NÁZOR: Tri pohľady na Karola Sidora

Pri príležitosti 110. výročia narodenia Karola Sidora sme oslovili troch slovenských historikov o malé zhodnotenie života tohto významného slovenského politika a novinára.

V čom spočívajú pozitíva a negatíva osobnosti Karola Sidora?

Martin Lacko: Neviem o človekovi, tobôž o politikovi, ktorý by mohol byť vykreslený len v superlatívoch. No nazdávam sa, že v prípade Sidora vysoko prevyšujú tie pozitívne črty. Treba ponajprv vyjsť zo situácie, kontextu, v ktorých verejne pôsobil. Byť takmer dvadsať rokov opozičným novinárom, politikom, aktivistom – s oduševnením pracovať na národnom poli v čase a v podmienkach, v ktorých z toho nemohol očakávať žiaden profit – povedal by som, to je presný opak činnosti súčasných politikov, ktorých ide v podstate len o úzko osobné a materiálne záujmy.

No a pri tých negatívach. Podľa mňa nepochopiteľnú naivitu prejavil v 30. rokoch vo vzťahu k vtedajšiemu Poľsku. Nádejať sa na naplnenie národných práv Slovákov, ochranu, zo strany štátu, ktorý na svojom území absolútne popieral existenciu slovenskej menšiny a robil všetko pre jej polonizáciu – neviem si predstaviť väčšiu naivitu. Tiež napríklad mohol vo funkcii doživotného hlavného veliteľa Hlinkovej gardy viac spraviť pre konsolidáciu tejto organizácie, zasiahnuť voči výtržníkom či rôznym podvratným živlom vybíjajúcim sa na Čechoch a Židoch. Takto nesie za celú organizáciu, aj jej negatívnu činnosť, určite politickú zodpovednosť.

Je však smutné, že ani dnes, pri jeho storočnici, a najmä v podmienkach druhej Slovenskej republiky, sa Sidorovi nevenuje náležitá pozornosť zo strany štátu. Skôr naopak, je terčom kriminalizácie, najmä zo strany médií, ktorá v mnohých smeroch prekonáva aj komunistickú propagandu spred roka 1989.

Prečítajte si aj:
RÓBERT LETZ: Pre a proti Karola Sidora
PETER SOKOLOVIČ: Sidorov boj proti „húseniciam“

Zdieľať

Róbert Letz: Pozitívom bolo, že svoje schopnosti venoval obhajobe svojbytnosti slovenského národa, o ktorú bolo potrebné bojovať aj v podmienkach ČSR. Ako politik Hlinkovej slovenskej ľudovej strany presadzoval samosprávu – autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Usiloval o politické zjednotenie Slovákov za program autonómie a vo svojej dobe pomerne úspešne prekračoval konfesionálne bariéry medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi. Ako pozitívum vnímam Sidorovu všestrannosť. Nebol iba úzko zameraný politik a človek, ale aj dramatik, novinár, redaktor, spolkový činiteľ, organizátor študentského života a v neposlednom rade dobrý a pozorný manžel a otec.

Samozrejme, aj negatív bolo dosť. Tie vyplývali jednak z jeho povahových vlastností, ale aj z dobového pohľadu na niektoré politické otázky a problémy. Sidor inklinoval skôr ku konzervatívnym autoritatívnym systémom, vychádzajúcim z kresťanskej a národnej myšlienky. Istým vzorom mu bolo blízke Poľsko. V tomto smere preňho ako pre slovenského katolíckeho politika bola smerodajná mienka Svätej stolice, ktorá v tom čase odmietala liberálnu demokraciu. Dobovo podmienený bol uňho aj vzťah k Židom, ktorých vnímal skôr ako prekážku v presadení slovenského národa na vlastnom území. Radikálne krídlo HSĽS ho považovalo aj v tomto smere za určujúcu osobnosť. Aj preto sa v krízovom roku 1938 slovenské vysielanie Ríšskeho vysielača Viedeň končilo zvolaním „So Sidorom, proti Židom“. Za Sidorove negatívum považujem jeho silný egocentrizmus. Sám sa považoval za nástupcu A. Hlinku a v tých, ktorí to spochybňovali, videl konkurentov. Za najväčšieho z nich považoval J. Tisa. Práve pri súperení s ním a jeho prívržencami si vyberal autoritatívne prostriedky mimo rámca vtedajších politických štruktúr (Hlinkova garda, Slovenské národné výbory).

Bol Sidor významnejší skôr ako žurnalista alebo ako politik?

Martin Lacko: Myslím, že do dejín sa zapísal výraznejšie ako politik, ako dlhoročná „pravá ruka“ Andreja Hlinku. Tým ale nemožno podceniť aj jeho novinársku činnosť; pripomenúť tiež treba jeho menej známe, no aktívne angažovanie sa v organizácii Slovenského Orla, Spolku Svätého Vojtecha a vôbec v oblasti národnej emancipácie a osvety.

Róbert Letz: Sidor viac vynikol skôr ako politický žurnalista, než ako klasický politik. Ako žurnalista vystupoval prakticky od roku 1918. Bol novinárom prevažne opozičných novín. Jeho články sa vyznačovali kultivovaným štýlom, upútali vecnosťou a vystihnutím podstaty problému. Možno povedať, že išli pod kožu. V redakcii denníka Slovák sa Sidor cítil vo svojom živle. Jeho novinársky talent sa prejavil v tom, že napísal dva zaujímavé cestopisy – jeden o Poľsku, druhý o Podkarpatskej Rusi. V mnohom suploval aj historikov. Stačí spomenúť jeho knižku o tragédii v Černovej, objemný životopis A. Hlinku, alebo významnú dokumentačnú publikáciu Slovenská politika na pôde pražského snemu. Jeho politické pozície v straníckej štruktúre HSĽS neboli významné, udržoval si ich najmä vďaka šéfredaktorstvu Slováka a úzkymi kontaktmi s mladou generáciou. Nezabúdajme, že noviny boli v tom čase stále najdôležitejším mienkotvorným médiom. Až v roku 1935 ho zvolili za poslanca poslaneckej snemovne v Prahe.

Do vrcholnej politiky sa dostal až v decembri 1938, keď prijal funkciu podpredsedu česko-slovenskej vlády v Prahe a následne, po odvolaní J. Tisa 11. marca 1939, funkciu predsedu slovenskej autonómnej vlády. Pretože bol nepohodlný vtedajšej nemeckej politike, ktorá doňho pôvodne vkladala svoje nádeje, musel krátko po vyhlásení Slovenského štátu odísť ako jeho diplomatický zástupca do Vatikánu.

Ktoré boli Sidorove najvýznamnejšie rozhodnutia, ktoré mali celospoločensky priaznivý dosah?

Martin Lacko: Takých je určite viac. Dôležitým bol už jeho postoj koncom roka 1918, keď odišiel, ako mladý študent, na východné Slovensko prebúdzať túto, v tom čase národne menej uvedomelú oblasť Slovenska. Od 17-ročného mladíka to bol úžasný krok. Najmä ak uvážime zmätenosť a dezorientáciu značnej časti slovenskej inteligencie, svetskej i duchovnej, ktorá sa prvé dni a týždne po 30. októbri 1918 potácala medzi slovenským princípom a vernosťou Uhorsku. A tam, kde zlyhali elity, ich museli suplovať zanietené nižšie a stredné kádre. Symbolom sa Sidor stal najmä v marci 1939, po tom, ako rázne odmietol Hitlerových emisárov v noci z 11./12. marca 1939. Tento krok pre neho znamenal ortieľ politickej smrti; odsunom do diplomacie, prakticky do vynútenej emigrácie, sa stal legendou.

Róbert Letz: Možno ako čitateľ očakávate, že sa v prvom rade rozpíšem najmä o jeho postoji v marcovej kríze v roku 1939, keď ako predseda vlády autonómneho Slovenska odmietol nátlak skupiny nacistov z Viedne na okamžité vyhlásenie slovenského štátu. Sidorovo odmietnutie malo význam v tom, že sa otvorene postavil do cesty Hitlerovým plánom. Na druhej strane Sidor vypadol z vyššej politiky a tým automaticky uvoľnil cestu svojmu rivalovi Tisovi. V tom tkvie aj negatívum jeho rozhodnutia.

Dôležité bolo Sidorove rozhodnutie ostať verným veci slovenskej štátnej samostatnosti a širšie uvažoval nad stredoeurópskom federáciou. Odmietol všetky ponuky E. Beneša a jeho exilovej vlády, aby prešiel na druhú stranu ako zástupca slovenských katolíkov. Osobne to považoval za zradu. Pritom bolo známe jeho protinacistické zmýšľanie. Rovnako odmietol ponuku radikálnej skupiny okolo V. Tuku na návrat do slovenskej politiky.

K téme:
Karol Sidor – muž dramatických udalostí Zdieľať

Za veľmi dôležité považujem Sidorove rozhodnutie vytvoriť slovenskú exilovú organizáciu pod názvom Slovenská národná rada v zahraničí v roku 1948. Tá sa prihlásila k myšlienke slovenskej štátnosti na demokratických základoch. Sidor svojim umierneným postojom v exile, ktorý vychádzal zo správneho predpokladu stabilizácie pomerov, vytvoril vhodnú bázu pre zachytenie veľkej skupiny slovenského exilu, a to aj tých politikov, ktorí pôsobili na Slovensku po vojne v rámci katolíckeho krídla Demokratickej strany. Sidorov predpoklad o potrebe slovenskej štátnej samostatnosti a súčasne širšej spolupráce národov strednej Európy sa potvrdil.

Peter Sokolovič: V počiatočnom „živelnom“ období krátko po vzniku Hlinkovej gardy bol Sidor postavený pred množstvo problémov, ktorým musel v rámci organizácie čeliť. Hoci bol vnímaný ako radikál, predsa len zo svojej pozície predsedu Ústredného národného výboru deklaroval rovnoprávnosť členstva vo výboroch i príslušníkom ostatných bývalých politických strán. Viackrát sa postavil proti tzv. živlom, ktoré sa v „revolučnom“ období dostali do HG a často v jej radoch spôsobovali svojimi činmi ťažkosti. „Boj“ proti nim bol snahou o očistu gardy, ktorá prebiehala na prelome rokov 1938 a 1939 a v ktorej Karol Sidor zohrával dôležitú úlohu. Vo svojich rečiach týchto „príživníkov“ často nazýval napríklad „húsenicami“. Z jeho rozkazu bolo pre narastajúce problémy s prílivom takýchto „húseníc“ priživujúcich sa na výhodách plynúcich z členstva v HG začiatkom roka 1939 zastavené prijímanie nových členov z dôvodov nevyhnutnosti preskúmať ich politickú a mravnú spoľahlivosť. Viackrát sa tiež vyjadril proti ničeniu židovského majetku apelovaním na nemožnosť „zneuctenia a znesvätenia skvelého ovocia autonómie nijakými známkami anarchie a rozkladu".

Svojimi snahami o zmiernenie napätia v kritických dňoch v marci 1939 síce postupoval podľa línie svojej politiky vyznávajúcej evolučnú cestu k slovenskej štátnosti, čím si však poškodil nielen v nacistických kruhoch, ale sčasti aj v radoch radikálov v Hlinkovej garde. V kritických dňoch zobral na seba ťarchu predsedníctva slovenskej vlády, ako veliteľ HG sa snažil usmerňovať horkokrvných gardistov, nevyhlásil však samostatný štát, čím sa prakticky (na domácej slovenskej politickej scéne) politicky zlikvidoval. Odmietol totiž nátlak Hitlerových emisárov Wilhelma Kepplera a Arthura Seyss-Inquarta na vyhlásenie slovenskej samostatnosti poukazovaním na svoju nekompetentnosť a neústavnosť celého aktu.

Matúš Demko

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo