Výhradu svedomia si treba zaslúžiť

Výhradu svedomia si treba zaslúžiť

Dr. Grégor Puppinck. Foto: Fondation Lejeune

Riaditeľ Európskeho centra pre právo a spravodlivosť Grégor Puppinck hovorí o výhrade svedomia a tiež o svojich skúsenostiach pri jej obrane v Európe.

Minulý rok ste publikovali štúdiu o výhrade svedomia, o jej filozofických a právnych základoch, ako aj o súčasnej súdnej praxi pri jej rešpektovani národnými a nadnárodnými súdmi. Čo vás k tomu viedlo?

Je to jednoducho téma, o ktorej sa dnes diskutuje v Európe aj vo svete. Otázka slobody svedomia a najmä výhrady svedomia je predmetom politických diskusií v európskych inštitúciách, v parlamentnom zhromaždení a v Rade Európy a tiež právnických diskusií obzvlášť na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP).

Je to komplexná téma, pri ktorej som mal možnosť zasahovať do debát na podporu slobody svedomia. Išlo predovšetkým o lekársky personál v otázke potratov, kde boli pokusy obmedziť slobodu svedomia.

Videl som, že to bola dôležitá téma a mojím cieľom bolo prehĺbiť a objasniť pojem svedomia, aby bolo lepšie pochopené, lepšie definované a nakoniec aj lepšie chránené tak, ako je to len možné.

Na začiatku pripomínate, že morálne svedomie je spojené s používaním rozumu pri rešpektovaní všeobecných mravných princípov. Spoločnosť výhradu skôr vníma ako požiadavku vychádzajúcu z náboženskej ideológie alebo osobného názoru.

V našej západnej spoločnosti skutočne žijeme v dosť silnej relativistickej a subjektivistickej forme kultúry, ktorá mieša náboženstvo s morálkou a nerobí rozdiely medzi presvedčením a názorom.

Takže máme trochu zmätok, pokiaľ ide o vyslovenie morálneho súdu a dokonca od základu spochybňujeme samotnú schopnosť človeka posudzovať skutky morálne s objektívnymi nárokmi. Z tejto celkovej pochybnosti o vlastnej schopnosti vyplýva, že nakoniec každý, kto by vyniesol nejaký morálny posudok – ten, čo si uplatňuje výhradu, vyslovuje morálne hodnotenie o akte, ktorý odmieta vykonať – vyjadruje len svoj názor a subjektívnu osobnú požiadavku.

V konečnom dôsledku je to vláda relativizmu a potom vláda väčšiny nad menšinou. Ak väčšina rozhodne, že potrat je právo, tak menšina, ktorá nesúhlasí s týmto stanoviskom, by sa mala podriadiť a úplne zabudnúť na to, že je nejaká objektívna morálka, že dobro a zlo existuje nezávisle od hlasovania poslancov.

"Výhrada je od základu vždy a len povinnosťou a výnimočne môže byť uznaná ako právo. Ak je však uznaná ako právo, je to preto, lebo najprv je to povinnosť." Zdieľať

Objektivita morálky je samotnou podmienkou spravodlivosti. Bez objektívnej morálky je spravodlivosť nemožná. Ak nie sme schopní vyniesť morálny súd o dobre alebo zle nejakého činu, nemôžeme sa tváriť, že máme v spoločnosti opravdivú spravodlivosť. Moja štúdia má práve za cieľ pomôcť presnejšie pochopiť výhradu a rozdiel medzi morálkou a náboženstvom.

Sú to dve veľmi odlišné veci. Rozdiel medzi presvedčením a názorom je tiež zásadný pre lepšie pochopenie výhrady a jej fungovanie.

Nie je zdrojom tohto zmätku aj to, že každý sa odvoláva na vlastný rozum a morálne princípy má tiež každý svoje vlastné?

Dá sa to aj tak povedať, lenže potom treba rozlišovať autonómiu v oblasti súkromného života, keď nie sme povinní požadovať morálku a morálne princípy.

Myslím, že jednou z ťažkostí je identifikovať na istých skutkoch nejaké hodnotiace prvky, teda kritériá, ktoré umožnia posúdiť, či motív nejakej výhrady zodpovedá skutočnému morálnemu kritériu. Nie som ani filozof, ani moralista, som právnik, a tak je to hlavne oblasť práva, kde som hľadal také kritériá, ktoré pomôžu rozoznať morálnu výhradu.

Spomínate prípady, keď ľudia boli Európskym súdom odsúdení za to, že si výhradu svedomia neuplatnili. Teda súdy vnímajú výhradu aj ako povinnosť. To ma zaujalo, lebo verejnosť vníma výhradu takmer vždy ako právo.

Výhrada je od základu vždy a len povinnosťou a výnimočne môže byť uznaná ako právo. Ak je však uznaná ako právo, je to preto, lebo najprv je to povinnosť.

Právo len zaručuje osobám možnosť splniť si povinnosť. Nie je to striktne právna povinnosť, ale morálna, ktorú osoba má práve z dôvodu univerzálnej morálnej normy a v konečnom dôsledku práve z dôvodu našej ľudskosti. Ak boli v Norimbergu a neskôr v Štrasburgu osoby odsúdené, tak preto, že zlyhali vo svojej ľudskej povinnosti a v základných normách spravodlivosti.

Práve z dôvodu ľudskej prirodzenosti, ľudskej kvality – sme ľudia, nie zvieratá – má istým spôsobom každý povinnosť rešpektovať ľudskú prirodzenosť, ktorá je v nás, a nemá sa správať ako neľudské stvorenie. V Norimbergu boli odsúdení za zločin proti ľudskosti.

To znamená, že je to presne ľudskosť, ktorú máme spoločnú, ktorá nás zaväzuje, z ktorej vyplývajú nejaké povinnosti. Je to teda morálna povinnosť, ale jej existencia bola právne uznaná po vojne a po zmenách režimu vo východnej Európe pre osoby ako zaväzujúca, aby si uplatnili výhradu a odmietli vykonať akt ťažkého bezprávia.

Pre lekára, ktorý odmietne potrat, je to to isté. Ak zastáva názor, že vykonať potrat by bolo silne a očividne nespravodlivé, tak má povinnosť voči sebe, voči vlastnej ľudskosti, dá sa povedať, to odmietnuť. Ak by potrat vykonal, nielenže by zasiahol do práva na život dieťaťa – to je len jeden aspekt, ďalší aspekt je, že by siahol na úctu, ktorú má voči sebe samému.

Siahol by na vlastnú dôstojnosť, lebo by konal v rozpore so spôsobom, akým by podľa neho ako ľudská bytosť mal konať. Takže je to v prvom rade povinnosť voči sebe samému, lebo práve my sme nositeľmi ľudskosti, a až v druhom rade to bolo uznané ako právo.

Foto: eclj.org

Poďme ku kritériám posudzovania výhrady, ktoré sa ukazujú dosť komplikované. Jedným z nich je rozlišovanie medzi pozitívnym prejavom výhrady, t. j. právo vykonať dobro, a negatívnym, t. j. právo nevykonať zlo. Ten druhý prípad by mal mať podľa vás vyšší stupeň ochrany, ale v prípade francúzskych starostov to tak nie je. Výhradu nevykonať sobáš homosexuálnemu páru si zatiaľ nikto neuplatnil.

To je pravda. Ale aby sme boli úplne dôslední, výhrada sa týka jedine prípadu, keď nejaká osoba odmietne spáchať zlo. Je to odmietnutie vykonať pozitívne nejaký skutok, ktorý svedomie zakazuje.

To je špecifickosť výhrady svedomia; odmietam urobiť niečo, čo odo mňa svet požaduje. Zatiaľ čo druhá situácia, keď mi bránia vykonať dobro, je najčastejšie vonkajší pozitívny prejav presvedčenia. Takže odmietnutie vykonať zlo si skutočne zasluhuje byť chránené silnejšie, lebo zaväzuje celú osobu.

Táto ochrana priznaná odmietnutiu vykonať akt v protiklade s naším presvedčením je rôzna podľa krajiny, podľa oblasti a tiež v závislosti od doby. Je dosť značne priznaná, pokiaľ ide o potrat alebo vojenskú službu, ale nie je v otázke francúzskych starostov alebo len málo. ESĽP v pojednávaní proti Veľkej Británii posúdil, že odmietnutie sobáša pre osoby rovnakého pohlavia je predsa len prejavom naboženského presvedčenia.

Takže francúzski starostovia nemajú momentálne priznanú explicitnú ochranu výhrady v tejto otázke. Otázka bola podaná na posúdenie na ESĽP a možno sa súd rozhodne tým zaoberať.

Potom je tu súvislosť s prírodou či prirodzenosťou pri posudzovani výhrady. Píšete, že stačí, aby verejná moc vyhlásila niečo za vedecké alebo prirodzené, súd v takom prípade výhradu neprizná. Ako je v takom prípade rešpektované náboženské presvedčenie vyhradzovateľa?

Morálny súd často spočíva na koncepcii ľudskej prirodzenosti, a tá, ako chápanie toho, čo je ľudská bytosť, býva vystavená početným interpretáciám a odchýlkam. To sa môže týkať otázky mravov, ale nielen tej a mohli by sme sa pýtať, aký by bol argument niekoho, kto by odmietol vykonať akt proti prírode.

Kedysi bol taký výraz vo francúzštine „akt proti prírode“, to znamená akt, ktorý, keďže odporuje materiálnym zákonom prírody, je nemorálny. Súvislosť medzi morálkou a prírodou bola uznávaná. Príroda ako dobre urobená, keďže stvorenie bolo dobré, všetko bolo morálne, čo sa zhodovalo s prírodou. A podozrivé z nemorálnosti bolo všetko to, čo bolo proti prírode.

"Povedať, že dieťa má mať mamu a otca, znamená vlastne odvolávať sa na prírodu a odvodzovať z nej, z prírodnej reality, morálnu normu. Lenže táto prírodná realita sa rozpadáva, a tak argument sa oslabuje." Zdieľať

Ale ak dnes už príroda nie je predmetom objektívneho posúdenia nezávislého od ľudského konania, ak je príroda taká, ako ju my sami definujeme a pretvárame, potom už nemá pre nás nezávislosť a dostatočnú objektivitu, aby mohla byť kritériom pre posúdenie morálnosti našich skutkov. Povedať, že dieťa má mať mamu a otca, znamená vlastne odvolávať sa na prírodu a odvodzovať z nej, z prírodnej reality, morálnu normu. Lenže táto prírodná realita sa rozpadáva, a tak argument sa oslabuje.

Môžeme však rozšíriť otázku a spýtať sa, či v budúcnosti budú môcť sa osoby odvolať na svedomie a odmietnuť účasť na projektoch genetického inžinierstva napríklad súvisiaceho s transhumanizmom. Sú takí, čo odmietajú geneticky modifikované kultúry, známy je prípad kukurice, a vo forme akejsi výhrady odmietajú transformáciu prírody.

Tu je zjavne morálne presvedčenie vedúce k odmietnutiu s odvolaním sa na prírodu vnímanú ako referenčnú normu samu osebe dobrú. A tým, že príroda postupne stráca svoju objektivitu, lebo sa stávame stále viac jej pánmi a vlastníkmi vrátane svojej vlastnej fyzickej prirodzenosti, tak je stále ťažšie sa odvolávať na prírodu ako morálny motív výhrady, pričom tieto situácie sa budú objavovať stále viac.

Vy jasne rozlišujete medzi morálnou výhradou a náboženskou. Prvá sa týka objektu výhrady, druhá slobody vyznania. V prvom prípade ide o právo, v druhom o toleranciu. V dobe, keď morálne princípy sú dosť ohybné, ako je toto rozlišovanie rešpektované súdmi?

Myslím, že ten rozdiel v skutočnosti nevnímajú, ale v globále ho aplikujú. Pokiaľ ide o morálnu výhradu, je veľmi málo situácií, keď sa aplikuje, lebo je, našťastie, veľmi málo výnimiek z morálnych princípov.

Tieto morálne princípy nachádzame hlavne pri potratoch a eutanázii, kde právo na ich odmietnutie je v Európe široko uznávané. Myslím, že len Švédsko nezaručuje toto právo.

Rovnako, aj keď je to diskutabilnejšie, je etablované odmietnutie vojenskej služby, teda odmietnutie zabíjania. Pokiaľ ide o manželstvo, je to oveľa menej jednoznačné a mnoho ďalších druhov odmietnutí nie je uznávaných. Takže sudcovia tak trochu inšitinktívne aplikujú tento rozdiel v podstate, ale ako pojem to v praxi nie je.

Na uznanie výhrady musí byť zjavná úzka a priama súvislosť medzi jej motívom a jej objektom. Podľa vás je táto súvislosť dostatočne úzka napríklad pri výrobe, distribúcii a predaji abortívnej tabletky. Vo Francúzsku však zákon farmaceutom nepriznáva výhradu. Je to neochota zákonodarcu alebo justícia neuznáva pravidlo o úzkej súvislosti?

Myslím, že je tam viacero dôvodov. Ten prvý je, že lekárnici dostatočne nepreukázali vôľu, aby si mohli výhradu uplatniť. Neboli tam skutočné a dostatočne silné požiadavky z ich strany.

Myslím, že ak by si skutočne chceli uplatniť takúto klauzulu, boli by ju dostali. Potom je tam aj historický faktor. Na začiatku bola sloboda svedomia uznaná lekárskym profesiám a lekárnici k nim nepatrili. A preto, tak trochu náhodou, nemohli ťažiť z francúzskeho zákona o výhrade. Ale nikdy o to skutočne nežiadali.

V súčasnosti je už kontext odlišný a viac prekáža prijatiu výhrady lekárnikov, lebo potraty sú viac a viac praktizované medikamentóznou cestou. Pri poklese počtu stredísk, ktoré praktizujú potraty, je budúcnosť legálnej praxe potratov stále viac závislá od lekárnikov a stále menej od lekárov. A tak každá snaha o výhradu zo strany farmacautov naráža na silný odpor vládnej autority, keď táto podporuje politiku prístupu k potratom.

Aj tak si však myslím, že keby sa lekárnici obrátili na ESĽP, mali by dobré šance proces vyhrať. Jedným zo základných dôvodov je, že by bolo obsurdné priznávať výhradu lekárom, a nie lekárnikom, pričom medzi týmito skupinami je rozdiel len v metóde potratu, ale skutok ostáva rovnaký. Morálnosť aktu sa posudzuje podľa jeho účelu, jeho efektu a nielen podľa metódy. Jednoznačne by išlo o ten istý akt, len vykonaný rôznymi prostriedkami.

Dr. Puppinck na konferencii Jeden z nás vo Francúzsku v máji 2016. Foto: undenous.fr/Fondation Lejeune

Ak dobre rozumiem, tak stačí niekoľko statočných lekárnikov, ktorí nájdu odvahu...

Už sa to začína, je ich stále viac, najmä v mladej generácii. Aj preto, že tí, čo nechcú predávať abortívne tabletky, majú sťažený prístup k profesii.

Často počuť aj to, že hocikto si môže nárokovať výhradu z akéhokoľvek dôvodu. Podľa vás je nutné rozlišovať medzi „presvedčením“ a „osobným komfortom“, teda „názorom“. Články 8 a 9 Európskej dohody o ľudskych právach do určitej miery definujú rozdiel medzi týmito dvomi kategóriami, ale zdá sa, že realita je často omnoho komplikovanejšia…

To je pravda, nie je to vždy jednoduché. Článok 8 sa súdnou praxou podstatne rozšíril a pokrýva celú sféru súkromného života a to, čo sa dnes nazýva autonómia; teda norma, ktorú osoba dáva sama sebe. Zatiaľ čo článok 9 sa týka skôr heteronómie, teda normy, ktorú osoba dostáva zvonka, ktorá je jej nanútená.

Dnes je preto jeho záber zúžený najmä na náboženstvo. Aj keď rozlišovanie medzi nimi nie jednoduché, dá sa povedať, že článok 9 sa týka presvedčenia a súd uznáva, na rozdiel od názorov, že presvedčenie musí byť seriózne, konzistentné, koherentné, a teda má vyšší stupeň vážnosti.

Je to však konštrukcia „a posteriori“, lebo v začiatkoch článok 8 nezaručoval to, čo nazývame osobnou autonómiu alebo právom na osobný rozvoj atď. Jeho cieľom bolo chrániť osoby v ich súkromnom a rodinnom živote, ich domovy pred políciou alebo štátom. Treba si uvedomiť, že Európska dohoda o ľudských právach bola napísaná v čase, keď tu boli sovietske režimy a bolo treba chrániť súkromný a rodinný priestor pred totalitarizmom.

Až neskôr prišiel interpretačný vývoj, ktorý zmenil povahu článku 8 pod vyplyvom americkej praxe a pojmu „privacy“ a rozšíril jeho záber na osobnú autonómiu. A toto jej postupné potvrdenie v praxi Súdu sa pridalo k pôvodnému obsahu a dnes tu je, možno povedať, istá forma duality medzi osobnou autonómiou z titulu práva na súkromný život, ktorý sa často nemusí zodpovedať morálke.

Ten je, mimochodom, často imorálny, pretože je to práve z titulu práva na súkromie, keď sa obhajujú niektoré sexuálne vzťahy ako sadomasochizmus a iné. Na druhej strane článok 9 je dnes limitovaný náboženstvom, pričom na začiatku mal omnoho širší záber.

Ak je výhrada pri potrate na súde napádaná, býva to práve z dôvodu práva na súkromie. Nepatrí však toto právo skôr do kategórie „osobného komfortu“, a nemalo by teda ustúpiť výhrade, ktorá patrí do právne „silnejšej“ morálnej kategórie?

Sú tu dve veci. Neexistuje právo na potrat uznané sudcami v rámci Dohody a, naopak, právo na slobodu svedomia jasne existuje. A keď sú dve požiadavky v konflikte, tak zvyčajne vyhráva tá, ktorá je garantovaná Dohodou.

"Slobody sa posilňujú, keď sa používajú. Preto je potrebné slobodu svedomia uplatňovať, používať ju, je potrebné o nej hovoriť, treba mať odvahu." Zdieľať

Takže sloboda svedomia garantovaná Dohodou by mala prevážiť nad požiadavkou mať prístup k potratu, ktorej možnosť nie je Dohodou garantovaná. V skutočnosti to nie je také jednoduché a Súd prijal zdôvodnenie, ktoré možno charakterizovať ako periférne. V rámci neho ak štáty sa rozhodli potrat legalizovať, tak potom je potrebné, aby osoby mohli mať k nemu prístup za podmienok z pohľadu Dohody uspokojujúcich.

A tak štát musí dať do súladu alebo do istej miery zorganizovať koexistenciu vyhradzovateľov na jednej strane a na druhej strane žien, ktoré chcú ísť na potrat. Je to zase konštrukcia súdnej praxe, ktorá zo strany Súdu chce byť pragmatická.

Podľa vás štát nemôže nikoho prinútiť, aby konal proti svojmu presvedčeniu, môže ho však za to sankcionovať. To mi však príde ako to isté, štát pod hrozbou sankcie nakoniec prinúti vyhradzovateľa, aby konal proti svojmu presvedčeniu.

Samozrejme, ale je tu niekoľko jemných rozdielov. Hovorím, že štát môže sankcionovať a úlohou sudcu je preveriť, že sankcia je oprávnená, keď osoba odmietne konať. Ak je presvedčenie morálnej povahy, právo ju zaručuje a tam by nemala byť žiadna sankcia.

Ak je presvedčenie inej povahy, najmä náboženskej, tak tu je poprípade možná potreba osobu sankcionovať či dokonca prinútiť do istej miery. To však môže byť len vtedy, keď si to okolnosti vyžadujú absolútnym spôsobom.

Takže musí tam byť silný stupeň ochrany odmietnutia z presvedčenia a sudca musí preveriť, či naozaj v danom prípade tam je na strane autority závažná povinnosť prinútiť osobu alebo ju sankcionovať.

Ako by to bolo v prípade študentov medicíny, ktorí vo Francúzsku nemajú priznanú výhradu pri potrate?

V skutočnosti základný princíp je, že slobodu svedomia môže užívať každý. Ako som už spomenul pri lekárnikoch, vo Francúzsku zákon priznáva explicitnú slobodu pri potrate lekárskému personálu, pričom študenti počas prvých rokov štúdia nie sú jeho súčasťou.

Teda nemôžu ťažiť zo špeciálnej ochrany priznanej zákonom, ale napriek tomu majú priznanú, ako hocikto iný, slobodu svedomia.

Dr. Puppinck na konferencii Jeden z nás vo Francúzsku v máji 2016 spolu so slovenským europoslancom Miroslavom Mikolášikom a ďalšími panelistami. Foto: undenous.fr/Fondation Lejeune

Na ESĽP sa často dospeje k dosť protichodným rozhodnutiam. Spomínate príklad rodičov, ktorí odmietli výučbu náboženstva pre svoje deti a súd vyhovel. Na strane druhej rodičia, ktorí odmietli dať deti na sexuálnu výchovu, boli súdom zamietnutí.

Nuž je to protichodné, ak dáme rovnosť medzi sexuálnou vyučbou a výučbou náboženstva. Pri tomto konkrétnom rozhodnutí súd ukázal, že podľa neho hodiny náboženstva nie sú opravdivým vyučovaním, náboženstvo nie je preň disciplína, ktorá by mohla byť vyučovaná objektívnym spôsobom, a preto sa domnieva, že je možné oslobodiť osobu z jeho výučby. Zatiaľ čo sexuálne vzdelávanie má pre súd objektívny charakter.

Je tu zjavné manévrovanie medzi princípmi pluralizmu, tolerancie a kompromisu, o ktorých sa zmieňujete aj v publikácii. Rizikom je súdna prax s vysoko nepredvídateľnými rozhodnutiami.

To bol vždy problém. Jedným z hlavných ťažkostí pri ESĽP je mať nejakú koherentnosť v čase. Sú tam nekoherentnosti a je tam aj ich kritika adresovaná na súdnu prax. Tá kritika je vlastne permanentná.

Za posledné roky pozorujeme nástup nových práv, ktoré sa ešte donedávna spoliehali na toleranciu a kompromis a teraz získavajú prevahu nad pôvodnými základnými právami. Aký to bude mať vplyv na osud výhrady v Európe?

Vo svete, v ktorom žijeme, máme skutočne dojem, že dochádza k rozmnoženiu protichodných požiadaviek. Preto ľudské práva strácajú svoju zrozumiteľnosť a koherenciu, lebo strácajú svoj zakladateľský princíp, ktorým bol pojem osoby.

Individualizmus západnej spoločnosti istým spôsobom zničil antropologickú jednotu nevyhnutnú pre koherenciu ľudských práv. Ak už nemáme spoločné chápanie toho, čo je človek, kto je osoba – nositeľka ľudských práv, tak potom tieto práva sa zosypú do množstva konkurujúcich si a čiastkových práv.

A každý jednotlivec, každá skupina si bude nárokovať špeciálnu ochranu nie z dôvodu toho, čo je spoločné celému ľudstvu, ako je to v prípade ľudských práv, ale, naopak, z dôvodu toho, čo je pre tú skupinu špecifické. A tak strácame jednotnosť ľudských práv z dôvodu straty chápania ľudskej prirodzenosti pod tlakom individualistického presadzovania. Nové práva sa potvrdzujú a výhrada svedomia je považovaná len ako nejaká z požiadaviek jednej skupiny medzi ostatnými.

Dostávame sa už k jasnému vzťahu kto z koho, už tu nie je miesto pre rozum a morálku, pre dobro a zlo, z praktického pohľadu je to čisto silový vzťah s ohľadom na sociálnu koexistenciu.

Vo Francúzsku počuť hlasy volajúce po obmedzeni výhrady svedomia pre lekárov. V Taliansku eliminujú vyhradzovateľov pri nábore pôrodníkov. Bude možné výhradu zachrániť?

Najlepším spôsobom, ako chrániť nejaké právo, je užívať ho. Slobody sa posilňujú, keď sa používajú. Preto je potrebné slobodu svedomia uplatňovať, používať ju, je potrebné o nej hovoriť, treba mať odvahu.

Myslím si, že treba mať v prvom rade a predovšetkým odvahu postavenú na vlastnom presvedčení. A najlepší spôsob, ako brániť jeho legitimitu, je prejaviť ho. Ak dnes francúzski lekárnici nemajú klauzulu o slobode svedomia, je to preto, že nikdy nemali odvahu, vôľu ju získať a zaslúžiť si ju.

Dr. Grégor Puppinck sa v marci 2015 zúčastnil na konferencii organizovanej Konferenciou biskupov Slovenska. Jeho príspevok bol neskôr rozšírený a vydaný aj knižne. V roku 2016 získal vo Francúzsku za túto publikáciu cenu Kresťanského humanizmu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo