NÁZOR: Pavol Martinický o náboženských a ateistických vojnách

Veriaci viacerých náboženstiev spáchali mnoho násilia a viedli vojny v božom mene. To je smutná skutočnosť, ktorá trápi mnohých súčasných kresťanov, zneisťuje úprimne hľadajúcich a s obľubou ju využívajú ateisti bojujúci proti kresťanstvu. Tento argument používajú na očiernenie „protivníka“ aj v debatách na úplne iné témy, keď im chýbajú vecné argumenty. Často pritom šikovne miešajú fakty, polopravdy a nepravdivé tvrdenia.

Spravodlivé zhodnotenie tejto témy by malo obsahovať okrem vysvetlenia, čo kresťania skutočne spravili a aký má k tomu dnešná cirkev postoj, aj rozlíšenie toho, čo nie je pravda, vyjasnenie historických súvislostí a porovnanie so skutkami inak veriacich a ateistov. Výstižný súbor takýchto tvrdení uverejnil Katolický týdeník 24/2011: „Nejstrašnější války byly ty náboženské. Není nic horšího než zfanatizovaný človék, který jde zabíjet jménem nějakého boha. Jak se k tomu církev staví? Vždyť i křesťané páchali krutosti.“

Náboženské násilie a kresťanská sebareflexia

Nie je pravda, že najstrašnejšie vojny boli náboženské. Takou nebola dobyvačná výprava Alexandra Veľkého, trójska vojna, rozširovanie Rímskej ríše a mnoho iných. Aj v európskych "náboženských" vojnách bolo náboženstvo často iba zámienkou na zakrytie mocenských a majetkových záujmov panovníkov. Dobrým je príklad spojenectva katolíckeho Francúzska a protestantského Švédska, uviedol v Katolickom týdeníku Josef Hurt. Pokiaľ ide o skutočne náboženské vojny a prenasledovania, tie viedli aj príslušníci iných náboženstiev.

Podľa Josefa Hurta kresťanstvo v prvých storočiach neviedlo náboženské vojny a kresťania odmietali aj vojenskú službu. Situácia sa zmenila, keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. Sv. Augustín ako prvý v dejinách ľudstva formuloval tému oprávnenosti spravodlivej vojny. Dovtedy boli jediným kritériom „oprávnenosti“ mocenské, majetkové alebo iné požiadavky toho, kto sa cítil byť silnejší, a obrana napadnutého. To ukazuje, že kresťanstvo malo humánny prínos aj v tejto oblasti.

„V európskych ,náboženských' vojnách bolo náboženstvo často iba zámienkou na zakrytie mocenských a majetkových záujmov panovníkov.“ Zdieľať

Po objavení Ameriky priniesol stret kultúr aj niečo, čo bolo dovtedy a v iných kultúrach nemysliteľné: sebakritiku a filozofickú reflexiu kresťanov o vlastnej kultúre a správaní. V nej španielski teológovia dospeli k základom moderného medzinárodného práva a úvahám o rovnakej ľudskej dôstojnosti členov iných kmeňov či národov. Páter Francisco de Vitoria a jeho kolegovia scholastici verili v existenciu "prirodzeného zákona etiky, ktorý by ani nezávisel od kresťanského zjavenia, ani mu neprotirečil, ale stál by samostatne“ (B. Hamilton : Political Thought in Sixteenth-Century in Spain, Oxford University Press 1963). Vitoria sa odvolával na argument sv. Tomáša Akvinského, podľa ktorého sa pri obracaní pohanov na vieru nemá používať nátlak. Koncil v Tolede už v roku 633 odsúdil prax núteného krstenia židov. Toto sú základy súčasného chápania rovnosti ľudí a ľudských práv v (post)kresťanskej euro-americkej civilizácii.

To že viacerí kresťania podľa týchto zásad nekonali je smutný fakt, ktorý dnešná cirkev priznáva, ľutuje a chce sa z neho poučiť.

„Obete organizovaného kresťanstva“

Každý, vrátane kresťanov je ovplyvnený minulosťou a svojim prostredím. Súčasné humanistické a etické kritéria a hodnoty, podľa ktorých kriticky hodnotíme vojny a iné násilie, ktorého sa v minulosti kresťania dopustili sú ovocím dvetisícročného pôsobenia kresťanstva. Vo väčšine kultúr a prostredí, do ktorých kresťanstvo prišlo, neexistovali. Kultúry a národy, do ktorých kresťanstvo prišlo, uctievali zbožstvené prírodné sily alebo zvláštne spoločenstvá božstiev, ktorým prinášali aj ľudské obete, praktizovali otroctvo a nerovnosť žien. Nevážili si život človeka, zvlášť detí, slabých, chorých a dievčat, ktoré mohli rodičia aj zabiť.

Ateisti poukazujú na „obete organizovaného kresťanstva“ pri krížových výpravách, inkvizícii a čarodejníckych procesoch. Hodnotia a odsudzujú ich však práve podľa tých kritérií, ktoré západnej civilizácii vštepilo kresťanstvo, proti ktorému bojujú. Zároveň tolerujú rovnaké i väčšie zločiny proti ľudskosti, ktorých sa v mene šťastných zajtrajškov dopustil organizovaný ateizmus.

Ateistické vojny

Moderný ateizmus prišiel do podstatne kultúrnejšieho, vzdelanejšieho a humánnejšieho prostredia než kresťanstvo v starovekej a stredovekej Európe alebo v Amerike. Napriek tomu priniesol horšie vojny a viac nehumánneho násilia.

Príčinou francúzskej revolúcie (1789 – 1794 ) bola sociálna a politická kríza a hybnou silou boli ľudové masy na čele s nedávno vzniknutým bohatým meštianstvom. Dodnes oslavovaným cieľom či dôsledkom bolo odstránenie monarchie a vznik republiky, súčasťou boj proti cirkvi. Na vyriešenie deficitu štátneho rozpočtu bol dekrétom z 2.11.1789 znárodnený a neskôr predaný cirkevný majetok. Začiatkom júna 1794 sa prvý raz veľkolepo oslavoval sviatok nového kultu – Najvyššej bytosti a prírody. Iba v tomto roku bolo popravených 40 000 ľudí. Väčšina z toho podľa direktív Výboru pre verejné blaho. Tisíce často brutálnym spôsobom zlynčoval rozvášnený dav už predtým. Vrátane zohavovania mŕtvol žien, ktorých jediným previnením bol šľachtický pôvod. Vyvrcholením tejto ateistickej revolúcie boli Napoleonove dobyvačné vojny.

„V mene a pod vplyvom ateizmu sa za sto rokov urobilo viac násilia než v mene Boha za tisíc rokov.“ Zdieľať

V Španielsku (1936 – 1939) boli desaťtisíce laikov zavraždených len preto, že sa hlásili ku kresťanstvu. Okrem nich zabili aj 283 rehoľníčok, 2 365 rehoľníkov, 4 148 diecéznych kňazov a 12 biskupov. Andrej Nin, vodca Ľudovej strany Marxistickej únie, 8. augusta 1936 v jednom z divadiel Barcelony verejne vyhlásil: „V Španielsku boli mnohé problémy, ktoré buržujskí republikáni neriešili, napríklad cirkevný problém. My sme ho vyriešili tak, že sme išli na koreň – zlikvidovali sme kňazov, kostoly a kult.“ Podobne to bolo v Mexiku.

Ateistickou ideológiou je aj nacizmus a komunizmus. Nimi riadené strany v 20. storočí vyvolali najhoršie vojny a prenasledovania v dejinách ľudstva. Pokrok, ktorý ľudstvo dosiahlo od antiky či stredoveku, využili iba na lepšie zorganizovanie otrockej práce a priemyselného vraždenia v gulagoch a koncentračných táboroch. Desiatky miliónov obetí Druhej svetovej vojny a stalinizmu sú obeťami organizovaného ateizmu. V krajinách, kde komunisti vládnu, ako napríklad Čína alebo Severná Kórea, v tom pokračujú podnes. V mene a pod vplyvom ateizmu sa za sto rokov urobilo viac násilia než v mene Boha za tisíc rokov.

Fakty a mýty

„Ani jeden skutočný katolík nebude tvrdiť, že všetky rozhodnutia cirkevných predstaviteľov boli správne... Katolíci rozlišujú medzi svätosťou cirkvi ako inštitúcie vedenej Duchom Svätým a ľudskou hriešnosťou, ktorá je vlastná aj služobníkom cirkvi,“ napísal Thomas E. Woods Jr. v úvode knihy Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu (Washigton 2005, Redemptoristi 2010). Táto kniha obsahuje desiatky faktov a výsledkov vedeckých výskumov hovoriacich o tom, ako kresťanstvo pozdvihlo civilizáciu v kultúre, vzdelaní, ekonomike či sociálnej sfére. Ateistický komunizmus však vo všetkých krajinách kde vládol priniesol úpadok oproti porovnateľným demokratickým krajinám. (Československo – Rakúsko, západné – východné Nemecko, Severná - Južná Kórea).

„Ukážkový príklad vytvárania dojmu o náboženskom pôvode väčšiny násilia predviedli niektoré dnešné liberálne a ľavicové média, keď nórskeho teroristu A. B. Breivika nazvali kresťanským fundamentalistom.“ Zdieľať

Historické výskumy za posledných 50 – 70 rokov dokazujú, že „temný stredovek“ bol omnoho svetlejší, než sú predstavy verejnosti šírené proticirkevnou propagandou, prenasledovanie bosoriek nie je ovocím stredoveku, ale osvietenstva, obetí inkvizície bolo omnoho menej než si mnohí myslia a cirkevná inkvizícia bola omnoho humánnejšia než štátna.

Ukážkový príklad vytvárania dojmu o náboženskom pôvode väčšiny násilia predviedli niektoré dnešné liberálne a ľavicové média, keď nórskeho teroristu A. B. Breivika nazvali kresťanským fundamentalistom. Napriek tomu, že nenavštevoval bohoslužby, nemodlil sa, neuznával kresťanské učenie ani morálku, ale hlásil sa k starogermánskym pohanským mýtom, ktoré inšpirovali aj nacistov. Z kresťanstva, okrem neurčitého civilizačného vplyvu, oceňoval iba skreslenú predstavu križiackych rytierov. Jeho ideológiu možno najlepšie nazvať ateistickým euro-nacionalizmom.

To všetko neospravedlňuje chyby a zlo, ktorého sa kresťania dopustili. Sú to však skutočnosti, ktoré treba pri spravodlivom hodnotení kresťanstva, a zvlášť pri jeho porovnaním s ateizmom, poznať.

Pavol Martinický
Autor je publicista.

Foto: jspivey.wikispaces.com, johnbatchelorshow.com, sodahead.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo