Koniec hry (Ondrej Nagaj)

Koniec hry (Ondrej Nagaj)

Foto: Hornonitrianska knižnica v Prievidzi

Báseň na nedeľu – Michal Chuda vyberá na každú nedeľu krásne slovenské básne.

Ondrej Nagaj
Koniec hry

 

Zhasíname, pane,
na javisku.
Aj herci už majú
vlastnú tvár.
Porátame,
či sme boli v zisku,
či každý dal zo seba,
čo mal.

Na konci hry
je v divákoch veta,
katarzný klin
do vĺn svedomia.
Vzbĺkli krídla,
na ktorých sa lieta,
a oblohu
navždy zatvoria.

Tušil som,
že ostaneme dvaja,
keď sa deti
kamsi odroja.
Tušil som,
že nebudú nás hľadať
s dobrým listom
žiadni poslovia.

A tak čakám,
kým sa celkom zotmie.
Možno ešte chytím
prášok z hviezd.
Posedíme
vo dvojici potme,
kým pochopím,
čo mám sebou niesť.

Odpusť,
večnosť trvá iba krátko:
pár objatí
ako vo filme.
Pre tých,
čo sa nadžgávajú zlatom,
láska je len pena
na pive.


Ondrej Nagaj (1940) mi je blízky ako básnik aj ako človek (a nielen preto, že kedysi v mladosti, keď učil na Základnej škole v Hostoviciach, hrával za moju rodnú dedinu Papín futbal). Potešilo ma, keď som ako študent v kníhkupectve našiel jeho básnický debut Verše na pni (1966). Rád som uveril jeho slovám na záložke knihy: „Píšem jedine vtedy, keď musím písať. Nikdy sa do toho nenútim.“ Odvtedy vydal veľa kníh poézie pre deti aj dospelých.
Od pedagogického remesla si odskočil len na niekoľko rokov do Vydavateľstva Osveta v Martine, kde pracoval ako redaktor.
Text básne Koniec hry som vybral z autorovej básnickej zbierky Šepotance (vydal Vegaprint, s.r.o., Mošovce 2013), ktorú mi Ondrej Nagaj „kamarátsky“ venoval 28. mája 2014.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo