GLÓBUS: Ukrajina – čas na nádej

Pre nás stredoeurópanov je Ukrajina úplne neobvyklou krajinou na trávenie letnej dovolenky. Pre mnohých predstavuje priam nebezpečnú krajinu. Pred nedávnou cestou za naše východné hranice sme sa stretli s úžasom, aj nepochopením okolia. Neľutujeme.

Ukrajina, aj keď leží hneď vedľa nás, je úplne iným svetom. U nás na Západe čas uteká príliš rýchlo, a tu akoby čas zastal. Apropo, čas v západnej Ukrajine nie je jednotný. Platia dva časy, tzv. miestny, teda stredoeurópsky a tzv. kyjevský, teda o hodinu posunutý. Museli sme byť preto veľmi obozretní, kedy sa ktorý čas myslí.

Cudzina za rohom

Vecou rozkolu je aj jazyk. Na západnej Ukrajine sa hovorí zväčša ukrajinsky, no na strednej a východnej Ukrajine, vrátane hlavného mesta je majoritným jazykom ruština. Na západnom pohraničí navyše žije poľská, maďarská, česká, slovenská, rumunská menšina, ktoré si zachovávajú svoje národnostné jazyky.

Táto rôznorodosť kultúr vychádza z dejín tejto krajiny. Ukrajina ako samostatný štát vznikla 24. augusta 1991, teda pred dvadsiatimi rokmi. Dovtedy bola jej svojbytnosť tvrdo potláčaná. Len počas 20. storočia bola súčasťou niekoľkých impérií či režimov, počas ktorých zažila mnoho násilia a zmien. Za krátke obdobie bolo územie dnešnej Ukrajiny súčasťou Rakúsko – Uhorska, prežilo nástup boľševikov, kolektivizáciu majetkov, spriemyselňovanie územia, rusifikáciu jazyka, kutúry, veľký hladomor, násilie páchané na cirkvi, krutovládu nacistov a Stalina, rozdelenie územia počas druhej svetovej vojny, socialistický konzervativizmus, Gorbačove reformy, černobyľskú katastrofu... Ani novodobý ukrajinský štát za dvadsať rokov svojej existencie neprežil pokojné časy.

Muži s krompáčmi a kartami

A tak dnes v tejto ranami ovenčenej krajine cestujeme až v „muzejných“ typoch autobusov či áut po veľmi zlých cestách alebo v starých, veľmi pomalých vlakoch. Inak, cestovať vlakom je skutočným zážitkom. Sedíme na drevených laviciach, nastupuje niekoľko mužov v montérkach s krompáčmi. Hneď vyťahujú karty či šach a hrajú veľmi sústredene o peniaze. Staršie ženy sú oblečené v šatách ešte z minulého režimu, na hlavách majú uviazané šatky. Niekoľkokrát počas jednej cesty prechádzajú vozňovou uličkou staršie ženy či muži, ktorí nám za peniaze ponúkajú sladkosti, vodu či limonádu, iní zas o ne prosia priamo. Prechádzame krajinou hornatou aj nížinatou, míňame dedinky so starými drevenicami, polia s obilím, konskými záprahmi, so stádami oviec či kráv.

Videli sme naozaj mnoho starých aj novopostavených kostolov. Na západnej Ukrajine je rozšírená najmä pravoslávna a gréckokatolícka cirkev. V časoch komunizmu boli kresťania aj židia násilne prenasledovaní a potláčaní. Mnohé kostoly boli zničené alebo znehodnotené a slúžili iným účelom. Na jednej gréckokatolíckej omši kňaz vyzdvihoval odvahu a silnú vieru kresťanov, ktorí zažili prenasledovanie komunistami a práve to zachránilo silu dnešnej cirkvi. Zdá sa, že je to naozaj pravda. Cirkev na Ukrajine nadobudla svoju silu, kostoly sú dnes obnovené, mnohé boli znovu posvätené, sú krásne vyzdobené kvetmi, ikony sú ovenčené bavlnenými pásmi s bohatými tradičnými výšivkami, ale čo je najpodstatnejšie, videli sme plné kostoly veriacich počas svätých omší.

Chudobní, ale plní nádeje

Ľudské tváre sú poznačené vráskami veľkej chudoby, zlých časov, problémami s prácou. Stretávali a rozprávali sme sa aj s mladými ľuďmi, študentmi vysokých škôl. V meste Ivano-Frankivsk sme spoznali miestnu laickú kresťanskú Komunitu svätého Egídia, ktorá je rozšírená po celom svete a pomáha ľuďom na okraji spoločnosti. V tomto meste sa mladí ľudia v komunite stretávajú pri spoločnej modlitbe. Modlia sa za chudobných a chorých ľudí vo svojom meste a za pokoj a mier vo svojej krajine. Tiež sa stretávajú a pomáhajú ľuďom bez domova a starým ľuďom v hospici. Rozprávali nám o chudobe vo svojej krajine, o veľkých nedostatkoch v zdravotníctve, korupcii v politickom systéme, na univerzitách, o nedostatku práce, o prekážkach pri vycestovaní do zahraničia... Uprostred tejto chudobnej, vysilenej, ťažko skúšanej krajine však na nás títo vzdelaní mladí ľudia pôsobili veľmi pozitívne, nádejne, osvetlujúco... Neutekajú, nie sú rezignovaní, ale modlia sa za svoju krajinu, pomáhajú vo svojom voľnom čase chudobným a chorým.

Aj po návrate z Ukrajiny na ňu stále myslím. Myslím na to, že nemala toľko šťastia ako my. Po páde komunizmu sa nevyvíjala dopredu tak dynamicky ako my. Geograficky i svojím slovanským pôvodom sme si veľmi blízky, no súčasným vývojom sme si vzdialení. Kiežby mala Ukrajina vo všetkých oblastiach viac aktívnych ľudí, ktorí nie sú rezignovaní, ale by sa usilovali o jej lepšiu budúcnosť.

Ivana Miláčková
Autorka je členkou Komunity svätého Egídia.

Foto: autorka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo