Aké „multi“? Aká „kultúra“?

Aké „multi“? Aká „kultúra“?

Ilustračné foto: essaywriting.expert

S hrdosťou vyhlasujem, že patrím k najmultikultúrnejšej inštitúcii v dejinách sveta.

Som rímsky katolík. A s hanbou vyhlasujem, že patrím k inštitúcii, ktorá je zvláštnym spôsobom rozhodnutá zničiť všetko, čo v modernom živote ešte možno naozaj nazvať kultúrnym: som vysokoškolský profesor. Táto kombinácia mi poskytuje nevyčerpateľnú zásobu otázok, ktoré sa nik neunúva klásť.

Môžeme začať pojmom multikultúrny. Cirkev je taká už od svojho počiatku. V Skutkoch čítame, že Ježišovi nasledovníci pochádzajúci zo židovskej diaspóry – helenistickí Židia, ktorí hovorili po grécky – neboli vždy vítaní u tých, ktorí žili v Palestíne a podľa všetkého hovorili po aramejsky. Tento konflikt sa mal vyriešiť tak, že pokračoval v oveľa dramatickejšej forme, keď svätý Pavol išiel do Jeruzalema prihovoriť sa nie za helenistických Židov, ale za helenistických Helénov: za Grékov, čo prišli ku Kristovi, no predtým neboli Židmi a nedodržiavali občianske a liturgické predpisy Mojžišovho zákona.

Dlhé dejiny misijnej činnosti Cirkvi nasledovali príklad sv. Pavla, ktorý vedel, že človek je bez Krista stratený, no dával si tiež pozor, aby nepremenil vieru na súbor kultúrnych zvykov. Určité Božie zjavenie, hoci nedostatočné pre spásu, je dané každému národu. Preto mohol byť Pavol Grékom medzi Grékmi, ako sa Matteo Ricci mohol stať mandarínom, aby ohlasoval mandarínom v Číne.

Ak má byť človek multikultúrny, bude počítať medzi svojich priateľov strápených milencov u Manzoniho aj rytierov okrúhleho stola vo francúzskych romanciach; bude počúvať Bacha aj tradičné pentatonické čínske melódie. Nebude to len čosi, v čom si omočí nohy ako turista, ktorý sa kúpe v Stredozemnom mori. Zdieľať

Nechcem tu naznačovať, že každý má byť multikultúrnyHlavné kultúrne posolstvo Boha Hebrejom v Starom zákone je, že nemajú byť ako ich susedia. Nesmú nechať svoje deti prechádzať cez oheň k Molochovi. Nesmú chodievať do Ašeriných domov a vykonávať rituálnu prostitúciu so ženami a chlapcami. Nesmú oplakávať každoročnú smrť božstva plodnosti Tamúza.

Židia musia byť Židmi, nie pohanmi, ktorí si raz za čas zaspievajú žalm. V rámci sviatku svetiel, Chanuky, sa oslavuje očistenie a znovu posvätenie Chrámu, tak proti gréckym vládcom, ktorí do Veľsvätyne umiestnili sochu Dia – ohavnosť spustošenia – ako aj proti židovským oportunistom, ktorí si našli spôsob, ako si vychádzať s tými sofistikovanými kozmopolitami.

Júda Kladivo (Machabejec) bol pevnou súčasťou dlhej tradície nekompromisných prorokov. Dobre by si rozumeli s Ezechielom. Vyvolený židovský ľud mohol plniť svoju úlohu nositeľa Božieho slova národom len vtedy, keď bol verný Bohu.

Jeden človek môže byť multikultúrny, hoci to nie je ľahké a dnes je to menej časté než v stredoveku, keď mladý muž menom Tomáš, ktorého rodným jazykom bola neapolská taliančina, mohol cestovať do Kolína a učiť sa v latinčine u svojho učiteľa Alberta, ktorého rodným jazykom bola nemčina, a potom ísť do Paríža vyučovať v meste, kde ľudia hovorili po francúzsky, uprostred študentov a učiteľov, ktorí prišli z celej Európy a ich kresťanská viera bola realizovaná v špecifických lokálnych kultúrach od Trondheimu po Messinu.

Ak má byť človek multikultúrny, musí byť úplne doma vo viac než jednej kultúre, čo zvyčajne úplne prinajmenšom znamená, že bude plynule hovoriť viac než jedným jazykom. Okrem toho bude vlastníkom prinajmenšom dvoch pokladov prastarých príbehov a piesní; bude spievať o Davym Crockettovi aj Simonovi Bolivarovi; bude počítať medzi svojich priateľov strápených milencov u Manzoniho aj rytierov okrúhleho stola vo francúzskych romanciach; bude počúvať Bacha aj tradičné pentatonické čínske melódie. Nebude to len čosi, v čom si omočí nohy ako turista, ktorý sa kúpe v Stredozemnom mori. Budú jeho vlastné.

Keď sa to povie takto, vidíme, že sotva o jednom študentovi zo sto, azda ani o jednom z tisíca nemožno povedať, že vlastní čo i len niektoré bohatstvá viac než jednej kultúry. Dôvodom nie sú osobné zlyhania. Dôvodom je, že zo zeme mizne samotná kultúra, to, o čom máme hovoriť, a nahrádza ju čosi nové v dejinách ľudstva: to, čo Gabriel Marcel nazval „masová spoločnosť,“ spoločnosť, ktorú vyrába masové vzdelávanie, rozpaľuje masová politika a na smrť zabáva masová zábava.

Človek nemôže byť multikultúrny, keď nepatrí do žiadnej kultúry. Zdieľať

Tak prichádza na vysokú školu typický americký študent, ktorému nič nehovorí ani len meno Alfred Tennyson (len si to predstavte) a typický hispánsko-americký študent, ktorému nič nehovorí meno Tennyson ani Lope de Vega. Človek nemôže byť multikultúrny, keď nepatrí do žiadnej kultúry.

Pri tomto útoku, keď barbari z Wall Streetu, Hollywoodu, Washingtonu a Bruselu búchajú baranidlom na brány každej zostávajúcej pevnôstky lokálnej, jazykovej a národnej kultúry, čo robí akadémia? Akadémia robí to, čo robila celý môj život: vzdáva sa.

Ach, svoju zradu prizdobuje žargónom intelektuálnej úctyhodnosti. No ľudí, ktorých vlastne nezaujíma Chretien de Troyes, nebude zaujímať ani pani Murosaki. Ľudia, ktorých nepohoršuje, keď vysokoškolsky vzdelaný človek hovoriaci po anglicky nevie nič o Miltonovi – lebo o Miltonovi nevedia nič ani oni sami, profesori – sa nepohoršia, keď vysokoškolsky vzdelaný človek hovoriaci po francúzsky nevie nič o Racinovi.

Ostáva jediná inštitúcia, ktorá sa môže postaviť za krásu a dobrotu kultúry, a tou je Cirkev. U nej majú svetové kultúry aspoň spolovice šancu. To azda pomôže vysvetliť, prečo je Akadémia voči Cirkvi taká nepriateľská. Profesionáli nemajú radi, keď ich prevýši „amatér.“

Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Jeho najnovšie knihy sú Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child (Desať spôsobov, ako zničiť predstavivosť u svojho dieťaťa) a Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru). Vyučuje na Providence College, USA.

Pôvodný text: What “Multi”? What “Culture”?

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo