Cirkev spomenul prezident Ivan Gašparovič vo svojej prvej Správe o stave republiky dvakrát. Uprostred, keď prosil aj cirkvi, aby pri pôsobení medzi deťmi a mládežou prijali za svoju prioritu ušľachtilú sociálnu, ekonomickú, organizačnú, výchovnú a vzdelávaciu prevenciu. A potom v posledných vetách, keď vzdal česť práci a vyzval na ňu štátne i samosprávne orgány, spoločenské i cirkevné spoločenstvá.
„Riešenia očakávame od kompetentných orgánov,“ vyhlásil prezident na záver svojho 70-minútového 22-stranového románu. Aký pluh má na „pole neorané“ pritiahnuť Cirkev? Azda ten, po ktorom Ivan Gašparovič volal, keď predniesol svojskú definíciu slobody ako prázdneho priestoru nezaplneného hodnotami. Z katechizmu ju asi neodkopíroval. Svoj výrok čiastočne skorigoval konštatovaním: „Tento priestor sa nenaplní len tým, že ľudia budú dobre zarábať, žiť v komforte, cestovať.“
Práve také hodnoty však dominovali zásadnému pohľadu hlavy štátu na slovenskú spoločnosť. Napríklad žiť od výplaty k výplate podľa prezidenta znamená žiť z podstaty. Odvolal sa pritom na desiatky „zúfalých listov“, ktoré na úrad denne dostáva, a vložil sa do roly občianskeho hovorcu. „Prezident vždy pôjde na sociálnu vlnu, lebo to sa dobre počúva,“ pomenoval príčinu minister zdravotníctva Rudolf Zajac.
Ivan Gašparovič vyrátal sociálne problémy a súčasne ocenil reformy, pochválil poslancov za konštruktívny prístup k schvaľovaniu euroústavy a zároveň sa označil za jej kritika – i keď umiernenejšieho. Zakľúčil pomaly klasickým: „Úplne zaniká existencia skutočných autorít, nemá kto formulovať verejný záujem.“
Život z podstaty v prázdnom priestore nezaplnenom hodnotami ním isto nie je.
Na slovenskom poli 22. júna hlbšia brázda nepribudla. Úloha vyorať ju naďalej stojí aj pred Cirkvou.
TERÉZIA KOLKOVÁ