ROZHOVOR: Hodnota liturgického rúcha nie je otázkou ceny

Patrí medzi niekoľko málo slovenských návrhárok, ktoré sa venujú liturgickým rúcham. Vytvorila ich už niekoľko desiatok, no záujem o kvalitu podľa nej na Slovensku nie je. Priemyselne vyrobené ornáty zo syntetických materiálov dovážané najmä z Poľska kazia nielen vkus, ale aj dôstojnosť liturgie, tvrdí v rozhovore pre Postoy.sk Pavla Lazárková Trizuljaková.

Ako ste sa dostali k takej špecifickej téme akou sú liturgické rúcha?
Pôsobilo tu viacero faktorov. Na jednej strane rodinné zázemie, kde bola vždy aktuálnou téma sakrálneho a liturgického umenia. Na druhej strane sú to rôzne okolnosti a udalosti, ktoré ma postupne priviedli k odboru zaoberajúcim sa liturgickými textíliami, ktorý sa volá paramentika.

V roku 1993 som sa zúčastnila súťaže Ars Liturgica, kde som poslala návrhy na kolekciu ornátov vo všetkých liturgických farbách, za ktoré som získala ocenenie poroty. V tom čase som sa tvorbou liturgických rúk ešte špeciálne nezaoberala. Téma však vo mne naďalej rezonovala a vo svojom ateliéri som vytvárala mnohé skice a návrhy liturgických rúch. V roku 2000 som sa téme venovala po prvýkrát teoreticky – v rámci diplomovej práce s názvom Liturgický odev na teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Venovali ste sa tejto téme po teoretickej stránke aj ďalej?
V roku 2002 som sa prihlásila na doktorandské štúdium teórie a dejín umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Zároveň som sa okolo roku 2002 začala systematicky venovať tvorbe v oblasti liturgického odevu. Môj teoretický záujem vyplynul z faktu, že v slovenských podmienkach neexistuje odborná literatúra v oblasti paramentiky. Dodnes neboli napríklad vydané smernice KBS. Keďže som textilná výtvarníčka a mám vyštudovanú aj teológiu, tieto dva odbory prirodzene vyústili v môj záujem o paramentiku. Pre svoju tvorbu som hľadala impulzy, inšpirácie a najmä relevantné podklady, čo sa týka kritérií tvorby liturgických rúch. Preto som sa začala zaoberať aj tvorbou ostatných výtvarných umelcov, doma i v zahraničí.

Vo svojej dizertačnej práci s názvom Liturgický odev rímskeho rítu katolíckej cirkvi na Slovensku po roku 1989 som zhrnula svoje poznatky v podobe prehľadu problematiky paramentiky ako vedy, teoretickej i praktickej činnosti, histórie a teológie liturgického odevu, načrtla som kritériá tvorby a ponúkla prehľad tvorby slovenských a zahraničných výtvarných umelcov.

Koľko rúch ste vytvorili vy osobne? Sú používané aj počas omší?
Liturgické rúcha, ktoré som vytvorila od roku 2002, sa dajú počítať na desiatky. Takmer všetky sa aj používajú. Vytvorila som aj viaceré výstavné exponáty, ktoré sa pri liturgii nepoužívajú.

S akými reakciami ste sa stretli?
Mnohí zákazníci, najmä kňazi, ale aj laickí veriaci ma opätovne vyhľadali, aby som pre nich vytvorila ďalšie rúcho, pretože sa im moja tvorba páčila a nachádzali v nej niečo nové a alternatívne k sériovej výrobe.

Naopak, niektorým sa moje rúcha zdajú trochu extravagantné, iní uvažujú nad vyvážením „sacrum“ a „theatrum“, iní v nich vidia vyváženie liturgickej a estetickej funkcie. Ľudia dnes vyhľadávajú rúcha, ktoré sú riešené ako jednotný celok, a neraz radšej siahnu po odeve ozdobenom abstraktnou maľbou, s ručne spracovaným kreatívnym detailom alebo jednoduchou kompozíciou, ako po rúchu dodatočne ozdobenom konvenčným a snáď aj trochu ošúchaným symbolickým motívom. Mnohí zákazníci dokážu nájsť aj v abstraktných motívoch a originálnych autorských textilných technikách skrytú symboliku.

Najmä mladší kňazi radi siahnu po niečom novom a netradičnom, uprednostnia rúcho z pravého hodvábu pred rúchom vyrobeným sériovo zo syntetického alebo zmesového materiálu so strojovou výšivkou alebo aplikovanou výzdobou.

„Najmä mladší kňazi radi siahnu po niečom novom a nekonvenčnom, uprednostnia rúcho z pravého hodvábu pred rúchom vyrobeným sériovo zo syntetického alebo zmesového materiálu.“ Zdieľať

Podľa slov jedného kňaza, ak liturgický predmet nie je spracovaný na dostatočnej umeleckej úrovni, bráni mu to „v kontakte s Tajomstvom“. Iná zákazníčka sa vyjadrila, že na pochopenie a akceptáciu moderného umelecky spracovaného rúcha je potrebná určitá duchovná zrelosť a hĺbka. V komunikácii so zákazníkmi už dlhší čas vidím určitú zmenu alebo vývoj v senzibilite a vnímaní rúch. Posun nastáva smerom k hodnotám, originalite a kvalite.


Jana Zaujecová: Červená kazula štóla, 2003.


Marta Bošelová: Detail fialovej kazuly, predná strana, 2000.

Pôsobia na Slovensku aj ďalší návrhári?
Pôsobí tu približne sedem textilných výtvarníčok, ktoré vytvorili uzavretú kolekciu rúch alebo aspoň jedno rúcho, a ďalej v tvorbe nepokračovali. Len dve alebo tri výtvarníčky sa tvorbe venujú systematickejšie.

Ako prebieha spolupráca medzi návrhármi a výrobcami?
Na Slovensku v podstate neexistuje spolupráca medzi výrobňami liturgických rúch a profesionálnymi výtvarníkmi. Naopak, renomované produkcie rúch v Nemecku, v Belgicku a v iných krajinách majú vo svojej ponuke konvenčnejšie rúcha, ale aj rúcha navrhnuté umelcami – textilnými, odevnými alebo výtvarnými umelcami z oblasti voľného výtvarného umenia.

Na Slovensku prakticky neexistujú, okrem biskupa Františka Rábeka, väčšie objednávky od profesionálnych umelcov. V zahraničí je situácia iná. Napríklad v roku 1997 pápež Ján Pavol II. povolal francúzskeho predstaviteľa „haute couture“ Jeana Castelbajaca k vytvoreniu rúch pre Svetové dni mládeže v Paríži. V roku 2004 stvárnila rakúska abstraktná maliarka Edith Temmelová rúcha pre Katolícke dni v Ulme. Tá istá autorka realizovala liturgické odevy pre slávnostnú omšu pápeža Benedikta XVI. v Mariazeli v roku 2007. Pre Svetové dni mládeže v roku 2005 v Kolíne nad Rýnom vytvoril Leo Zogmayer pre pápeža Benedikta XVI. ornát na tému „Lichtzeichen Kreuz“, ktorý spĺňal nie len náročné liturgické, funkčné a estetické kritériá, ale aj kritériá súčasného výtvarného umenia – v tomto prípade minimalizmu.

Aká je symbolika liturgických rúch?
V minulosti sa jednotlivým rúcham pripisoval rôzny symbolický význam, čo sa odrážalo v modlitbách požehnania. Aj v súčasnosti sa odporúča rúcha požehnávať. Dnes sa však už na ne nenahliada cez prizmu alegorických výkladov. Ornát pripomína, že na liturgické zhromaždenie prichádza v osobe kňaza samotný Kristus. V evanjeliovej výzve svätého Pavla „obliecť si Krista“ (Gal 3, 27) nachádza rúcho svoju najkrajšiu a najpriliehavejšiu metaforu. Rúcho samotné je symbolom „sakrálneho zahalenia“, pomáha kňazovi vystúpiť z oblasti profánneho do oblasti sakrálneho a účastníkom bohoslužby sprostredkovať slávnostnú atmosféru. Preto nie je potrebné rúcha „zaťažovať“ nejakým špeciálnym symbolickým motívom, pre potreby liturgie stačí, ak je rúcho funkčné a „krásne“.

Aké sú všeobecné cirkevné predpisy pri výrobe liturgických odevov?
Hlavným a jediným presne stanoveným predpisom ohľadne liturgických rúch je kánon liturgických farieb. Všeobecné smernice rímskeho misála (VSRM) uvádzajú základnú zostavu liturgických farieb: bielu, červenú, zelenú, fialovú, čiernu a ružovú. Zlatá a strieborná nahrádza všetky farby okrem fialovej. V niektorých krajinách, napríklad na Slovensku je možné používať aj belasú farbu. Čo sa týka formy, cirkevné dokumenty sa vyjadrujú len nepriamo: „Svedčí sa, aby krásu a vznešenosť posvätnému rúchu nedodávalo nadbytočné množstvo ozdôb, ale použitá látka a strih rúcha“ (VSMR 344). Forma a výzdoba, ako aj používané materiály sú určované tradíciou a miestnymi zvykmi. O forme, materiály, výzdobe, ale aj farebnosti môžu rozhodnúť miestne biskupské konferencie.

Ornáty, ktoré sa používajú v našich kostoloch, sú prevažne domáceho pôvodu alebo pochádzajú z dovozu?
V sakristiách slovenských kostolov nájdeme zmes rúch všetkého možného druhu a pôvodu. Mnohé pochádzajú z domácej produkcie. Mnohí kňazi, ak aj neoslovia niektorého slovenského výtvarníka, obrátia sa na niektorého renomovaného výrobcu zo zahraničia. Veľa ornátov pochádza z Talianska a Poľska. V mnohých, najmä menších a chudobnejších farnostiach sa používajú aj staršie rúcha zo 70. rokov, ale aj rúcha, ktoré vznikli prešitím starších rúch spred Druhého vatikánskeho koncilu.

Koľko trvá výroba jedného rúcha?
Záleží to od náročnosti použitej techniky výroby, a najmä výzdoby, ako aj od toho, či hovoríme o „výrobe“ alebo o „tvorbe“. Ak hovoríme o autorskej tvorbe, potom sa realizácia môže pohybovať od niekoľkých hodín alebo dní až po celé mesiace. Tvorba a výroba rúch existujú vedľa seba ako dve samostatné odvetvia, ktoré sa môžu viac alebo menej navzájom ovplyvňovať a dopĺňať.


Petra Graffe: Missio Vitam, 2008.


Celok - Petra Graffe, Pavla Lazárková Trizuljaková

Kde sa šijú liturgické rúcha na Slovensku?
Vo viacerých výrobniach a dielňach, napríklad v Detve, Žiline, Trebišove, ale aj inde. Na Slovensku stále pôsobia mnohé vyšívačky ako súkromné osoby, ktoré realizujú liturgické rúcha v spolupráci s miestnymi krajčírkami.

Existuje aj pásová výroba?
Pri výrobe paramentov v dielňach a výrobniach sa dá hovoriť o sériovej výrobe. Za pásovú výrobu by sa dali považovať niektoré rúcha zahraničnej, najmä poľskej proveniencie. Tieto rúcha sa zhotovujú z priemyselne pásovo vyrobených syntetických tkanín a hotových dekoračných pásov. Takéto rúcha majú veľmi ďaleko k dôstojnosti liturgie a najmä svojou materiálovou stránkou pôsobia ako lacný efekt. Otázne je, či môžeme liturgické rúcho akceptovať ako komerčne zaujímavý produkt, ktorý nespĺňa žiadne estetické a neraz ani liturgické kritériá.

V akej cene sa pohybujú rúcha slovenských tvorcov?
Otázka dôstojného a hodnotného liturgického rúcha nie je v prvom rade otázkou ceny. Sériovo vyrábané paramenty sa môžu pohybovať v rozmedzí od 120 do 230 eur. Náročne zhotovené rúcha z dielne slovenských textilných výtvarníkov sa cenovo pohybujú vo vyšších reláciách, avšak rozdiel oproti sériovej výrobe nie je častokrát vzhľadom na hodnotu a umelecké spracovanie taký veľký.

Ktorý slovenský biskup má pri výbere rúch najlepší vkus?
Vojenský ordinár František Rábek si necháva realizovať kolekcie ornátov a ostatných liturgických rúch u viacerých slovenských návrhárok.

„Na Slovensku prakticky neexistujú, okrem biskupa Františka Rábeka, väčšie objednávky od profesionálnych umelcov.“ Zdieľať

Otázka liturgického rúcha jednoznačne nie je v rímskokatolíckom kulte zásadným a konštitutívnym problémom. Je to marginálna téma, ktorú však nie je možné ani zanedbávať. Stvárnenie všetkých stránok liturgického slávenia, teda aj vizuálnej, má veľký vplyv na vnímanie účastníkov bohoslužby. Väčšinu informácií, ktoré človek prijíma, prijíma práve zrakom. Vizuálne a ostatné umenia môžu podstatným spôsobom napomáhať hlbšiemu prežívaniu liturgických tajomstiev, čo deklarujú aj mnohé cirkevné dokumenty.

Čo vravíte na liturgické rúcha pápeža Benedikta XVI. a Jána Pavla II.?
Pápež Benedikt XVI. je pápežom univerzálnej cirkvi. To odrážajú aj jeho rúcha. Benedikt XVI. používa tzv. rímsku kazulu spred Druhého vatikánskeho koncilu ako výraz kontinuity s minulosťou, ale aj moderné bohoslužobné rúcha širokej formy. Podobne, ako to bolo v prípade blahoslaveného Jána Pavla II., organizátori si dávajú pri významných sláveniach zvlášť záležať na vizuálnej stránke bohoslužieb a pozvú k stvárneniu súborov rúch niektorého zo svetových módnych tvorcov alebo umelcov z prostredia voľného výtvarného umenia.

Aké sú základné rozdiely medzi dnešnými liturgickými rúchami a tými, ktoré sa používali pred Druhým vatikánskym koncilom počas tzv. tridentských omší?
Najhlavnejší posun nastal v súvislosti so zjednodušením rímskokatolíckeho rítu a s obrátením slávenia omše tvárou k ľudu. Zmeny nastali v chápaní samotného rúcha, hovorilo sa o zmene paradigmy. Dôraz sa nekladie len na jednu – zadnú pohľadovú stranu, ale obe strany ornátu získavajú rovnakú dôležitosť. Svoju symbolickú hodnotu už rúcho nezískava prostredníctvom bohatej výzdoby, ale samo sa stáva jedinečným symbolom sakrálneho zahalenia. Namiesto ozdobenej zmenšenej plochy rímskej kazuly, ktorá celkom stratila odevný a textilný zahaľujúci charakter, sa požaduje jednoducho za „odev“ s bohatým a majestátnym riasením.

„Nie je potrebné rúcha zaťažovať nejakým špeciálnym symbolickým motívom, pre potreby liturgie stačí, ak je rúcho funkčné a 'krásne'.“ Zdieľať

Základné rozdiely medzi rúchami pred Druhým vatikánskym koncilom a po ňom tak spočívajú najmä vo forme a ozdobnosti odevu. Do Druhého vatikánskeho koncilu prevládalo používanie tzv. rímskej formy ornátu, ktorý je známejší pod názvom husličková kazula. Už od polovice 19. storočia však existovali aj mnohé reformné prúdy, ktoré sa snažili presadiť širokú formu ornátu v duchu neskorého stredoveku, tzv. gotickú kazulu.

Basová kazula bola zdobená strojovými, ale aj ručnými výšivkami. Oproti dnešným rúcham bola podstatne menšia a výrazne vystužená. Pre rúcha, ktoré sa používajú po Druhom vatikánskom koncile je charakteristická široká forma a jednoduchá výzdoba, ktorú často tvorí len samotná tkanina.

Aj dnes sa však počas omší podľa misála z roku 1962 používajú rúcha „husličkovej“ a „gotickej“ formy. Rúcha používané pred Druhým vatikánskym koncilom totiž nikdy neboli zrušené. Podľa existujúcej praxe a podľa dokumentov je možné aj počas riadneho rítu používať rúcha vytvorené pred mnohými rokmi, aj keď nie sú vo farbe dňa, ak sa jedná o zvlášť vzácne a krásne odevy.


Celok výstavy.


Detail inštalácie: Pavla Lazárková
Trizuljaková: Strom života a Svetové strany, 2011.

Máte k rúcham slovenských kňazov nejaké závažné výhrady?
Najväčším problémom je to, že nevnímame liturgické rúcho ako mimoriadny liturgický symbol, ktorý má svoju vlastnú výpovednú hodnotu. Sú kňazi, ktorí vyhľadávajú hodnotné umelecké rúcha, no mnohí ich dostávajú do daru a nemajú možnosť ovplyvniť výber bohoslužobného odevu. Sú duchovní, ktorí výberu liturgického odevu nevenujú zvláštnu pozornosť.

Dôstojnosti liturgie veľmi ubližujú rúcha malých rozmerov a z nekvalitných, čisto syntetických materiálov, napríklad lesklých tkanín. Rúcha zlatej farby v čisto syntetickom prevedení pôsobia zvlášť nedôstojne a svojou blýskavosťou posúvajú liturgiu do oblasti šoubiznisu a komercie. Ak je materiál navyše tenší, nevytvára nádherné riasenie, ale vanie za kňazom. Ďalším problémom je, že rúcha sú často riešené iba ako odev, ktorý je dodatočne ozdobený symbolickým motívom. Pritom liturgické predpisy neukladajú povinnosť výrobcom ozdobovať rúcho zvláštnym motívom. Podľa liturgickej konštitúcie Sacrosanctum concilium (čl. 124) by tvorcovia liturgických predmetov mali mať na zreteli skôr vznešenú krásu než číru pompéznosť. Tento výrok nepriamo poukazuje na uprednostnenie jednoduchého spracovania liturgického rúcha.

„Rúcha zlatej farby v čisto syntetickom prevedení pôsobia zvlášť nedôstojne a svojou blýskavosťou posúvajú liturgiu do oblasti šoubiznisu a komercie.“ Zdieľať

Zvlášť závažnou je otázka koncelebrácie viacerých kňazov. Sú prípady, keď kňazi pri spoločnej koncelebrácii používajú rúcha rôzneho pôvodu a dekóru. Ak je príslušná liturgická farba dňa napríklad červená, obraz, ktorý vidíme sa skladá z rôznych odtieňov červenej: od bordovej cez vínovočervenú, karmínovú, stredne červenú, atď. Takisto dĺžka rúch a použitý materiál je rozdielny. Nehovoriac o rôznorodej výzdobe.

Existujú však aj pozitívne príklady, kedy si farnosť dá záležať na výbere rúch a pre významnejšie slávnosti si zaobstará súpravu liturgických rúch od jednej firmy. Tak sa zabezpečí jednotný dizajn rúch pre všetkých celebrantov.

Pomohlo by pre tvorbu liturgického odevu vydanie smerníc Konferenciou biskupov Slovenska?
Bolo by to veľmi potrebné. Na Slovensku je prax taká, že pravidlá pre tvorbu rúch si každá výrobňa utvára sama, neraz na základe zahraničných katalógov. Každá produkcia by však mala mať základnú kolekciu schválenú Liturgickou komisiou Konferencie biskupov Slovenska. Za schválenie sa považuje aj fakt, ak niektorý biskup používa rúcha z novej dielne paramentov alebo od istej textilnej autorky.

Vydaniu smerníc na tvorbu liturgických predmetov, nie len bohoslužobných rúch by mala predchádzať odborná diskusia za účasti zástupcov Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska, liturgistov, produkcií paramentov, výtvarných umelcov, teoretikov výtvarného umenia a iných zúčastnených strán. Určite by pomohlo, keby tieto smernice obsahovali minimálne kritériá čo sa týka používania kvalitnejších látok, rozmerov, symbolickej výzdoby a už spomínanej pásovej alebo sériovej výzdoby. Inšpiráciou by mohli byť smernice vydané v iných európskych štátoch, napríklad v Nemecku.

Imrich Gazda

Fotografie (autor Symon Kliman a Pavla Lazárková Trizuljaková) sprevádzajúce text pochádzajú z výstavy Ars liturgica – liturgické rúcha (Kaplnka sv. Jána evanjelistu, františkánsky Kostol Zvestovania Pána v Bratislave, 14. – 29. júl 2011), ktorá predstavovala liturgické rúcha siedmich slovenských textilných výtvarníčok.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo