Keď zaskočili Hitlera

 Keď zaskočili Hitlera

Pápež Pius XI. vystupuje z auta. Rok 1931. Foto - Profimedia.sk

Pred osemdesiatimi rokmi sa v Nemecku udialo najväčšie verejné vystúpenie proti nacizmu za vlády Hitlera. Vatikánska diplomacia zorganizovala špeciálnu kázeň po celom Nemecku.

V historických voľbách v roku 1932 získala Hitlerova strana NSDAP tretinu všetkých hlasov a stala sa ich víťazom. Následne prezident poveril Hitlera vedením vlády, a tým sa de facto začala predvojnová fáza.

Jednou z komunít, ktoré si musel Hitler podrobiť, boli aj politicky organizovaní katolíci. Tých politicky spájala vlastná, konfesionálne ladená strana Deutsche Zentrumspartei (Zentrum). Tá v Nemecku vtedy pôsobila už vyše šesťdesiat rokov. Vymedzovala sa ako ľudová a antisocialistická strana, v kampani pred voľbami vystupovala proti Hitlerovmu konceptu národného socializmu. 

Vďaka tomu, že išlo o výrazne konfesionálne ladenú stranu, vyzerala volebná mapa 1932 tak, že najkatolíckejšie oblasti boli zároveň oblasťami s najmenšou podporou Hitlerovej NSDAP, hoci stále s relatívne vysokou.

 

 


Po tom, ako sa stal Hitler ríšskym kancelárom, ponúkol miesto vicekancelára práve predsedovi strany Zentrum Franzovi von Papenovi. Ten predpokladal, že sa mu podarí politicky neskúseného Hitlera manipulovať a časom ho úplne zdiskredituje. Výrazne sa však prepočítal, udial sa pravý opak. Hitler si ním poslúžil pre svoje účely, zbavil ho funkcie, napokon jeho stranu zrušil a viacerých jeho blízkych spolupracovníkov dal zabiť.

Kto šéfoval Vatikánu

Od roku 1922 bol pápežom Talian Ambriogio Ratti, pápežským menom Pius XI. Hovoril tiež nemecky, bol isté obdobie nunciom v Poľsku, takže dobre rozumel regionálnemu vývoju. Na vzrastajúci antisemitizmus reagoval ešte v dvadsiatych rokoch oficiálnym vyhlásením Svätej stolice: „Cirkev odsudzuje nenávisť voči ľudu, ktorý si Boh dávno vyvolil, teda tú nenávisť, ktorá sa dnes označuje pojmom antisemitizmus.“

Keď bol von Papen vicekancelárom po voľbách 1932, ponúkol Vatikánu možnosť uzatvoriť konkordát, teda dohodu, ktorá má právnu silu medzinárodnej zmluvy a stojí tak nad národnou legislatívou.

Pius XI. na začiatku tridsiatych rokov uzavrel dva konkordáty – s Talianskom a Nemeckom, v ktorých sa obe krajiny zaviazali k dodržiavaniu náboženských práv katolíkov, ktorých pápež zastupoval.

Hoci si katolícka Cirkev aj von Papen vďaka konkordátu sľubovali od Hitlera pokoj, rýchlo sa ukázalo, že sa ho nedočkajú. 

Krátko po prijatí konkordátu a Hitlerovmu prevzatiu moci vďaka zmocňovaciemu zákonu, ktorý mu odklepol aj von Papen, sa v Nemecku odohrala noc dlhých nožov. Počas niekoľkých dní bolo okrem Hitlerových vnútrostraníckych odporcov popravených viac ako dvesto ľudí, politikov a  iných  osôb s vysokým verejným vplyvom. 

Medzi nimi aj niekoľko kresťanských lídrov, napríklad šéf významnej inštitúcie Katolícka akcia Erich Klausener, ktorý von Papenovi pomáhal napísať jeden z jeho známych prejavov proti Hitlerovi (Marburgský prejav).

Ukázalo sa, že Hitler sa konkordátom necítil byť viazaný. Od jeho prijatia posielal Vatikán do Nemecka približne desať protestných nót ročne, v ktorých reagoval na jednotlivé prípady a žiadal v nich, aby krajina dodržiavala svoje záväzky. 

Stupňovanie Hitlerovej agresie napokon vyústilo do nezvyklého kroku – pápež sa rozhodol vydať encykliku, teda akýsi špeciálny typ listu, majúci rozsah menšej knihy. V encyklikách pápeži riešia zvyčajne aktuálne spoločenské alebo teologické problémy. 

Táto encyklika bola špeciálna aj tým, že nebola písaná v latinčine či taliančine, ale v nemčine. Jej názov znel S naliehavou obavou (Mit brennender Sorge), s podtitulom O postavení katolíckej Cirkvi v Nemecku. No špeciálna bola najmä tým, ako bolo zorganizované jej masové zverejnenie v Nemecku.


Tajne do Nemecka

Hoci encykliky sa oficiálne pripisujú pápežovi, väčšinou majú viac autorov, resp. editorov, ktorí výrazne zasahujú do textu. Kľúčovým človekom, ktorý sa spolupodieľal na tvorbe tejto encykliky, bol pápežov sekretár a dlhoročný diplomat kardinál Eugenio Pacelli, neskorší pápež Pius XII.

Pacelli presviedčal pápeža, aby upustil od formy encykliky a len poslal Hitlerovi na vedomie pastoračný list určený nemeckým biskupom, ktorý by sa ale nedostal oficiálne na verejnosť. Pacelli tvrdil, že verejný tlak na Hitlera ho len rozdráždi a napokon bude mať opačný efekt. V tom čase sa európske krajiny vrátane Vatikánu snažili o štandardné vzťahy s Nemeckom.

V tom čase chorý a na lôžko odkázaný pápež tento návrh zamietol, štýl listu však zjemnil. Okrem Pacelliho naliehania aj na žiadosť nemeckých kardinálov a biskupov, ktorých si pri koncipovaní listu pozval do Vatikánu.

V januári 1937, teda dva mesiace pred zverejnením encykliky, tak navštívili pápeža traja nemeckí kardináli a dvaja biskupi. Na základe ich želania sa napokon v dokumente nevyskytli pojmy ako „národný socializmus“ alebo „Hitler“, pojem „ríšska vláda“ si však pápež presadil.

Z kľúčových tvrdení v encyklike možno vybrať tieto:

„Tí, ktorí povyšujú rasu, národ či niektorých z jeho konkrétnych foriem, predstaviteľa štátnej moci alebo iné základné prvky ľudskej spoločnosti na normu, ktorá prevyšuje všetko vrátane náboženských hodnôt, prevracajú a falšujú poriadok vecí stvorených podľa Božej vôle.“

„Len povrchné duše môžu upadnúť do bludu, keď hovoria o národnom Bohu a národnom náboženstve, len povrchné duše sa môžu pustiť do bláznivého pokusu uväzniť Boha, Stvoriteľa všetkého sveta, do hraníc jedného národa, telesnej obmedzenosti jednej jedinej rasy.“


(Celý text v slovenčine tu.)

Pašovaný list

Po skoncipovaní encykliky bolo treba nájsť spôsob, ako ju doručiť do farností po celom Nemecku. Doviesť také množstvo kníh do krajiny oficiálnou cestou nebolo možné, keďže by to okamžite vzbudilo pozornosť.

Začiatkom marca tak na nunciatúru v Berlíne prišiel výtlačok určený na ďalšie kopírovanie. Po vyrobení niekoľkých kópií, ktoré sa distribuovali do diecéz, vznikali z nich ďalšie kópie už v jednotlivých regiónoch. Celkovo sa za necelých desať dní vyrobilo asi tristotisíc kópií. Kňazi boli inštruovaní, aby ich až do zverejnenia držali v tajnosti, viacerí preto encykliku uchovávali priamo vo svätostánku.

Encyklika sa potom hromadne čítala vo väčšine katolíckych kostolov počas kvetnej nedele 21. marca, teda na začiatku Veľkého týždňa pred Veľkou nocou.

Nie všetci nemeckí biskupi boli s týmto krokom stotožnení. Podľa niektorých historikov niektorí biskupi odporúčali kňazom, aby kritické pasáže čítali potichšie.


Ríša reaguje

Nemeckú vládu rozsah akcie prekvapil. Následne sa ňou začal zaoberať sám Hitler. V deň, keď sa encyklika čítala v kostoloch, vydal Hitler osobne rozkaz o zákaze jej šírenia a dal ju zhabať. Minister propagandy Joseph Goebbels dostal za úlohu, aby sa vysporiadal s následkami.

Už o tri týždne po zverejnení listu spustilo Ministerstvo propagandy rozsiahlu akciu proti katolíckym kňazom s obvinením z homosexuality a pedofílie, s cieľom vytvoriť „morálnu paniku“. Spustila sa verejná kampaň, na ktorej konci bolo vyše tristo zatknutých kňazov, niekoľko desiatok z nich skončilo v tábore v Dachau, zatknutí boli aj majitelia tlačiarní, ktoré sa do akcie zapojili, a ich firmy boli zrušené.

Dva mesiace po zverejnení encykliky Goebbels vo verejnom prejave odkázal Svätej stolici, že ju považuje za nepriateľskú mocnosť a že jej posiela posledné varovanie. Bolo to približne rok a pol pred Mníchovskou dohodou.

Keďže jeden z kľúčových argumentov Hitlerovej propagandy bol boj s komunizmom a svojich nepriateľov označoval za spojencov komunistov, pápež nezvyklo rýchlo, len dva týždne po zverejnení encykliky Mit brennender Sorge, zverejnil druhú, tentoraz už s latinským názvom Divini Redemptoris, s podtitulom O bezbožníckom komunizme.

Pápež Pius XI. zomrel dva roky po zverejnení týchto encyklík a na jeho miesto nastúpil práve Pacelli, s pápežským menom Pius XII. 

No právom ju možno označiť za najzvláštnejšiu encykliku všetkých čias. Zdieľať

Ten sa snažil vystupovať neutrálne, vďaka čomu sa  mu podarilo udržať Hitlera pred bránami Vatikánu, hoci istý čas v jeho obkľúčení. Na oficiálnej úrovni pôsobil opatrne, najmä počas prvej polovice druhej svetovej vojny. Hoci útoky Nemecka na iné krajiny aj násilie v mene rasovej ideológie ako celok odsudzoval, vzhľadom na očakávania, ktoré do neho vkladali prenasledované komunity, najmä Židia, to pôsobilo príliš rezervovane či alibisticky.

Na domácej pôde však kryl sieť ilegálnych aktivít. Hoci sa tváril, že oficiálne o nich nevie, jeho podriadení pod diplomatickým krytím Vatikánu organizovali pomoc utečencom, najčastejšie unikajúcim spojeneckým vojakom a Židom. Po tom ako Hitler obsadil Rím v roku 1943, pápež na účely prebývania hľadaných osôb vyčlenil svoje letné sídlo Castel Gandolfo, ktoré požívalo tiež diplomatické privilégiá.

(Šéfom tohto palácového odporu bol írsky kňaz a diplomat Hugh O'Flaherty, ktorému sa pripisuje záchrana vyše šesťtisíc hľadaných osôb. Jeho životopis a fungovanie siete boli celkom slušne sfilmované).

Keďže encyklika Mit Brennender Sorge bola stvorená pre vtedajšiu politickú situáciu a nezaoberá sa teologickou analýzou, nenadväzovali na ňu ďalšie, ktoré by ju ďalej rozvíjali, a tak časom upadla trochu do zabudnutia.

No právom ju možno označiť za najzvláštnejšiu encykliku všetkých čias.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo