Európa sa zahráva s novým rozdelením

Európa sa zahráva s novým rozdelením

Historická mapa Európy z roku 1525. Európa bola vtedy najbližšie k politickému zjednoteniu do jedného útvaru. Foto: wikimedia

Európa vážne diskutuje o budúcnosti EÚ. My trestuhodne vyčkávame.

Dejiny Európy poznajú momenty, keď nejaká udalosť náhle zmení chod dejín. Existujú ale aj opačné príbehy, keď vznikne pomalý pohyb, ktorý sa časom zmení na kvas, ktorého výsledky sú rovnako trvalé. Príbeh EÚ po britskom referende o odchode z EÚ, zdá sa, je príbehom toho druhého.

Sú na to dobré dôvody. Jednak ten, že odchod Británie je dlhodobý proces, ktorý postupne ukazuje nové dôsledky britského referenda. A jednak ten, že britské referendum nie je ojedinelý jav. EÚ sa neotriasla len na britských ostrovoch, razantnému spochybneniu čelí najmä vo Francúzsku, kde Marine Le Penová otvorene hovorí nielen o odchode z eurozóny, ale aj prebudovaní celej EÚ, respektíve odchodu Francúzska z Únie. V Taliansku existuje pomerne silný odpor proti eurozóne, EÚ v dnešnej podobe spochybňuje jedna z dvoch najsilnejších strán v Holandsku a premiér Rutte nedávno v Davose hovoril o „ohromnom zlome v myslení“, z ktorého vyplýva, že „predstava stále tesnejšej integrácie EÚ je mŕtva“. A napokon nový rakúsky kancelár Kern spochybňuje jednu zo štyroch základných slobôd EÚ pre obyvateľov EÚ z východnej Európy.

Mark Rutte má pravdu, perspektíva Únie dnes vyzerá úplne inak ako pred rokom či dvomi, nehovoriac desiatimi. Otázka znie, ako na to zareagovať. Ako pomenovať nový cieľ.

Únia sa pritom už pomaly mení. Tému zmeny uchopili aj mainstreamoví politici na čele s Angelou Merkelovou. Praje tomu blížiace sa 60. výročie Rímskych zmlúv. Dňa 25. marca 1957 boli v Ríme slávnostne podpísané dve základné zmluvy – o založení EHS a spoločenstva pre atómovú energiu, ktoré sú odvtedy novými zmluvami novelizované a tvoria základ primárneho práva EÚ. Nuž a pri tomto okrúhlom výročí sa európski politici chystajú schváliť deklaráciu, ktorá si pripomenie výročie a naznačí budúcnosť. Keďže pôjde o konsenzuálne uznesenie a keďže Nemecko a Francúzsko je vo volebnom roku, nič definitívne čakať nemožno. To dôležitejšie sa v tomto čase odohráva v diskusiách a plánoch, sledujeme fázu kvasenia.

Jej súčasťou je aj Biela kniha o budúcnosti Európy, ktorú na začiatku tohto mesiaca predložil predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker.

Začnime s Junckerom. Biela kniha identifikuje niektoré zo základných problémov EÚ a robí aj jeden dôležitý integračný krok, ktorý má význam. Samotné scenáre budúcnosti Únie treba brať viac orientačne, aj v texte plnia skôr význam skice než hotovej predstavy.

Európa čelí v dnešnej dobe trom veľkým výzvam. Jedna sa týka eura a ekonomiky, druhá imigrácie a Schengenu, tretia bezpečnosti.

Junckerova správa poukazuje napríklad na problém vysokej nezamestnanosti, osobitne nezamestnanosti mladých do 25 rokov. Hoci v posledných rokoch opatrne klesá, stále dosahuje vysoké číslo, celoeurópsky ide o 18,6 percenta. Vieme však, že to so sebou nesie dve veci (o tom sa v správe nepíše). Po prvé, že nezamestnanosť mladých je obzvlášť veľkým problémom európskeho juhu, kde dosahuje rádovo vyššiu úroveň, a tiež to, že oficiálna štatistika používa skrášľujúci make-up, že problém býva väčší, než ukazujú oficiálne čísla.

Európsky establišment si už uvedomil obavu hlbokej stagnácie: „Po prvýkrát od druhej svetovej vojny existuje reálne riziko, že generácia dnešných mladých ľudí bude na tom horšie ako ich rodičia.“ Táto veta v sebe nesie viac než konštatovanie, nesie výbušný politický potenciál do budúcnosti.

Problém nezamestnanosti mladých prirodzene nesúvisí iba so spoločnou menou, platí však, že tento problém je najväčší tam, kde majú krajiny so spoločnou menou najväčšie problémy. Preto sú tieto dve veci prepojené.

Prvá oblasť problémov preto nie je len – ako eufemicky tvrdí Juncker – obava, či európske sociálne trhové hospodárstvo plní svoje sľuby a očakávania, je to do značnej miery problém dôsledkov eura. Euro totiž v niektorých krajinách eurozóny sťažuje možnosť byť konkurencieschopný, ako nedávno Lidovým novinám povedal nemecký ekonóm Hans-Werner Sinn, „znížiť náklady a platy v rámci eurozóny je ťažké“.

Na inom mieste Sinn odhadol, že nemecký export je vďaka euru o 20 percent lacnejší, ako by bol s nemeckou markou. Euro teda pomáha Nemecku, ale poškodzuje južné krajiny.

V každom prípade, ekonomika v širšom zmysle a euro a eurozóna v užšom zmysle predstavujú jeden balík problémov pre budúcnosť EÚ.

White Paper on the Future of Europe En by Anonymous IHLIoXM on Scribd

Po druhé, imigrácia. Podľa výskumu Eurobarometra z konca minulého roku považujú obyvatelia EÚ za najvážnejší európsky problém imigráciu, myslí si to 45 percent z respondentov výskumu. Tento problém sa priamo dotýka celého radu inštitúcií. Od pravidiel Schengenu po spoločné kvóty na prerozdelenie utečencov.

Aj Junckerova Biela kniha pripomína význam krízy, ktorú vyvolal príchod 1,2 milióna ľudí do Európy, osobitne do Nemecka. Tá, ako píše, viedla k „diskusii o solidarite a zodpovednosti medzi členskými štátmi a podporila kladenie otázok o kontrole hraníc a slobodného pohybu v Európe“.  Európska novoreč má svoje pravidlá, viac ako diskusie to boli spory. Slovensko bolo, napokon, ich dôležitou súčasťou.

Ak to prenesieme do inštitucionálnej roviny, ide o Schengen. Imigračná kríza ukázala, aký problém má zvyšok Európy so schengenskou hranicou v Grécku, Taliansku a na Malte. Druhá vec, ktorá sa ukázala, bola skúsenosť so strednou Európou, osobitne s Maďarskom. Budapešť síce chcela vynucovať kontrolu vonkajších hraníc EÚ, čelila však protitlaku Berlína a Bruselu. Vyšehradskej štvorke je sympatická téma ochrany vonkajších hraníc aj solidarita s policajnou pomocou, opatrnejšie však niektoré krajiny vnímajú prípadný vznik spoločnej pohraničnej stráže pod velením EÚ a už spomínané relokačné mechanizmy na prerozdelenie utečencov.

Tretí balík problémov sa týka bezpečnosti, armády a tak trochu aj budúcnosti NATO. Spomínaný Eurobarometer z konca minulého roka ukázal, že obava z terorizmu je druhým najväčším problémom, ktorý vnímajú obyvatelia EÚ (terorizmu sa obáva 32 percent respondentov). Hoci oproti predchádzajúcemu prieskumu ide o pokles o 7 percent, stále je číslo výrazne vyššie ako ekonomické obavy.

EÚ je síce – píše Juncker – najväčším poskytovateľom rozvojovej a humanitárnej pomoci, vo výdavkoch na obranu však zaostáva. Podľa grafickej mapy v Bielej knihe nie je v prvej päťke štátov, ktoré vydávajú najviac na obranu, žiadny štát z EÚ, respektíve Británia, ktorá je piatym štátom, z EÚ odchádza.

Dôležité sú aj čísla. Američania  vydávali v roku 2012 na obranu 682 miliárd dolárov (odhad na rok 2045 je 1335 miliárd dolárov), Čína 251 miliárd dolárov v roku 2012 (odhad na rok 2045 – 1270 miliárd dolárov), na štvrtom mieste je Rusko (113 miliárd v roku 2012, 295 miliárd v roku 2045). A teraz k členom EÚ. Francúzsko dávalo v roku 2012 na obranu 51 miliárd dolárov, odhad na rok 2045 je 87 miliárd. Nemecko 46 miliárd pred piatimi rokmi a 63 miliárd v roku 2045.

Európske štáty zjavne a viditeľne zaostávajú. Okrem výšky financií ide aj o organizáciu a bojaschopnosť armády a podobne. Podľa niektorých expertov napríklad už dnes bohatšia nemecká armáda zaostáva za poľskou armádou.

Pointou je ale niečo iné. Poľsko navrhuje, aby sa európske štáty zaviazali zvýšiť dotácie na armádu na 3 percentná HDP (výrazne viac ako je nedodržiavaný záväzok k NATO) a aby sa EÚ transformovala na jadrovú veľmoc, využitím francúzskeho jadrového potenciálu. Reakcie sú zatiaľ zdržanlivé, čo možno čítať ako nesúhlas.

Toľko tri množiny problémov EÚ.

Prijatie tzv. Rímskych zmlúv v marci 1957, jeho stranami boli Západné Nemecko, Francúzsko, Taliansko a štáty Beneluxu. Zmluvy boli podpísané v Palazzo dei Conservatori na Kapitole. Foto: wikimedia

Junckerova Biela kniha ponúkla skicu piatich možných scenárov budúceho vývoja EÚ. Prvým je pokračovanie súčasného stavu, druhým zmena (redukcia) EÚ na spoločný trh, tretím je model, kde štáty, ktoré chcú viac spolupráce, spolupracujú viac bez dosahu na ostatné krajiny. Štvrtým je robiť menej, ale efektívnejšie, piatym je robiť výrazne viac spoločne.

O jednotlivých modeloch už bolo v posledných týždňoch toho napísaného dosť, Junckerova správa ponúka ku každému modelu pár ilustračných príkladov. Celá kniha má zjavne pomôcť diskusii, nie ju rámcovať.

Prvý scenár navrhuje graduálne zlepšenie v sektore energetiky, lepšie rozhodovanie v eurozóne či lepšiu ochranu spoločnej hranice. Druhý scenár obmedzuje podľa úradníkov Komisie spoluprácu v eurozóne a Schengen, obmedzuje voľný pohyb osôb a služieb, posilňuje voľný pohyb kapitálu a tovarov. Tretí scenár predstavuje v zásade ambicióznejšiu verziu prvého scenára. Štvrtý scenár dáva viac priestoru pre zmluvy o voľnom obchode, o ktorých sa bude rozhodovať na úrovni EÚ, navrhuje spoločnú ochranu vonkajších hraníc a vytvorenie obrannej únie či trochu záhadnú konsolidáciu eurozóny. A napokon piaty scenár navrhuje de facto európsky superštát s klasickým plánom na masívnu harmonizáciu, fiškálnu úniu atď.

Junckerovu mapu netreba brať príliš zväzujúco ani niektorým rozporom netreba venovať príliš veľa času. Oceniť ale treba jednu nenápadnú vec, tento prístup integruje euroskeptikov. Jeden až dva ponúkané modely totiž dlhodobo prezentujú práve európski skeptici, konkrétne druhý (nič než spoločný trh), respektíve štvrtý (robiť menej, ale efektívnejšie).

Možno predpokladať, že EÚ sa ani jedným z týchto smerov nevydá, nevidieť na to potrebnú väčšinu, ale je dobré, že napríklad Richard Sulík alebo iní euroskeptici už nie sú podľa Junckera protieurópski. Keby Juncker a Komisia tento aspekt viac zdôraznila, urobila by európskej diskusii dôležitú službu.

Čo teda očakávať možno?

V čase návštevy Angely Merkelovej vo Varšave sa o tom začalo viac písať aj u nás a čím bude 25. marec bližšie, tým viac budeme o tom počuť. Angela Merkelová v uplynulých týždňoch a mesiacoch začala budovať koalíciu, ktorá má umožniť nielen prijatie spoločnej deklarácie k výročiu, ale mala by sa stať základom aj pre viacrýchlostnú Európu.

Práve to je najväčšia obava možného pozvoľného vývoja. Viacrýchlostná Európa nie je nič nové, až doteraz sme sa však na tento koncept pozerali inak. V momente, keď Briti odišli z EÚ a v niektorých západných štátoch (Francúzsko) rastie podiel voličov, ktorí volajú po odchode z EÚ, respektíve inde sa hovorí o odchode z eurozóny (Taliansko), skrátka ak dnes na európsky vývoj hľadíme prizmou rozkladu, koncept viacrýchlostnej EÚ (lepšie povedané jej posilnenia) vyvoláva iné obavy ako v minulosti.

Spoločná mena euro Európu rozdeľuje na sever a juh, imigračná kríza Úniu rozdelila na západ a východ. Dokáže Únia prijať svoju rozdelenosť alebo sa pokúsi rozdelenie posilniť? Na obrázku utečenci prichádzajúci na grécky ostrov Lesbos. Zdroj: wikimedia

Osobitne to platí v strede Európy. Slovensko je k centru EÚ vďaka euru najbližšie, zároveň je však pomerne ťažko predstaviteľné, aby v prípade nejakého európskeho centra mohlo byť jeho súčasťou aj Slovensko, najmä ak by všetky okolité štáty s výnimkou Rakúska k centru nepatrili. A to platí tak deskriptívne, ako normatívne.

Inými slovami, európska diskusia opatrne smeruje k novému rozdeleniu EÚ. Či už v prípade vytvorenia európskeho centra dáme za najvyššiu prioritu eurozónu, Schengen alebo obranu, vždy to povedie k rozdeleniu. Silná eurozóna posilní rozdelenie sever vs. juh, silný Schengen (s európskou pohraničnou strážou s bruselským velením a kvótami na utečencov v rámci novej spoločnej azylovej politiky) rozdelí Úniu na východ a západ, a keby bola určujúcou témou obrana (čo je najmenej pravdepodobný scenár), rozdeľovať bude vzťah k Rusku (poľský motív je protiruský, Francúzi či Taliani majú z neho obavy) alebo k USA.

Historickým osudom Európy je, že sa nikdy nepodarilo a zrejme nikdy ani nepodarí vytvoriť na kontinente jednotný štátny útvar. Napodobniť USA je nemožné. To, samozrejme, nevylučuje iné varianty, založené na hegemónii a periférii. Práve to je európsky politický osud. EÚ sa mu snažila čeliť, platilo to najmä po páde komunizmu a jej rozšírení na východ.

Ak si politické elity západných štátov, osobitne zakladajúcich štátov EHS, budú myslieť, že práve posilnenie historického centra EÚ na západe kontinentu je reakciou na krízu dôvery v EÚ a tiež dobrou reakciou na rast populizmu v ich krajinách, krach EÚ sa tým len priblíži.

Je preto najvyšší čas, aby slovenskí politici začali o téme hovoriť. Nie ideologicky a slovníkom z 90. rokov, to je už minulosť. EÚ hľadá novú mocenskú rovnováhu, stredná Európa musí pritom zohrať rolu. Čas nie je jednoduchý, Poľsko sa oddáva istej forme izolácie, čo nie je dobre. Ale pozerať potichu sa môžu iba nezorientovaní ignoranti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo