Mím a študent dejín: Mnohé prejavy dnes nahrádzame planými slovami

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Mím a študent dejín: Mnohé prejavy dnes nahrádzame planými slovami

Zo slov sa stratila vážnosť a pohyb je naším pravdivým prejavom, tvrdí Adrián Kobetič.

V poslednom období zaznieva, že na školách je málo dejepisu. Je to tak?

Možno by ho nebolo málo, keby sa vyučoval inou metodikou. Ale v zásade ho málo je.

O akú metodiku by mohlo ísť?

Podľa mňa by sa malo hovoriť o tom, že na základe istých kultúrnych a spoločenských udalostí došlo k zmene prostredia a malo to isté následky. Napríklad nestačí len vedieť, že v roku 1526 sa konala bitka pri Moháči a uhorské vojská boli porazené Osmanmi, ktorí potom vtrhli do Európy. Chce to poznať viac.

Je teda menej podstatný dátum, ale dôležitejšie je to, čo sa stalo a čo to spôsobilo.

Áno. Čo sa stalo, čo tomu prechádzalo a aký bol kontext doby. Malo by nás zaujímať, kde sa v celých dejinách nachádza jedna udalosť. Vedieť iba o nej samotnej nestačí.

Čo by bolo v mojom živote iné, keby som mal z dejepisu lepšie vedomosti?

Čo? Napríklad by sme v marci minulého roka volili určite inak. Ale z tých ľahších tém, ak by si sa popri prechádzaní mestom pýtal, prečo sa niektorá ulica volá Obuvnícka, dozvedel by si sa, že tu kedysi existoval obuvnícky cech, ktorý pravdepodobne viedli pozvaní Nemci a vďaka tomu bola ekonomika omnoho silnejšia.

Moment. Takto to vnímaš možno ty. Bežne to človeka nezaujíma a rieši len svoje aktuálne potreby.

Ale tie aktuálne potreby, respektíve problémy s nimi súvisiace, do istej miery môžu vychádzať z kolobehu neznalostí, v ktorom sa ľudia točia. Napríklad celospoločenská kríza mohla nastať na základe toho, že sme si zle vybrali.

Čo sme si vybrali a akú krízu máš na mysli?

Zle si vyberáme na základe nekritických pohľadov na okolité dianie.

Tým hovoríš, že každý by mal byť inteligentný a vedieť kriticky myslieť?

Nie, nie je to len o inteligencii. Je to o základných princípoch rozhodovania a morálky. Vplyvom kritického postoja k niečomu si vytvárame názor ako súčasť verejnej mienky. Napríklad sa pred druhou svetovou vojnou hovorilo, že Židia vykorisťujú národ a že v stredovekých mestách zabíjali deti počas svojich obradov. Ľudia tomu reálne verili. Židov zobrazovali s čiapkou, pod ktorou im mali rásť rohy. To ale neznamená, že pôjdem Žida utĺcť hrabľami, lebo v minulosti chcel podľa niečích názorov ulúpiť celé naše majetky. No zabíjať a uzatvárať sa voči iným nikdy nebolo morálne, len sa menila verejná mienka.

Máme nedostatočnú morálku?

Asi áno. Avšak s morálkou sa podľa mňa nikto nerodí, do istej miery ju máme naučenú. Rozhodujúci proces je naše vzájomné ovplyvňovanie sa. Nejde o to, čo nás učia, ale o to, čo vnímame podvedome. Takto sa naučíme nenávidieť iných aj mať negatívny postoj k niektorým politikom.

Vnímať niekoho negatívne je však v poriadku.

Áno, ale musí to byť opodstatnené a reálne vysvetlené. Humanitné vedy sú možnosť, ako budovať kritický pohľad človeka na vec. To znamená, že z obsahu informácií som schopný vytrieďovať to, čo je úprimné, reálne a možné.

Základom je pochybovať?

Presne. Vedie to k nadobúdaniu ďalších vedomostí.

Mám pochybovať aj o tých už nadobudnutých?

Sú informácie, o ktorých je nutné neustále pochybovať. Treba často prečisťovať staré fakty novými informáciami.

V škole sa zameriavaš hlavne na stredovek. Čo z neho môže byť prínosné pre dnešnú dobu?

Napríklad sociálna exklúzia. Odvoláme sa na naše korene a kričíme, že „Maďari za Dunaj!“, pritom Bratislava bola kedysi trojjazyčná. Bolo tu multikultúrne prostredie a vytvorili sme dobré podmienky na sociálne začleňovanie, ktoré fungovalo a reálne by mohlo aj naďalej.

V čom by si bol iný, keby si stredovek neštudoval?

Jednak by som nerozumel mnohým súvislostiam a unikal by mi aj význam stavieb, názvov, mien či miest. Napríklad keď dnes prídeme do supermarketu, tak nás reklama láka k nejakému tovaru presnou cestou. Zároveň povedzme, keď prídeme do kostola, tak pozorujeme, že človek kedysi fungoval podobne. Priestor je ožiarený nádhernými farbami z vitráží, pod ktorými je oltár, teda to najdôležitejšie, na čo sa mal veriaci sústrediť.

Veľmi aktívny si aj v rôznych študentských radách a združeniach. Dokonca si si nechal vytetovať logo Stredoškolskej študentskej únie Slovenska. Prečo?

Tam som pôsobil najskôr a zvolili ma časom za člena predsedníctva. Tetovanie som si dal preto, lebo sa to pre mňa stalo životným medzníkom. Pocítil som vzťah k verejnej sfére a vystúpil zo zóny mladého človeka, ktorý nerobí nič navyše. Je to vec, ktorá ma v živote možno najviac posunula. Intelektuálne aj skúsenosťami.

Čo ti to dalo?

Odvahu. Okrem toho vedieť si vytvárať názor a niečoho sa zastať.

Aktuálne si predsedom Študentskej rady Trnavskej univerzity a tiež predsedom Univerzitnej rady mesta Trnava. Čo je ich náplňou? Podarilo sa vám presadiť niečo zásadné?

Nerád hovorím o tom, čo sme dokázali, lebo ľudia chcú počuť iba to.

Ale nejaké výsledky musíte mať.

Áno, avšak nechcem, aby to vyzeralo, že potrebujeme niečo výrazne presadzovať, to nie je našou tézou.

Tak inak. Čo je tvojou motiváciou byť súčasťou rady?

Hlavne tvoriť čo najlepšie prostredie pre študentov. Organizujeme množstvo aktivít, napríklad tútorov, ktorí sprevádzajú študentov počas celého štúdia, alebo aktivity, ktorými sa snažíme zistiť názory študentov na univerzitu. Takou aktivitou je okrem iného Káva za názor.

Posunuli ste ich názory vedeniu univerzity?

Áno. Vyvíjali o to značný záujem. Veľký podiel na našom dianí má práve vedenie univerzity, ktoré je mimoriadne otvorené našim aktivitám. Dnes sa hovorí o tendencii uzatvárania sa inštitúcií, ale naša ide skôr opačným smerom. Na základne spätnej väzby sme začali robiť rôzne večierky, diskusie či filmový klub.

Čo ste sa ešte v Káve za názor dozvedeli? Čo študenti chcú?

Viac voľnočasových aktivít alebo viac recyklovania. Dôsledkom toho bolo zavedenie separačných nádob. Dostávali sme aj otázky na prax alebo rozvrh.

A čo je náplňou Univerzitnej rady mesta Trnava?

Spája všetky tri univerzity pôsobiace na území mesta a spolupracuje s mestom. Zastupuje potreby študentov, ktorých je tu okolo 15-tisíc. Je ich naozaj veľa a cítiť to, aj keď človek vyjde von.

Venuješ sa aj pantomíme, si dokonca členom Rady Asociácie profesionálnych mímov Slovenska. O čom je pantomíma?

O pohybe.

A pre mňa ako diváka?

Pantomíma je prostriedkom, keď sú vyjadrené najjednoduchšie i najťažšie myšlienky bez slov. V dnešnom svete sme navyknutí nahrádzať mnohé prejavy planými slovami.

Čo to znamená?

Slová sú dnes používané natoľko, že sa z nich stráca istá vážnosť. Tá sa z pohybu ako takého nestratí. Podľa môjho názoru je pohyb naším pravdivým prejavom. Často je náhradou slov, ktoré sú nám ťažšie hovoriť alebo nimi neoplýva naša slovná zásoba.

Čo je základom pre dobrú pantomímu?

Veľmi pozorne sledovať činnosti a javy okolo seba. Následne ten rozobratý pohyb aplikovať sám na sebe. Keď človek hrá, že ide v električke a drží sa tyče, tak to nedokáže zahrať bez toho, aby podrobne vedel, ako vyzerá, keď sa človek drží tyče, aby nespadol.

Chodíš si naštudovať jednotlivé pohyby „do terénu“?

Áno. Keď niečo hrám, tak si projektujem, ako by to malo vyzerať. Premietnem si niekoho na plátne a opakujem to po ňom. Človek musí poznať každý svoj pohyb.

Čo sa vyjadruje najľahšie?

Najľahšie sa mi hrá melanchólia.

Keď budem pozerať tvoje melancholickú etudu, tak budem na konci smutný?

Nemusí to tak byť. Mojím cieľom nie je mať v predstaveniach záver. Chcem vyvinúť myšlienku a otázku, s ktorou divák odíde a sám si môže na ňu odpovedať.

Darí sa? Odchádzajú s otázkami?

Áno. Keď mi niekto povie, že po predstavení rozmýšľal a večer nemohol zaspať, tak je to pre mňa najväčším potešením.

Čo im môže napadnúť?

Napríklad, že sú na veci príliš navyknutí. Práve o tom je jedno moje predstavenie. Baví ma ukazovať ľuďom ich negatívne zvyky a nechať ich uvedomiť si to.

Čo sa ti vyjadruje najťažšie?

V divadle mám strašný problém vyjadriť radosť. Smiech je človeku taký blízky a sme ho tak naučení, že divák vycíti, že to nie je ono. Keď hrám niečo zábavné, tak sa vždy bojím, že čo ak divák spozoruje, že teraz sa naozaj nesmejem. Ľudia vidia, keď niečo nerobím skutočne. Napríklad môžem hrať, že v rukách držím palicu, no nebudem ich mať v správnej polohe, čím ľudia podvedome vycítia, že telo v skutočnosti vyzerá inak.

Má byť pantomíma karikatúrou spoločnosti?

To predovšetkým. Pre mňa je veľkým potešením, keď hrám nejaké predstavenie a vidím, že ľudia sa červenajú alebo päť ľudí ukazuje na jedného, ktorý si to neprizná. Je príjemné, keď je pre divákov predstavenie osobným.

Rád sa „dotýkaš“ ľudí?

Áno. Zmysel divadla a umenia je „dotknúť sa“ ľudí. Preniknúť do ich vnútra a niečo trochu pozmeniť.



Adrián Kobetič
je študent Katedry dejín a teórie umenia a Katedry histórie na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Centrom jeho záujmu je obdobie stredoveku, konkrétne 14. storočie. Je predsedom Študentskej rady Trnavskej univerzity a predsedom Univerzitnej rady mesta Trnava. Venuje sa pantomíme a je členom Rady Asociácie profesionálnych mímov Slovenska. Dva roky bol režisér Divadla pod hviezdami, uviedol 6 premiér a na svojom konte má viac ako 15 samostatných etúd a 2 monodrámy.


Foto: Andrej Lojan

Tento článok vyšiel s podporou Trnavskej univerzity

Viac o možnostiach a pravidlách natívnej raklamy.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo