Koaličná dohoda o zrušení amnestií je pasca

Koaličná dohoda o zrušení amnestií je pasca

Lídri vládnych strán počas spoločnej tlačovej konferencie na tému Mečiarových amnestií na Úrade vlády SR 15. marca 2017. FOTO TASR - Martin Baumann

Robert Fico sa opäť presadil. Ale to ešte neznamená, že Mečiarove amnestie musia žiť večne.

Predsedovia troch koaličných strán Robert Fico, Andrej Danko a Béla Bugár práve prezentovali spôsob zrušenia Mečiarových amnestií, ktorý nazvali „historickým kompromisom“.

Ten spočíva v tom, že parlament amnestie zruší ústavným zákonom, ktorý však následne do dvoch mesiacov preskúma Ústavný súd. Až keď Ústavný súd rozhodne, že zrušenie amnestií bolo v súlade s ústavou, môže sa začať vyšetrovanie zločinu z Mečiarovej éry.

Béla Bugár musel prehltnúť ešte ďalší ústupok, keď Fico s Dankom do návrhu zapracovali aj posúdenie milosti nebohého prezidenta Michala Kováča pre jeho syna v kauze Technopol. Akoby únos a nepriamo aj vražda mali s touto milosťou tú istú váhu a motív. Takto chutia historické kompromisy.  

Všetky technické detaily tohto krkolomného koaličného návrhu sme ešte v čase písania tohto textu nepoznali, zatiaľ vychádzame len z toho, čo o ňom povedal premiér na dopoludňajšej tlačovej konferencii.

Opozičných poslancov, ktorí zrušenie amnestií iniciovali a získali preň vďaka mobilizácii známych právnikov i vďaka novému filmu Únos pozoruhodnú podporu verejnosti, stavia predložené riešenie pred chúlostivú politickú dilemu.

Návrh z koaličnej dielne má najvyššiu šancu získať potrebnú trojpätinovú väčšinu členov parlamentu. Zároveň však rozhodnutie o osude amnestií definitívne vkladá do rúk sudcov Ústavného súdu, čo robí výsledok veľmi neistým. Aspoň aká-taká šanca na zrušenie amnestií bude teda stále existovať, súčasne však môžu sudcovia takmer 20 rokov trvajúce úsilie vyrovnať sa so zločinmi mečiarizmu navždy zabiť.

Ak Ján Budaj a celá opozícia (vrátane ĽSNS) odmietnu tento koaličný kompromis, princípy demokratického právneho štátu, v ktorom je najvyšším pánom ústavodarná moc, budú na ich strane. Zároveň šanca, že o niekoľko rokov sa azda nájde v parlamente 90 hlasov na zrušenie Mečiarových amnestií, bude žiť naďalej už len teoreticky.

V rukách súdu Ivetty Macejkovej

Keby sme žili v krajine s Ústavným súdom, v ktorom dohliada na slovenské právo odborná aj morálna elita sudcov, nebol by dôvod na naše dnešné obavy.

Lenže na čele Ústavného súdu stojí Ivetta Macejková, ktorej povesť v odborných kruhoch je vo všetkých ohľadoch biedna. V minulosti hlasovala za viaceré škandalózne rozsudky, jej spôsob uvažovania aj vyjadrovania sú na tomto poste celkom zahanbujúce.

Sama Macejková je človekom z prostredia HZDS, Mečiarovo hnutie o nej dokonca kedysi uvažovalo ako o ministerke spravodlivosti.

Druhým najvplyvnejším človekom súdu je jeho podpredseda Milan Ľalík. Ten je odborne oveľa zdatnejší než Macejková, ale rovnako ako ona je takpovediac „HZDS-pozitív“. V minulosti pracoval pre Štefana Harabina, ktorého ešte ako člen Súdnej rady podporoval za šéfa Najvyššieho súdu.

Ďalším členom Ústavného súdu je Peter Brňák, ktorý takisto Macejkovú odborne prevyšuje, v čase únosu bol však lojálnym poslancom za HZDS, ktorý ako právny expert hnutia hlasoval aj za protiústavné vylúčenie poslanca Františka Gauliedera.

Všetci títo traja v roku 2012 dopriali veľké víťazstvo prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi v úsilí nevymenovať za generálneho prokurátora Jozefa Čentéša, ktorého zvolila NR SR (stalo sa tak v rozpore s predošlou judikatúrou, o šokujúcich okolnostiach tohto rozhodnutia autori týchto riadkov písali v .týždni pred takmer piatimi rokmi).

Gašparoviča vtedy podporila aj ústavná sudkyňa Marianna Mochnáčová. Z dnešných ústavných sudcov boli proti Ladislav Orosz, Lajos Mészáros, Ľudmila Gajdošíková, Sergej Kohut a Rudolf Tkáčik.

Kohut a Tkáčik však v citlivých politických veciach hlasujú rôzne, ťažko ich zaradiť do jednej alebo druhej skupiny sudcov.

Medzitým pribudla ako ústavná sudkyňa Jana Baricová, jediná z tých kandidátov na ústavného sudcu, ktorých zvolila Národná rada za druhej Ficovej vlády a ktorého prezident Andrej Kiska vymenoval.

Z uvedeného vyplýva, že sa v tejto chvíli nedá predvídať rozhodnutie 10-členného Ústavného súdu, ktoré bude z povahy veci viac politické než právne. Rovnako ako v minulosti môže dopadnúť hlasovanie veľmi tesne.

Povedané jednou vetou: podľa návrhu Fica, Danka a Bugára môže jeden jediný ústavný sudca rozhodnúť, či sa historický kompromis zapíše do dejín ako smrtiaci kompromis.

A ako ďalšia čierna škvrna na našej krajine.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo