Keď zlyhal Havel

Keď zlyhal Havel

Foto: TASR/AP

Havel cítil takmer fyzické pokúšanie diablom, prezradil svoju blízku spolupracovníčku, chcel rezignovať na politiku a odísť z disentu.

V marci 1977 bol Havel vo väzení už vyše dvoch mesiacov. Jan Patočka 13. marca zomrel, bol to dôsledok vyčerpávajúcich výsluchov ŠtB, ktoré starý pán profesor nemohol zniesť. Havel si jeho smrť vo väzení vyčítal, Patočku síce poznal iba krátko a jeho myslenie ešte len spozná, ale prehováral ho na funkciu hovorcu Charty 77 a jeho charizma ho očarila.

Režim mal trochu problém. Väzneného Havla nedokázal obviniť z ničoho, čo by súviselo s Chartou 77, Husák a vedenie strany nechcelo na medzinárodnej scéne čeliť kritike. Podpísali Helsinský akt a svoj podpis nemienili spochybňovať. Mala sa skrátka nájsť iná cesta. Na Chartu aj na Havla. Napokon, Anticharta bola úspechom, Chartu bolo treba rozvrátiť, ale ideálne zvnútra.

Havel mal 40, vo väzení bol prvýkrát a pred ním bola ťažká skúška. Pobyt vo väzení na neho doliehal zle. Lekár mu predpísal antidepresíva, za čo sa disident hanbil, nezvládal samotu, výsluch býval niekedy iba jeden týždenne.

15. marca 1977, len dva dni po Patočkovej smrti, sa dozvedel, že väzbu mu predĺžia o ďalší mesiac. Krátko nato začal hovoriť o pozadí samizdatovej práce. Ešte pred zadržaním, krátko po zverejnení Charty, síce v Kohoutovej vile tvrdil, že tieto veci musia ostať utajené, o dva mesiace to prezradil sám. Na pohľad vždy krehký Havel ukázal slabé miesto.

Vyšetrovateľovi ŠtB napríklad povedal o výkonnej redaktorke edície Expedice Dane Horákovej, jeho dobrej známej, tá následne čelila predvolaniu, prišla o prácu a napokon emigrovala. Havel začal pochybovať sám o sebe. Manželke Olge počas návštevy vo väzení povedal, že chce zmeniť svoj život, odsťahovať sa na vidiek a venovať sa viac písaniu a jej.

To o pár dná potvrdí v liste, ktorý pošle prokurátorovi. Píše, že sa rozhodol, že v prípade prepustenia z väzby by sa „přestal veřejně politicky projevovat především v zahraničních sdělovacích prostředcích, a že bych se soustředil – tak jako v letech 1969 až 1975 – pouze na svou uměleckou tvorbu, kterou považuji za své hlavní životní poslání. Své základní názory člověk ze dne na den nezmění a ani já nechci předstírat, že jsem změnil některé své kritické názory na určité jevy našeho spoločenského života. Uvědomil jsem si však, že existují konstruktivnější způsoby, jak je uplatnit, než byly některé z těch, které jsem volil v minulosti. A uvědomil jsem si také, že když už človék pocítí potřebu svůj kritický názor uplatnit, musí postupovat odpovědně a realisticky a vyvarovat se nebezpečí pouhých manifestačních gest, která snadno mohou zneužít právě ty síly, s nimiž nemá ve skutečnosti nic společného a o jejichž podporu stojí ze všeho nejméně.“

ŠtB pochopila. Havel je slabší, než vyzerá, môžeme dosiahnuť nielen jeho dištanc od Charty, ale pokúsiť sa chartistov rozhádať.

Havel to sám ponúkol: „Nabízím vám tímto dopisem svou závaznou záruku, že se v případě propuštění z vazby vyvaruji veškeré činnosti, která by mohla být kvalifikována jako trestná. Zkušenost tříměsíčního vyšetřování mne přivedla k poznání, že často čin upřímně míněný jako legální se snadno může dík neuvážené formě anebo dík dalším okolnostem (například tendenční interpretaci zahraničního tisku) stát činem, který je možno chápat jako čin trestný.“

Následne, ako napísal historik Jiří Suk, autor najpodrobnejšej knihy napísanej o Havlovi, ho chcel režim dostať na kolená.

Havel začal hovoriť všetko možné, ako ho prekvapila publicita a efekt, ktorý Charta doma aj v cudzine vyvolala, ako účasť bývalých komunistov treba chápať ako občianske gesto, a nie ich politický prejav, ktorý by mohol byť spojený s ich politickými ambíciami atď. Pripustil dokonca, že „v základním prohlášení leccos mohlo být formulováno jinak“.

Keď človek dnes číta prepis jeho výpovedí, je v istom úžase. Ani nie tak kvôli tomu, že človeka je možné vo väzení zlomiť. Ale zakráda sa myšlienka, ako sa mohol niekto, kto v podstate po relatívne krátkom uväznení začal pochybovať o svojom poslaní, stať lídrom českého disentu.

Eštebáci napokon s Havlom spísali desaťbodové vyhlásenie, v ktorého závere Havel píše:

„Tyto všechny záruky neposkytuji jen proto, abych zvýšil naději, že budu propuštěn z vazby, ale proto, že – jak jsem už psal ve své žádosti prokurátorovi – rozhodnutí, k nímž jsem dospěl, vyplývají z hlubších úvah o mém budoucím postavení ve společnosti: cítím se být spisovatelem, který sice má a může mít názory odlišné od názorů oficiálních, necítím se však být 'disidentem', to znamená jakýmsi profesionálním odpůrcem režimu. Takové postavení odmítám, ať mi je přisuzuje tisk zahraniční nebo domácí (...).“

Havel bol na lopatkách. Vyšetrovatelia ŠtB s ním jednotlivé body opäť prechádzali, on svoje tvrdenia rozvádzal, podpisoval, že ich myslí celkom úprimne a podobne. Na cele čítal FaustaDoktora Faustusa, eštebáci si mysleli, že už môžu čokoľvek, napísali mu dokonca text verejného vyhlásenia, ktoré má podpísať a ktoré bude zverejnené v deň jeho prepustenia. To však Havel podpísať už odmietol. Ako dôvod uviedol, že to nepovažuje za „vhodné, užitočné a politicky rozumné“, mohlo by totiž pôsobiť ako dôkaz toho, že ide „výsledok tlaku alebo vydierania“ alebo že Havel bol vo väzení „zlomený“.

On sa však zlomený byť necítil a to, k čomu sa rozhodol, chcel vykonať vo „vhodnej dobe a primeraným spôsobom“.

Keďže to Havel odmietol podpísať, väzba sa opäť predĺžila, tentokrát „už len“ o týždeň, na slobodu sa napokon dostal až 20. mája, po štyroch mesiacoch a jednom týždni. A bol z neho zlomený človek.

Cítil sa, že patrí do blázinca, zahanbený, ponížený.

Režim to však prehnal. Namiesto toho, aby všetko postavil na rozorvaní Havlovej mysle, aby sám seba mučil v pochybnostiach, komunisti v novinách uverejnili správu, že Havel sa vzdal funkcie hovorcu Charty. A to nebola pravda. Havel okamžite reaguje a v tom, ako sa prepadal, predsa našiel istý pevný bod.

A stalo sa ešte niečo, azda ešte dôležitejšie, Havlovo konanie síce vyvolalo rozčarovanie, mnohí to považovali za zradu, najmä v Brne, kde mu odporúčali, aby sa radšej vrátil k divadlu (Jaroslav Šabata: „Tos udělal něco, na co nemáš právo, když jsi vzal funkci mluvčího! Tos prostě ujel z role.“).  Ale niektorí dôležití ľudia v disente sa Havla zastali. Filozof Ladislav Hejdánek to odmietol nazvať „zradou“, aj keď bol z jeho správania smutný.

Havel sám začal hovoriť o osobnej zodpovednosti, myslím si, že aj jeho najslávnejšiu esej Moc bezmocných, ktorú onedlho napíše a ktorú venuje Patočkovi, nemožno pochopiť bez toho, aby sme v postave zeleninára, ktorý svojím konformiznom schvaľuje režim, nevideli aj Havla z marca až mája 1977.

A potom je tu, samozrejme, hra Pokoušení, ktorú napísal práve pod vplyvom svojej väzenskej skúsenosti a svojho zlyhania. „Faustovské téma kolem mne kroužilo od roku 1977, kdy jsem byl poprvé ve vězení a kdy mne ďáblové zvláštním způsobem pokoušeli,“ povie neskôr.

Mesiac po prepustení píše listy do Nemecka, začína sa z celej tej morálnej bažiny vyviňovať (vinu si priznáva, svoje záruky už ale premenuje na „jakýsi příslib“) a aj ŠtB to kvalifikuje tak, že svoje slová z väzenia už nemieni dodržiavať.

Neskôr Havel o tejto skúsenosti napíše: „Vězení mělo pro mne tehdy z mnoha různých důvodů obzvláště strastiplný průběh a na jeho konci jsem prožíval zvláštní chvíle, kdy jsem se cítil téměř fyzicky pokoušen ďáblem: ďábel mne obtěžoval různými způsoby, především mne zaplétal do svých sítí prostřednictvím vyšetřovatelů, obhájců a všech těch lidí, s nimiž jsem tam komunikoval.“

To najlepšie z Havla, čo kedy napísal, prišlo v desaťročí potom. Je to zvláštny moment. Pre Havla osobne aj jeho tvorbu. Vážne morálne zlyhanie, ako sa ukázalo ikstýkrát v dejinách, môže mať rôzne dôsledky.

V tom príbehu je kus tajomstva, ktorému dobre rozumejú kresťania. Vedia totiž, ako z nich vedomie o hriechu a jeho odpustenie robí lepších ľudí.

Vďaka tomu možno túto nešťastnú kapitolu, ktorá mohla zásadným spôsobom ovplyvniť české aj československé dejiny zakončiť veršom Magora Jirousa. Básnika a hudobníka, ktorého sa Havel zastal a ktorý mu to neskôr vrátil o. i. aj týmto veršom:

Drahý Heinrichu Bölle,

(...)

Sovětský svaz

požírá nejlepší z nás.

Teď se rozhodl sežrat Václava Havla.

Pravda,

žere i jiné, žere desítky a desítky milionů jiných,

o nichž si myslí, že je žere bezejmenně.

A žere jej bezejmenně.

Naše slabost, netečnost a lhostejsnost

mu to umožňuje.

(...)

ALE AŤ NÁM NEŽERE VÁCLAVA HAVLA!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo