sa to aj začalo diať, keď ho Chloja náhle silno capla dlaňou po chrbte.

- Pozri, - šepla a kývla smerom k poľane.

Grym zodvihol zrak.

Pred sebou nič nevidel. No podľa toho ako sa Chlojino telo naplo, pochopil, že nežartuje.

Potom to zbadal aj on.

Vo vzduchu nad poľanou sa dačo kolísalo. Chvela sa tam dáka nejasná škvrna. Vlastne nechvela sa ona sama, ale stromy na druhej strane poľany – tak to býva, keď v horúci deň hľadíte cez vlny sálajúceho vzduchu. Najprv to bolo celkom nebadateľné, no čí dlhšie Grym ostril zrak, tým podivnejšie vyzerali stromy v škvrne – akoby to ani neboli skutočné kmene a vetvy, ale ich odraz, skrivený v zrkadlovej stene.

- Vidíš? – šepla Chloja.

- Uhm.

- Čo je to?

- Hneď, - povedal Grym.

Snažil sa, aby mu Chloja nevykĺzla, a pritom schytil do päste hrudu zeme s trávou, nadvihol sa a hodil ju do chvejúceho sa kruhu.

Radšej to nemal robiť.

Zemina, namiesto toho, aby preletela cez škvrnu, sa zosypala nadol. Úder dopadol celkom ľahúčko, no so škvrnou sa začali diať absolútne šokujúce zmeny.

V zlomku sekundy sa stiahla do svojho centra a zmizla. No na tom mieste, kde sa pred okamihom nachádzala, vznikla smrť.

Grym ihneď pochopil, že je to ona – akoby mu už ukazovali a vysvetľovali, aké bude ich posledné stretnutie. Spoznal ju a takmer sa ani nezľakol.

Smrť mala matno čiernu farbu a podobala sa na dlhú nízku motorku – bez kolies, no zato s množstvom nesymetrických reflektorov na nose. Niektoré boli priezračné a iné biele ako oči slepca. Motocykel nemal sedadlo, no pre smrť sa to zdalo celkom normálne. Smrti šikmo do strán trčali krátke čierne krídla a jej skosený nesymetrický trup pozostával z množstva plavne sa pohojdávajúcich plôšok – akoby z nejakých neustále sa otvárajúcich a zatvárajúcich klapiek...

- Kamera, - vydýchla Chloja a Grym pochopil, že má pravdu.

No vôbec to neznamenalo, že sa mýlil ohľadom smrti.

Nikdy nevidel bojovú telekameru tak zblízka. Len na obrázkoch.

- Netras sa tak, - šepla Chloja. – Keby nás chcela zabiť, už by nás zabila. Dačo potrebuje. Poď, vstaneme, ale pomaličky... A s rukami hore.

Grym vstal snažiac sa vyvarovať rýchlych pohybov – no pochopil celú ťažkosť svojej situácie. Chloja to mala jednoduché: keď vstávala, jednoducho si napravila šaty. No jemu spadli nohavice a stál tam červený od hanby, hľadiac do beliem čierneho motocykla, ktorý pred ním visel.

Zrazu sa ozvala hlasná hudba – to zahrali vonkajšie reproduktory kamery.

Bola to čudná hudba, vôbec nie orkská. Znela hrozivo prenikavo a pripomínala minulosť, zabudnutú slávu a smrť. Hrala celú minútu, nie menej – a ku koncu Grym pocítil v hrudi takú odvahu, že sa nahol, natiahol si nohavice a zapol gombík.

Hudba stíchla, kamera sa plavne zahojdala vo vzduchu – akoby ukazovala, kam treba ísť. Grym nerozhodne vykročil tým smerom, a kamera ihneď prikývla bielym nosom, celkom tak ako vyjadruje súhlas človek.

Grym urobil krok, potom ďalší. Kamera sa premiestnila spolu s ním.

- Chce, aby sme vyšli na cestu, - povedala Chloja.

- To je mi jasné, - odvetil Grym. – A čo keby sme ušli do lesa? Ako nás bude naháňať medzi stromami?

Ťažko tomu veriť, no kamera akoby začula ich slová. Obrátila sa k lesu, ktorý delil poľanu od cesty, a Grym uzrel jej zložito ohnuté telo z profilu. Na jednom zo stabilizátorov mohol teraz pozorovať emblém Bizantiuma – dvojité zrkadlové „B“, podobné na vertikálne prečiarknutú osmičku.

Ozval sa hlasný treskot. Kamera sa zahalila dymom a do lesa vleteli veľmi rýchle červené čiary, zanechávajúce za sebou dymovú stopu. Tam, kde sa tieto čiary zrážali s kmeňmi, vznikali žlté oblaky drevených pilín a vysoké staré stromy sa ako podťaté sviečky zváľali na všetky strany.

Potom kamera prestala strieľať, otočila sa ku Grymovi a Chloji a niekoľkokrát zavelila sem a tam nosom – presne tak, ako keď človek záporne krúti hlavou. Potom znehybnela, no ešte stále sa ozýval treskot padajúcich stromov.

- Tak takto nás bude naháňať, - povedala Chloja. – Pochopil si?

- Pochopil, - odvetil Grym sám nevediac komu, či kamere, či Chloji.

Teraz viedol k ceste dymiaci priesek a nebolo ťažké vybrať si cestu. Kamera ich pustila dopredu a niesla sa za nimi.

Keď Grym a Chloja vyšli na cestu, zastali.

- A ďalej? – spýtal sa Grym?

- Hneď nám to objasnia, - vyslovila predpoklad Chloja.

Grym sa obrátil ku kamere.

Kamera sa chovala zvláštne. Neodtrhnúc od nich svoje beľmá sa vzniesla nahor a nabok smerom k slnku – a zrazu zmizla. Grym pochopil, že opäť zapla maskovanie. Zrazu nevedeli, kde je – žiadne chvenie vo vzduchu sa nedalo rozlíšiť.

Grym  niekoľko sekúnd pátral v nebi.

- Možno odletela, - vyslovil predpoklad.

Nik neodvetil.

Grym sa obrátil a zbadal, že Chloja leží na ceste, skrútená do klbka. Vyzerala, akoby spala, a z ruky jej trčala akási zelená šípka. Grym sa chcel nahnúť, no vtom začul svišťanie a čosi ho bodlo. Zbadal, že mu z hrude trčí rovnaká šípka. Vytrhol ju – za plastovou nôžkou bola krátka pružná ihielka, taká tenká, že ani nevystúpila krv.

„Nič strašné,“ pomyslel si.

Potom sa mu príšerne zachcelo sadnúť si na cestu a nejestvovala možnosť odolať tomu želaniu. A keď si sadol, bolo mu jasné, že si treba ľahnúť, a ľahol si.

Chloja ležala vedľa -  videl jej šaty, plece a časť líca. Oči mala otvorené, no hľadela bokom.

Grym ťažko chápal, čo sa deje. Zdalo sa mu, že treba nazbierať trochu síl a dokáže vstať. Potreboval, aby mu niekto pomohol, trochu ho podoprel, a otupenie by prešlo. No pomoc neprišla.

Text je úryvkom z románu S.N.U.F.F., ktorý v roku 2015 vyšiel vo Vydaveteľstve Spolku slovenských spisovateľov. Ruský originál vyšiel v roku 2011. VSSS vydalo nedávno ďalší Pelevinov román T. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Foto: Surian Soosay/flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo