POLEMIKA: Prečo (ne)plakať za Habsburgom a monarchiou

Demokratické Rakúsko spievalo cisársku hymnu zaniknutého Rakúsko-Uhorska, zaznelo aj menovanie šľachtických dŕžav na jednotlivé územia. Je to v poriadku? Ponúkame vám dva pohľady.

Prečo neplakať za Habsburgom

Nedávna smrť a následný pohreb bývalého následníka rakúsko-uhorského trónu vzbudili čulý záujem verejnosti. Dokonca aj u nás. Niet sa čomu čudovať, veď Habsburgovci tvarovali po stáročia i naše národné dejiny. Čomu sa ale čudovať môžeme, sú ovácie, akým sa nebohému šľachticovi a celému bývalému „žaláru národov“ dostalo.

„Tak nám zabili Ferdinanda,´ povedala posluhovačka pánu Švejkovi...“ Slávny román Jaroslava Haška je akýmsi beletristickým „pamfletom“, v ktorom neostala suchá ani jedna nitka monarchie, skompromitovanej v očiach vtedajšej verejnosti. Čo nasledovalo po sarajevskom atentáte je nám známe - výbuch násilia a nenávisti, ktorý vyústil do niekoľkoročného krvavého masakru. Bol to však predsa len očakávateľný scenár – aj vzhľadom na súdobú situáciu (nielen) v strednej Európe. Po smrti iného potomka slávnej rodiny nastal iný výbuch. Bola to explózia sentimentu, oprašovania moľou prežraných uniforiem, medailí, vojenských štandárd...

Zachovaj nám, Hospodin...
Počas pohrebných obradov vo viedenskom Stephansdome zaznela verejne hymna zaniknutej monarchie. Ľud v nej zvolával Božiu ochranu na panovníka (ktorého?) a proklamoval večné prepojenie „habsburského trónu“ s osudom Rakúska. Ako je možné, že takáto, dnes už iba historická pesnička, oficiálne zaznela v krajine, ktorá je podľa aktuálne platnej ústavy (.pdf)„demokratickou republikou, ktorej právo pochádza z ľudu“?

Ako je možné, že sa takejto verejnej manifestácie sentimentu za kedysi nenávidenou krajinou a jej čelných predstaviteľov bez (prinajmenšom otvoreného) protestu zúčastnili príslušníci dvoch národov, ktoré majú skúsenosť či už s habsburskou (arcibiskup Dominik Duka, biskup Vojtěch Cikrle) alebo maďarskou (arcibiskup Róbert Bezák) porobou? Svojou účasťou na tejto ceremónii dali najavo, že si nevážia obete svojich otcov počas dlhodobého útlaku. Bez ohľadu na to, či tento útlak trval niekoľko storočí alebo „len“ poslednú polovicu 19. storočia. Argumentácia opretá o údajné vznešené plány „osvieteného“ Františka Ferdinanda d´Este inšpirovaného Hodžovým projektom federalizácie monarchie sa rovná predikciám z krištáľovej gule. Len tak mimochodom, „veľký Európan“, ktorý mal vládnuť mnohým národom (okrem iných aj Slovákom) bol polyglót. Slovensky však nevedel.

Môžeme len odhadnúť, aké spoločenské otrasy by vyvolal spev hymny Slovenskej republiky (1939 – 1945) „Hej, Slováci“ na pohrebe nejakej významnej osobnosti u nás. Ak sa niečo podobné udeje v Rakúskej federatívnej republike, je to viac než v poriadku... Argumentovať mierou porušovania ľudských práv v Rakúsko-Uhorsku a vo vojnovom Slovenskom štáte je otvoreným výsmechom nemalému počtu obetí oboch týchto spoločensko-politických zriadení. A nejde pri tom iba o antisemitizmus, ktorý bol, ako ma správne upozornil kolega Lukáš Obšitník, prítomný v rôznej intenzite v oboch spomínaných krajinách.

K téme:
Pochovali nám panovníka Zdieľať

Otto: smrteľný, hriešny človek
„Klopací“ rituál, po ktorom sa rakva s ostatkami bez srdca dostala do viedenskej kapucínskej krypty, bol taktiež zaujímavou manifestáciou nárokov Habsburgovcov na univerzálnu vládu nad mnohými stredo a juhoeurópskymi národmi. Menovanie početných cisárskych a kráľovských dŕžav sme mohli my alebo aj Česi, Moravania či Chorváti pochopiť ako nehanebné nárokovanie si (hoci len symbolické a ex post) na územie a ľud zvrchovaných, demokratických republík. Použitá formula síce explicitne obsahovala slovné spojenie „bývalý korunný princ“, no v kontexte historickej mnohonárodnej monarchie a paneurópskeho angažovania sa zosnulého pôsobila viac než podozrivo. Nič na tom nemenil fakt, že jej pointou bolo známe „memento mori“, teda zmienka o pominuteľnosti a bezvýznamnosti pozemského ľudského života.

Otto von Habsburg, okrem toho, že bol „smrteľným, hriešnym človekom“ bol aj rakúskym (a podľa portálu panovníci.cz aj maďarským, nemeckým a chorvátskym) štátnym občanom. Síce mimoriadne vzdelaný, s „modrou krvou“, s otcom – blahoslaveným orodovníkom v nebi, ale predsa len obyčajným človekom. Je preto zvláštne, že na pohrebe tohto muža sa objavil taký početný zástup šľachticov, štátnikov a rozličných politikov. Jerzy Buzek, predseda Európskeho parlamentu si prišiel uctiť bývalého dlhoročného poslanca EP. Ktovie, na koľkých pohreboch niekdajších poslancov EP sa pán Buzek zúčastňuje... Je zvláštne, že pohreb, ktorý formálne nemal štátny charakter mal silný ráz oficiálnosti, a to najmä vzhľadom na vyššie spomínané okolnosti.

Habsburg prezidentom?
„Členovia vládnucich dynastií alebo rodín, ktoré v minulosti panovali (...) nemôžu byť zvolení.“ Takto znelo pravidlo prekážky pasívneho volebného práva za rakúskeho prezidenta. Donedávna. Pred niekoľkými týždňami bol totiž novelizovaný volebný zákon, ktorý eliminoval tento „pozostatok právnej ochrany ustanovený počas prvej republiky, aby zabránil reštaurácii habsburskej monarchie“, ako uvádza správa o minuloročných rakúskych prezidentských voľbách vydaná Úradom pre demokratické inštitúcie a ľudské práva. V tom istom dokumente možno nájsť aj upozornenie, že „tento predpis pôsobí v modernom politickom prostredí zastaralo a môže byť považovaný za neprimeranú prekážku práva byť volený“.

Sanctus Stephanus, rex Hungariae, ora pro nobis!
Odstránením tejto „prekážky“ sa na jednej strane rakúski poslanci posunuli smerom k väčšej tolerancii a odstraňovaniu diskriminácie, na druhej strane ale zrejme otvorili Pandorinu skrinku. Keď sa Habsburg stane prezidentom, ku kedysi obávanému obnoveniu monarchie môže byť iba krôčik.

Hrôzostrašné vízie tu ale určite nie sú na mieste. Krojovaný sprievod popri rakve Otta von Habsburg nie je nijakou skutočnou hrozbou. Politické „vyvolávanie duchov“ je aktuálne skôr v inej krajine, s ktorou sa delíme o spoločnú rieku. Toto kriesenie mŕtvol, spojené s autoritárskymi tendenciami jedného muža a fašizujúcim sa politickým systémom pod vedením vlády jednej strany nám už môže naháňať strach. Svätý Štefan, uhorský kráľ, oroduj za nás!

Marián Sekerák

Monarchia je hodná úcty

Súhlasím s Mariánom Sekerákom v tom, že spôsob pohrebu aj napr. spev hymny (priamo v katedrále!) bol v istom zmysle manifestáciou za monarchiu, a tiež ma to veľmi prekvapilo.

Nezdieľam však Mariánovu obavu ani apriori negatívny názor na Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Vo svojich posledných obdobiach sa už vyčerpávala, ale spomienky na ňu považujem za čisto symbolické a naozaj hodné úcty. Pri našom povrchnom prístupe k dejinám si veľmi málo uvedomujeme, ako je dnešná povesť monarchického zriadenia do veľkej miery ovplyvnená prevažne ľavicovými ideológiami, ktoré v 20. storočí formovali naše vnímanie histórie a spoločenských hodnôt - jednak aj počas 1. ČSR (Masaryk bol charakterný človek a vzdelaný gentleman, ale prevažne ľavicový liberál bojujúci napr. proti tradičnej cirkvi, Beneš bol ľavičiarom a socialistom o to viac) a neskôr ešte oveľa drsnejšie počas tzv. “pokrokového a vedeckého” komunizmu presadzujúceho utopickú beztriednu spoločnosť, úplne popierajúcu ľudskú prirodzenosť.

Monarchická adresnosť a osobná zodpovednosť
Monarchia nebola ani diktatúrou, ani nejako zvlášť obmedzujúcou formou štátneho usporiadania, ale naopak slobodnou krajinou, kde poriadok zabezpečoval jednak osobný charakter panovníka a jeho rodiny, existujúci právny systém či fungujúce ríšske snemy. Pritom napr. úloha a moc štátu nad životom jednotlivca bola vtedy niekoľkonásobne menšia ako je tomu dnes. Svedčí o tom napr. už len porovnanie miery zdanenia z prvých rokov 1. ČSR, pri ktorom sa viac menej plynule prechádzalo zo systému monarchie. V roku 1921 bolo priemerné zdanenie príjmov približne 2 %, najbohatší platili 6,5 %. Chýbali aj akékoľvek zdravotné alebo sociálne odvody, ľudia si platili lekárov a starali sa o starých rodičov svojpomocne, omnoho viac peňazí im však logicky aj zostalo. Predovšetkým to bolo založené na dobrovoľnosti a vlastnej adresnej zodpovednosti, bez potreby ohromného, drahého a anonymného byrokratického aparátu, dnes navyše tisíckami vyhlášok a nariadení ovplyvňujúceho bežné životy ľudí.

Iste, nie každý Habsburg bol ten najlepší možný vládca, určite to malo mnoho chýb, ale odsudzovanie monarchie ako takej a následné zvelebovanie demokracie je podľa mňa chybou politických vied, čo sa aj reálne potvrdzuje pri (možno v demokracii aj prirodzene) narastajúcom populizme. Vhodný na zamyslenie je aj prvok adresného vzťahu, o ktorom v článku Demokracie nebo vláda anonymity? veľmi dobre píše Milan Glaser: “Postava monarchy má nespornou symbolickou sílu, která politicky sjednocuje, vytváří společenské vztahy, ba dokonce zprostředkovává transcendentní odkaz. Konkrétní panovník sice mohl být podle okolností lepší nebo horší, méně či více inteligentní, poctivý či méně poctivý, ale v každém případě nebyl anonymní, a nevládnul jako jednotlivec, ale jakožto příslušník určité rodiny, která každému vytváří citelnou zpětnou vazbu či korektiv. V demokraciích se mají věci zcela jinak. Živý symbol, utvářející společnost, je v nich vyměněn za zcela neosobní, chladný princip. Ústava je verbální projekt, k němuž nelze pojit mezilidské vztahy jinak než abstraktně, a emoce také nevzbuzuje. Konkrétní celoživotní odpovědnost vládců je v demokracii navíc vystřídána volebními turnusy politických stran.”

Tisícročný útlak a holubičí národ
Čo sa týka narodnostného útlaku, celkom určite nebol tisícročný, trval skôr posledných 50 rokov 19. storočia, možno o pár desaťročí viac (a napr. Rakúšania určite neutláčali Čechov, ktorí mali riadne politické zastúpenie v rakúskom sneme a podobne aj svoje školy, tak, ako nás Maďari). V takom 16.- 17. storočí politický nacionalizmus jednoducho nebol príliš silnou témou. Slovák Adam František Kollár bol vplyvným poradcom Márie Terézie, podobne vzdelaným a úspešným bol Matej Bel, a ktovie koľko je takých ďalších, o ktorých pri našom negatívnom postoji k “utláčateľskej monarchii” vôbec netušíme.

Po desaťročiach našej samostatnosti by však už stálo minimálne za zamyslenie, že ak sme my Slováci počas tisíc rokov Uhorska zvlášť silné národné povedomie a ani kultúrne a politické elity nemali, či tak z veľkej časti nebolo aj našou vlastnou vinou, resp. tým, že hodnota seriózneho vzdelania a kultúry nebola u nás považovaná za príliš vysokú (nakoniec, ako je tomu dnes?). Je jednoduché neustále zvaľovať vinu na tzv. “vykorisťovateľskú” šľachtu, prípadne panovnícky rod alebo aj monarchiu ako formu štátneho usporiadania. Som presvedčený, že takzvaných Slotov, Mečiarov, Ficov aj všeobecne Ťapákovcov sme mali vždy viac ako dosť, je nesprávne nahovárať si opak a robiť zo seba obetných baránkov nespravodlivých dejín. Existencia národnej emancipácie predpokladá nutnosť kultúrnych a vzdelaných elít, nie som ani trochu presvedčený o tom, že nám v tom bolo tisíc rokov násilím bránené.

Nacionálna rozdrobenosť
Plán federalizácie krajiny prvému následníkovi Františkovi Ferdinandovi d´Este nevyšiel a samozrejme môžeme iba hádať, aké by mal dôsledky. Národnostný útlak by však zrejme zanikol a monarchia by pravdepodobne pretrvala alebo by sa zmenila na nejakú kombináciu monarchie a demokracie. Ale ak by si Európa vo svojom strede zachovala silný štátny celok, ktorý by pre svoj kresťanský charakter odporoval nacizmu a komunizmu, aj následný beh dejín by šiel určite inak. Naše nové elity vládnuce rozdrobenému priestoru sa omnoho viac starali o vlastné nacionálne záujmy a širšie súvislosti európskej politiky si buď príliš nevšímali, alebo ich riešenie absolútne neprezieravo nechali na západné štáty. V prvom rade na našu vlastnú škodu.

"Hej, Slováci" je podla mňa trochu iná téma, pretože Slovenský štát ľudské práva reálne porušoval závažným spôsobom. Antisemitizmus bol aj za monarchie (a je istotne pravda, že ľudáci si ho nevymysleli ani nepresadzovali ako prví ani jediní), ale nie v takej miere, ako to bolo u nás v tom čase, a ani náhodou nemal na svedomí smrť 60-tisíc Židov (prípadne iných etník) len na našom území.

Ovácie a verejné uznanie, aké sa Habsburgovi po jeho smrti dostali, sú viac menej symbolické a nie sú pre demokraciu skutočnou hrozbou. Prišli totiž neskoro, a možno sú aj len akousi formou tíšenia svedomia rakúskej verejnosti.

Lukáš Obšitník

Ilustračné foto: wikipedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo