Nacizmus vstal z mŕtvych

Nacizmus vstal z mŕtvych

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan reční počas zhromaždenia v Istanbule 12. marca 2017. Foto: TASR/AP

Turecký prezident Erdogan otvoril zásadnú európsku otázku: vzťah občianstva a lojality.

Citát: „Európa ukázala svoju pravú tvár. (...) Povedal som, že nacizmus vstal z mŕtvych. A potom som dodal: Myslel som si, že nacizmus sa už skončil. Ale mýlil som sa. V skutočnosti je na Západe nacizmus na nohách.“

To sú slová tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, ktorými komentoval reguláciu dvoch európskych štátov (Nemecko, Holandsko), ktoré neumožnili jeho premiérovi a ministrom vlády, aby robili na území týchto štátov kampaň pred tureckým referendom, ktorým si chce Erdogan posilniť právomoci.

Erdogan je turecký autoritársky prezident, Putinova dvojička, ku ktorému sa však Európa a Amerika dlhodobo správa inak. Nemecko mu nedávno v balíčku opatrení na utlmenie toku imigrantov opäť ponúklo členstvo v EÚ a ďalšie výhody (najmä bezvízový styk a miliardy eur ako pomoc), Američania Turkov stále považujú za dôležitého člena NATO.

Erdogan už roky používa tú istú taktiku: pritlačiť a ešte viac pritlačiť. A, samozrejme, hroziť.

Včera – v nedeľu – tým, že na krok holandskej vlády, ktorá nevydala súhlas na kampaň tureckého ministra zahraničných vecí Mevluta Cavusoglua na svojom území a v nedeľu eskortovala ďalšieho člena tureckej vlády – ministerku pre rodinu a sociálne veci Fatmu Beytül Sayan Kayaovú zo svojho územia do Nemecka. Ona sama správanie holandských orgánov nazvala „nehumánnym“, prezident Erdogan „hanebným“ a „fašistickým“, za čo Holandsko zaplatí cenu. Vodca tureckej opozície Kılıçdaroğlu ešte pritvrdil a žiada prerušiť diplomaické vzťahy s Holandskom.

Míting v Rotterdame sa napokon konal, svojho druhu. Trval do hlbokých nočných hodín, prepukli násilnosti, z asi tisíc účastníkov bolo dvanásť osôb zadržaných. V Istanbule sa konal protest proti Holandsku, jeden z demonštrantov sa pokúsil vymeniť holandskú vlajku na budove konzulátu za tureckú.

V Nemecku žijú 3 milióny Turkov, v Holandsku 400 000 Turkov, mnohí z nich majú dvojaké občianstvo. Nuž a v Holandsku sa tiež tento týždeň konajú dôležité parlamentné voľby, kde sa očakáva najmä, aký bude výsledok liberálno-populistickej protiimigračnej strany Geerta Wildersa.

Dodajme, že okrem Nemecka a Holandska zakázali tureckým politikom účasť na kampani na svojim území aj Švajčiari a Rakušania, dánsky premiér Lars Lokke Rasmussen na protest voči správaniu Turecka zrušil bilaterálne stretnutie s tureckým premiérom. Vo Švédsku a vo francúzskom meste Metz boli mítingy povolené. Vo Švédsku sa napokon odohral v zmenenej podobe, francúzsky míting vyvolal kritiku Francoisa Fillona a Marine Le Penovej.

Samozrejme, že nemá zmysel zaoberať sa validitou Erdoganových výrokov. Muž, ktorý zavádza autoritársky režim a nedokáže pomenovať osmanskú genocídu proti Arménom a Kurdom, nemôže Európu školiť z demokracie ani nacizmu. Dôležitejšie je niečo iné. Turecký nacionalizmus na pôde EÚ poukazuje na dôležitosť identity a občianstva, na ktorých moderné štáty vyrástli. Uplynulých 20 rokov sa rozšírila predstava, že obidve tieto kategórie majú obmedzený či skôr prekonaný význam.

Stúpenci tureckého prezidenta  Recepa Tayyipa Erdogana kráčajú počas protestného pochodu k holandskému konzulátu v Istanbule 11. marca 2017. Foto: TASR/AP

Najskôr spor o ústavu EÚ na celoeurópskej úrovni ukázal, že to tak nie je. Postupné posilňovanie radikálnych a/alebo populistických strán, ktoré sú niekedy orwellovsky podkresľované ako radikálnejšie, než je realita, niekoľko rokov vyvolávalo dojem, že tento problém je vyriešený. Lenže on vyriešený nie je.

Samuel Huntington tento problém pred vyše desiatimi rokmi opísal ako „nesúlad medzi nízkou prestížou národnej identity v značnej časti elity a jej vysokou prestížou v prevažnej väčšine spoločnosti“.

Časť politikov by si nesporne želala, aby to bol len rétorický spor, to znamená, že ak by mainstream napodobnil jazyk populistických strán, bolo by po probléme. Lenže to stačiť nebude. Nemôže. Volajme to po uplynulom víkende Erdoganovou lekciou. Nejde len o slová, ide o zrážku záujmov. Máločo to vyjadruje lepšie ako koncept občianstva.

Historicky je to európsky vynález, najneskôr od Platóna a Aristotela chápeme dvojstrannosť vzťahu medzi jednotlivcom a obcou. Za uplynulé storočia sa tento vzťah komplikoval, ale stále zostával platný. Spolu s Kantom a osvietencami vošiel aj do modernej doby. Na mieste obce či mestského štátu je moderný štát, ale to je menej podstatné.

Podstatnejšie je, že žiadny európsky štát nemôže fungovať bez vynucovania tohto vzťahu. Byť občanom nemá len výhody, pracovné, sociálne či iné. Sú to aj záväzky. V zlých časoch sú to najskôr záväzky, až potom výhody. Integrovaná Európa nebola niekoľko desaťročí vo vojne (Boh dá, že ani nebude), preto tento vzťah dlhodobo nie je testovaný a budovaný. Dôležitosť tým však nestráca, skôr naopak.

Turecký prezident nám to práve pripomenul.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo