KOMENTÁR: Ako sme budovali vedomostnú spoločnosť

Začiatkom júla minister školstva Eugen Jurzyca predložil vláde na prerokovanie Súhrnnú správu o stave vysokého školstva na Slovensku za rok 2010 (odkaz na stiahnutie, .zip). V jej závere sa konštatuje, že z pohľadu vysokoškolského vzdelávania bolo uplynulých 12 mesiacov „štandardných“ a zároveň „nedošlo k neočakávanému vývoju“. Permanentná diskusia prebiehajúca v našej spoločnosti, ako aj praktické „výstupy“ z tejto oblasti však naznačujú čosi iné...

Bohatosť empirických dát dostupných v spomínanej správe a v jej prílohe využila väčšina slovenských médií na „zvírenie“ relatívne pokojnej hladiny dovolenkovej nálady na Slovensku. Áno, zistili sme, že u nás študuje o čosi menej ľudí ako v r. 2009 (vlani to bolo už „len“ 217 039 osôb). Taktiež vieme, že sa, naopak, zvýšil počet absolventov na 72 231. Množstvo ďalších zaujímavých čísel dokáže „zdvihnúť zo stoličky“ aj menej zainteresovaných. Hoci, dnes už na Slovensku asi ťažko nájsť človeka, ktorý by nejakým spôsobom nebol „prepojený“ s vysokým školstvom...

Slovenský Titanic

Vyvstalo mnoho otázok. Kde sa všetci títo ľudia zamestnajú? Je možné vytvoriť pracovné príležitosti pre takú masu „inteligencie“, keď v súčasnosti strádajú i manuálne pracujúci? Prečo ľudia s veľkými doktorátmi či vedecko-pedagogickými hodnosťami typu docent a profesor zarábajú také smiešne peniaze? Prečo takmer 60% poslucháčov študovalo rozličné spoločenskovedné disciplíny, keď aktuálnym motorom rozvoja každej vyspelej krajiny sú primárne technologické inovácie? Ako je možné, že jedna z vysokých škôl mala z celkového počtu 6 516 absolventov iba 5 denných študentov?

K téme:
25 krokov ku kvalitnejšiemu vysokému školstvu
Ďalšia reforma vysokých škôl?
Zdieľať

Niet pochýb, že odpovede na tieto otázky by boli zaujímavé. A ich adresátom by určite nemal byť len človek sídliaci na vrchole vzdelávacej pyramídy. Platí však, že to boli výlučne chybné rozhodnutia z minulosti, ktoré spôsobili, že Titanic vedomostnej spoločnosti na Slovensku sa začal topiť ešte skôr, než dokončil svoju prvú plavbu.

Univerzitu do každej dediny

Zrejme tak znie mantra denne opakovaná ľuďmi, ktorí roky usmerňujú slovenský systém vysokoškolského vzdelávania. Nijak inak sa nedá vysvetliť sústavné preferovanie kvantity pred kvalitou. Tak v prípade už spomínanej záplavy absolventov, ktorá sa už pár rokov valí z posluchární, ako aj v oblasti počtu samotných vzdelávacích inštitúcií. Namiesto prospešnejšej integrácie škôl nastáva ich zdanlivo neregulovaná atomizácia: 20 verejných vysokých škôl, 3 štátne, 10 súkromných a štyri so sídlom v Českej republike. Taký je minuloročný výpočet slovenských „tovární na vzdelanie“. Aj tieto údaje však už od čias napísania správy zostarli. Vývoj ide nezadržateľne dopredu a my predsa musíme držať krok s dobou. Asi preto v tomto roku vláda schválila vznik ďalšej súkromnej vysokej školy, Hudobnej a umeleckej akadémie Jána Albrechta – Banská Štiavnica, s. r. o.

Na štátny súhlas s pôsobením už päť rokov čaká aj Akadémia médií, odborná vysoká škola mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave, na ktorej zakladaní sa podieľa Slovenský syndikát novinárov. Podľa informácií, ktoré nedávno priniesol denník SME, minister Jurzyca odporúča spomínanú školu zriadiť, keďže „spĺňa zákonné podmienky“. Ako ďalej spresňuje denník, absolventi tejto vysokej školy by sa mali uplatniť ako redaktori, pracovníci reklamných, mediálnych a PR agentúr alebo zamestnanci tretieho sektora. Vzhľadom na tieto skutočnosti bude zrejme v najbližšom čase nevyhnutné aj založenie čo najväčšieho počtu rozhlasových a televíznych staníc, prípadne symfonických orchestrov. To je totiž najjednoduchšia cesta, ako vyriešiť prepojenie týchto škôl na prax. Pritom je to práve prax, ktorá by si mala vytvárať svoju vzdelávaciu bázu, nie naopak.

„V slovenských podmienkach by postačovalo 5 až 6 univerzít. Ostatné vysoké školy treba transformovať na odborné vysoké školy, na ktorých prevláda výučba s kratším študijným cyklom.“
Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti vypracovaná SAV
Zdieľať

Výstižný komentár k tejto situácii ponúka toľko zatracovaná a vysmievaná Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti z minuloročnej produkcie Slovenskej akadémie vied. Jej autori totiž uvádzajú, že neracionálne zvyšovanie počtu vysokých škôl nielenže vedie k „rozptyľovaniu pedagogických kapacít“, ale samo o sebe je neudržateľným stavom. „V slovenských podmienkach by postačovalo 5 až 6 univerzít. Ostatné vysoké školy treba transformovať na odborné vysoké školy, na ktorých prevláda výučba s kratším študijným cyklom“ (s. 362). V neposlednom rade aj preto, aby slovenskí pedagógovia (ktorých kvalita variuje rovnako ako v prípade jednotlivých študijných odborov) nemuseli živoriť, prípadne si ponižujúco privyrábať „učením“ na viacerých (rozumej súkromných) vysokých školách, kde pracujú pod nepriamym tlakom znižovania nárokov na študentov, ktorí si svoje vzdelanie (doslova!) kupujú.

Ja som bakalár, kto je viac?

Bolonský proces, ktorý vytvoril pevný rámec pre univerzitné vzdelanie v Európe priniesol množstvo inovácií, medzi ktoré sa zaradilo aj rozčlenenie vysokoškolského štúdia do troch stupňov. Zatiaľ čo spočiatku sa zdalo, že najväčšie problémy spôsobuje ten posledný (a mnohé jeho neduhy sa naozaj dodnes neodstránili), spoločenská mienka naznačuje, že je to práve bakalársky stupeň, ktorý sa (nielen na Slovensku) jednoducho „neujal“. Ako uvádza už spomínaná Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti, „bakalárske štúdium na vysokých školách nie je doteraz presne špecifikované. Je to skôr formálne označenie študenta po absolvovaní určitého počtu semestrov vysokoškolského štúdia“ (s. 362). Vinník je však v tomto prípade o čosi menej zreteľný, ako pri probléme bujnenia vysokých škôl.

Čakanie na princa

Slovenské vysoké školstvo spí hlbokým spánkom. Učitelia, ktorí sa dokázali úspešne zamurovať aspoň na svojej domovskej fakulte, si prilepšujú učením na bytovkových „univerzitách“ a v snahe zabezpečiť si vedecký (a v súvislosti s ním aj platový) rast horlivo podávajú rozličné, neraz i nezmyselné vedecké projekty a čím skôr sa usilujú dosiahnuť nejaké to „Doc.“ alebo aspoň „PhD.“.

„Slovenské vysoké školstvo spí a čaká na svojho princa. Jeho nežný bozk mu azda pomôže prebrať sa zo sladkastých driemot. Alebo je nevyhnutné vedro studenej vody?“ Zdieľať

Študenti, uvedomujúc si svoju zväčša neotrasiteľnú pozíciu prechádzajú skúškami „aby sa nepovedalo“ a po získaní diplomu zrazu zistia, že svoje najlepšie roky doslova premárnili. Či už tým, že neveľmi horlivý prístup pedagógov ich „motivoval“ venovať sa štúdiu prevažne symbolicky a uprednostniť zábavu pred nadobúdaním skutočných vedomostí, alebo získaním presvedčenia o tom, že omnoho radšej ako ten stredoškolský učiteľ, andragóg alebo sociálny pracovník by omnoho lepšie zvládali profesie ako obrábačov kovov, automechanik, inštalatér alebo skladník. Hoci nemalý počet čerstvých magistrov, inžinierov alebo aj doktorov skončí práve takto, či veľmi podobne, i keď za lepších mzdových podmienok, kdesi v zahraničí.

A čo politici? Veď oni sú len vykonávateľmi objednávok súkromného sektora zarábajúceho na naivite a typicky slovenskej honbe za titulmi (zrejme kompenzácii vrodených národných komplexov).

Slovenské vysoké školstvo spí a čaká na svojho princa. Jeho nežný bozk mu azda pomôže prebrať sa zo sladkastých driemot. Alebo je nevyhnutné vedro studenej vody? V každom prípade, realita, do ktorej sa zobudí, bude krutá. Už dnes nám totiž aj priatelia spoza rieky Moravy kývajú z medzinárodného expresu, do ktorého pred pár rokmi nasadli, a ktorý sa od nás vzďaľuje závratným tempom.

Marián Sekerák

Ilustračné foto: oncampus.macleans.ca, freelanceswitch.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo