Chcel som Bratislavu vtiahnuť do dejín

Advokát, ktorý sa za socializmu mohol ako šofér ocitnúť v Líbyi. Robil aj podnikového právnika, aj robotníka v pridruženej výrobe. Bývalý predseda vlády Slovenskej republiky (1991-1992). Exminister spravodlivosti (1998-2002). Zakladateľ Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a jeho prvý predseda (1990-2000). Roman Joch z pražského Občanského institutu ho spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Milanom Hodžom zaradil medzi najväčších Slovákov a nazval ho „duchovným otcom druhej Slovenskej republiky, republiky slobodnej, ústavnej a demokratickej.“ Publicista a vydavateľ samizdatu Bratislavské listy. Ján Čarnogurský.

Pán Čarnogurský, prečo ste sa rozhodli vydávať Bratislavské listy?
V roku 1982 som sa spolu s Františkom Mikloškom a Martinom Laukom podieľal na založení a vydávaní samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. To bol prvý periodický samizdatový časopis na Slovensku. Vydával sa takpovediac anonymne (bez oznámenia členov redakcie) a bol to spoločensko-náboženský časopis, čiže nebol orientovaný politicky, ale pre prostredie tzv. tajnej cirkvi. Ako začiatok to bolo pre mňa dobré, ale môj záujem bol vždy smeroval skôr ku politike ako ku náboženstvu ako takému. Približne po dvoch-troch rokoch vydávania Náboženstva a súčasnosti sa začala o mňa zaujímať Štátna bezpečnosť, chodil som na výsluchy atď. Aby som neohrozil redakciu, skončil som spoluprácu s Náboženstvom a súčasnosťou. Celý čas som rozmýšľal o tom, ako začať vydávať politický samizdatový časopis, ale sám by som na to nebol stačil, je okolo toho obrovská práca a preto niekedy v polovici 80-tych rokov, v 1985 alebo 1986, som hľadal spolupracovníkov s tým, že by sme začali vydávať samizdatový časopis so zameraním na spoločensko-politické otázky.

Ako pokračovalo hľadanie spolupracovníkov?
Tam bol taký problém, že disidenti, ktorí boli orientovaní politicky – Miroslav Kusý, Milan Šimečka st., možno Jablonický a ďalší, s ktorými sme sa občas stretávali, boli vylúčení bývalí komunisti, ktorí boli ideovo inak zameraní ako som bol ja. S nimi vytvárať časopis by bolo ťažké z týchto ideových dôvodov, lebo každý by to ťahal inam. Tak som niekedy v ´85-´86 oslovil Jána Budaja a Jána Langoša, že či by nechceli ísť spolu so mnou do vydávania politického časopisu, ale obaja odmietli. Ďalší, kto prichádzal do úvahy, bol František Mikloško, ale jeho postavenie bolo špecifické tým, že práve on bol zase orientovaný na tzv. tajnú cirkev. Mal na starosti vysoké školy, tam zakladať mládežnícke krúžky napojené na tzv. tajnú cirkev. On mal z vedenia tajnej cirkvi, okolo dnešného kardinála Korca, zákaz aktivizovať sa výrazne politicky. Samozrejme, aj tajná cirkev mala svoju politickú dimenziu, ale Mikloško mal zákaz ísť ďalej do politiky než bolo nevyhnutné z hľadiska aktivít tajnej cirkvi. Tým, že Budaj a Langoš to v prvej fáze odmietli, tak proste to nebolo realizovateľné z hľadiska pracovných kapacít. Až potom koncom roka 1987 mi Ján Langoš povedal, že on si to zvážil a že do toho ide. Tým, že sme boli dvaja, tak to už bolo realizovateľné, začali sme to pripravovať a vyšlo prvé číslo.

Čím bolo zaujímavé?
V prvom čísle som uviedol ako vydavateľa svoje meno, adresu, plus keď vyšlo prvé číslo, tak som zároveň oznámil doporučeným listom vtedajšiemu ministerstvu kultúry, ktoré malo pod palcom tlač, že som začal vydávať Bratislavské listy. Na ten list som nedostal odpoveď. Chcel som BL vydávať tak, že uvediem ako redaktor svoje meno i adresu, prípadne aj ďalší, kto by mal záujem. To znamená, že by to už nebol ilegálny časopis v tom zmysle, že by bolo utajované, kto je redaktorom, ale bol by to neoficiálny časopis, nie ilegálny.

Takže BL pokračovali ďalej ako samizdat.
Áno.

Bolo možné, aby BL boli legálne?
Legálne to bolo tak či tak. No, legálne... My sme tvrdili, že je to legálne na základe vyhlášky tuším 120/1976 o ľudských právach. Aby to bolo oficiálne, tak by som mal dostať pridelené registračné číslo, to som nedostal. Prísne vzaté, ja som ho ani nežiadal, lebo bolo jasné, že ho nedostanem. Keby ministerstvo kultúry zvážilo, že no dobre, ale ste povinný mať registračné číslo, tak dajte dajaké ďalšie údaje a žiadosť o pridelenie registračného čísla, tak by som, samozrejme, dal. No ministerstvo kultúry mi neodpovedalo, tak ja som tiež nepokračoval v korešpondencii s ministerstvom kultúry.

Už ste spomínali viacerých spolupracovníkov. Ako ste sa zoznámili s Jánom Langošom a inými, ktorí potom začali spolu s vami pripravovať BL?
S Františkom Mikloškom som sa oboznámil niekedy okolo roku 1981, keď ma vyhodili z advokácie. Vtedy to vyvolalo určitý ohlas. Predtým som ako advokát zastupoval ľudí, trebárs Rudolfa Fibyho, ktorý potom pracoval s Mikloškom na Ústave technickej kybernetiky SAV, kde pracoval aj Langoš. Vedeli sme o sebe. Ja som vedel, že existuje nejaký František Mikloško, ktorý organizuje výstavy a neviem, čo všetko. A on zrejme vedel, že existuje nejaký Čarnogurský, ktorý je právnik. Ale pokiaľ si pamätám, tak sme sa s Mikloškom osobne stretli v ´81 po tom, čo som bol vylúčený z advokácie a potom sme začali viacej spolupracovať na rozličných akciách. Cez neho som sa zoznámil s ľuďmi z akadémie vied, to bol Langoš, Budaj.

Prečo vás vylúčili z advokácie?
Zo dňa na deň som prestal byť advokátom za obhajobu česko-moravskej disidentky Drahomíry Šinoglovej. Ona opisovala na stroji texty spisovateľov, ktorí boli vylúčení po roku 1968 zo Sväzu spisovateľov a tí mali prakticky zákaz publikovania. V Čechách ich práce vydávali ako samizdaty. Po čase na ňu polícia došla a začali ju trestne stíhať za poburovanie, za to, že to opisovala. Keďže ja som bol už v tom čase v moravských i v pražských kruhoch známy za obhajobu chartistov (Zajček, Gombík – signatári Charty na Slovensku, proti ktorým sa začalo trestné stíhanie v roku 1977). Na Morave jestvovala podzemná tlačiareň katolíckych samizdatov (niekedy okolo 1977-78) a ja som tam obhajoval jedného a ďalším som radil neoficiálne. Tá pani Šinoglová prišla za mnou do Bratislavy a požiadala ma, aby som ju obhajoval. Ja som súhlasil, poslal som plnú moc na Štátnu bezpečnosť do Brna, chodil som na výsluchy, potom som ju obhajoval na okresnom a krajskom súde, za obhajobu ma vylúčili z advokácie v apríli 1981.

Od tejto chvíle ste vystriedali viacero povolaní. Aký to bol pre vás pocit?
Bolo to „vzrúšo“. Po vylúčení z advokácie som 15 dní nepracoval. Môj brat Ivan, ktorý pracoval vtedy v Doprastave, mi tam vybavil miesto šoféra v závode Doprastav 5, kde som pracoval ako šofér asi 10 mesiacov. Pôvodne ma chceli vyslať do Líbye ako šoféra, lebo Doprastav tam staval cestu v púšti. Podľa zmluvy stavebný dozor na tejto ceste robili dvaja stavební inžinieri z Anglicka, ktorých si tiež Líbyjci objednali. Podľa zmluvy bol Doprastav povinný zabezpečiť šoféra a auto Angličanom, a súčasne potreboval tlmočníka medzi Angličanmi a robotníkmi a technikmi, ktorí tú cestu stavali. Toho šoféra som mal robiť ja a zároveň trochu aj vplývať na tých Angličanov, aby zas neboli takí tvrdí na slovenských robotníkov. Nakoniec som nedostal od ŠtB výjazdovú doložku do Líbye. Potom po takých 10 mesiacoch sa v Bratislave (Bratislava je malé mesto) začalo rozprávať, že môžem robiť podnikového právnika. Viacerí známi mi povedali, že počuli, že toto sa rozpráva. To znamená, že z mestského výboru KSS bolo vypustené, že môžem robiť podnikového právnika. Tak som začal pozerať inzeráty, v Domácich potrebách hľadali podnikového právnika, tak som sa prihlásil a prijali ma. Tam som robil od roku 1982 do roku 1985. Lenže v 1984-om, 1985-om, som mal domové prehliadky, eštebáci ma zadržali na 48 hodín, tak Domáce potreby začali byť nervózne, riaditeľ mi povedal, že pracovnú zmluvu sme nepodpísali krvou, tak... Zhodou okolností mi prišla ponuka, že ma vezmú do pridruženej výroby JRD Slatinské Lazy. Viete, čo to bola pridružená výroba?

Len matne.
JRD boli poľnohospodárske družstvá a mali finančné problémy, tak štát, aby im to uľahčil, tak im umožnil zakladanie tzv. pridružených výrob, čiže povedzme v zime, keď nie je práca na poli, takže aby mohli robiť niečo iné a normálne si to účtovať a fakturovať. Pre mnohé JRD to bolo výnosnejšie ako vlastné poľnohospodárstvo. Niektoré JRD sa preorientovali tak, že poľnohospodárstvo bolo iba formálne a viacej žili z pridružených výrob. Najznámejšie JRD a pridružené výroby boli Slušovice na Morave. To bol veľký podnik. Podobným chceli byť Slatinské Lazy pri Zvolene, predseda JRD tam založil pridružené výroby a jedna bola tu v Bratislave, opravujúca staré budovy v Starom Meste, čiže vykonávala stavebnú činnosť. Do tejto pridruženej výroby ma prijali. Výhoda pridružených výrob bola, že boli menej byrokraticky riadené a neplatili tam všetky tie predpisy, zákazy a príkazy ako na štátne podniky. Pridružené výroby mohli stanovovať ceny síce podľa cenových predpisov, ale viac-menej voľne. Tam som robil všetko. Keď bolo treba robotníka, tak robotníka, keď právnika, tak právnika. Keď sa uzatvárala nejaká zmluva s nejakým dodávateľom alebo subdovávateľom, tak som samozrejme robil právnika. Keď sme rekonštruovali študentský dom Horský park, z rekonštruovanej kuchyne som vynášal zariadenie a rozbíjal obkladačky na stenách. Tam som robil asi dva roky. Ale potom tam začala chodiť ŠtB, vypytovali sa vedúceho pridruženej výroby. Hoci tá pridružená výroba bola v Bratislave, mňa proste preložili do Slatinských Lazov pri Zvolene. Dochádzal som tam na týždňovky tri mesiace. Potom som rozviazal pracovný pomer a nastúpil som do Jednoty, kde ma zobrali na určitý pracovný pomer 3 mesiace a túto dobu mi nepredĺžili, tak od 1.1.1987 som bol nezamestnaný.

Ako vyhrať kultúrnu vojnu Kresťanská náuka o spoločnosti Štát a cirkvi na Slovensku

Vráťme sa späť k Bratislavským listom. Akú ste mali s nimi víziu?
Chcel som ich ako kresťansko-demokratický samizdatový časopis. Pôvodne som navrhoval aj názov Kresťanská demokracia. Ale Jano Langoš a myslím aj Budaj mi hovorili, že malo by to byť širšie, názov by mal byť neutrálnejší a spätne im dávam za pravdu. Tak sme začali rozmýšľať o inom názve, potom bol prijatý názov Bratislavské listy. Keď som navrhoval tento názov, mal som na mysli aj takýmto spôsobom Bratislavu ďalej vtiahnuť do slovenských dejín, teda urobiť ju súčasťou slovenských dejín. Aj keď sa niekedy opäť bude Bratislava nazývať Pozsony, Pressburg alebo ešte nejako inak, vždy ostane názov Bratislavské listy. A prečo sa nazývali „bratislavské“? Lebo bola Bratislava. (Smiech.)

Ako sa vyrábal časopis?
Komu sa dostali do rúk Bratislavské listy a mal záujem niečo napísať, tak nejakým spôsobom to prihral mne. Napr. Vladimír Palko, František Mikloško, Ján Langoš. S Langošom sme oslovovali potenciálnych autorov, aby niečo napísali. Články prichádzali ku mne, s Janom Langošom sme boli redakčná rada, urobili sme výber z článkov a technickú stránku zariadil Langoš s manželkou u nich na byte. Napísalo sa to, odfotilo, potom mi Langoš odovzdal ofsetové blany a dali sme to vytlačiť.

Aká bola úloha vydavateľstva vo vydávaní BL?
Toto meno mi nič nehovorí. Je možné, že sa takto nazývala františkánska tlačiareň.

Za vydavateľstvom stál Jozef Oprala SJ.
Jozef Oprala bol katolícky kňaz, jezuita. On bol taký spiritus rector katolíckej samizdatovej tlače. Náboženstvo a súčasnosť po tom, čo som odišiel z redakcie, sa tlačilo u neho. Obrátil som sa na neho s prosbou vytlačiť Bratislavské listy. V tých časoch bolo dobré vedieť iba toľko, čo nevyhnutne človek potreboval, aby vedel a viacej nie a ani sa viacej nepýtať. Ja som sa opýtal Opralu: „Môžeš mi vytlačiť jedno číslo BL?“ Keď povedal áno, dodal som mu pripravené hotové blany a on to buď doviezol k nemu na faru alebo tam, kde som si prevzal hotové čísla. A viacej som sa ho nevypytoval. Ale nie všetky čísla sa tlačili v tej istej tlačiarni, lebo aj z bezpečnostných dôvodov to bolo treba meniť.

Od augusta do novembra 1989 ste boli väznený. Za čo?
Keď ma v auguste zatkli, polícia vzniesla obvinenie podľa trestného poriadku, tak tam boli tri body:
1. vydávanie Bratislavských listov,

2. príprava stretnutia disidentov na 21.8.1989, čo bolo výročie vstupu vojsk varšavskej zmluvy. Cez Rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky sme vyzvali, aby v deň výročia ľudia položili kvety na miesta, kde v auguste 1968 zabili ľudí (Danka Košanová pri Právnickej fakulte UK, Peter Legner pri bratislavskej Hlavnej pošte), to bol druhý bod ako poburovanie,

3. v máji 1989 bolo v deň smrti Štefánika na Bradle veľké zhromaždenie, tam sme vyzvali ľudí, aby prišli ku mohyle na Bradle na výročie Štefánikovej smrti, on v máji 1919 zahynul, čiže to bolo dokonca okrúhle výročie, ľudia tam prišli a prečítal som tam list, ktorý napísala Hana Ponická. ŠtB to dokonca nakrúcala na kameru. Prijali sme rezolúciu, ktorou sme žiadali, aby sa napr. Ulica obrancov mieru opätovne nazývala Štefánikovou, aby boli obnovené Štefánikove busty a pod. Toto zhromaždenie na Bradle malo úspech. Povzbudení týmto úspechom sme potom na 21. júla 1989, kedy je výročie narodenia Štefánika, zorganizovali stretnutie v Predmieri. Jediná Štefánikova socha, ktorá sa celý čas počas komunizmu zachovala, je v obci Predmier pred Bytčou. V parčíku pri kostole je Štefánikova socha v nadživotnej veľkosti, ktorú si obyvatelia ubránili za celý čas komunizmu. Tam sme opäť cez Hlas Ameriky a Slobodnú Európu zvolali zhromaždenie. Došli sme tam asi dvadsiati, napr. Hana Ponická. Mal som tam prejav, kde som žiadal slobodné voľby a pretože to bolo vyhlásené rádiom, tak to ŠtB spozorovala a sledovala. Hneď vedľa parčíka je obecný úrad, skade to sledovali. Toto bol tretí bod, že som v júli 1989 žiadal slobodné voľby.

Čo sa pre vás zmenilo po novembri 1989 v súvislosti s vydávaním Bratislavských listov?
Keď som bol na slobode, tak vyšli štyri čísla. Keď som bol vo väzení, tak vydali viacerí aj s mojím bratom Ivanom piate číslo. Čiže päť čísel vyšlo samizdatovo. Keď som vyšiel z väzenia, po prvé komunizmus padol. Po druhé, ja som takmer okamžite išiel do vlády a už som nemal čas na BL. Po tretie, BL už neboli potrebné, pretože tlač sa odrazu stala slobodnou. Potom to zobrala iná redakcia, najprv bol šéfredaktor Ladislav Szalay a potom Rudolf Lesňák. Minimálne prvý polrok 1990 bola akože sloboda tlače, ale neboli ešte technické a organizačné predpoklady. Pre BL bolo treba zabezpečiť, kto bude tlačiť BL a kto za to bude platiť, kto ich bude rozširovať atď. To všetko bolo rodiace sa KDH.

Ako boli rozširované BL?
V samizdate, pokiaľ vychádzali, aj rozširovanie bol problém, však to bolo nebezpečné nosiť väčšie množstvo, keby polícia chytila, tak hneď začne stíhať za poburovanie. To znamená, že to robili v týchto občianskych zložkách, si brali, to bolo málo, oni v podstate nemali ľudí za sebou, sieť za sebou, čiže BL sa napojili na distribučnú sieť tajnej cirkvi. Tí ľudia, ktorí roky rozširovali náboženskú samizdatovú tlač, povedzme Rodinné spoločenstvo dodnes vychádza, aj Náboženstvo a súčasnosť, tak tí potom rozširovali aj BL.

Od roku 1993 začala BL vydávať nezávislá súkromná spoločnosť Interslovakia. Vtedy sa písalo v BL, že zmena vydavateľa súvisí s finančnými problémami a so snahou o preklenutie úzko straníckeho rámca BL. Podarilo sa tento úzko stranícky rámec časopisu preklenúť?
BL prebrala nová redakcia na čele s Imrom Sklenkom, ktorý to orientoval na také kriticko-teologické témy. Nechcel som, aby sa do riešenia teologických problémov púšťali BL, v poriadku, bola to téma, ktorá je legitímna, ale to už som nechcel, aby to išlo pod značkou BL, preto som teda žiadal, aby sa zmenil názov a oni ho zmenili najprv na Listy časové a nadčasové, potom na Listy.

Za rozhovor ďakuje
MATÚŠ DEMKO
foto: www.ns-sk.ca

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo