Dóm a jeho menej známa krása

Dóm a jeho menej známa krása

Výstup na vežu Dómu sv. Martina.

Reportáž z prehliadky bratislavskej katedrály, sprevádzal nás otec biskup Jozef Haľko.

Sú veci, ktorých krása ešte vzrastie, ak sa o nich dozviete viac. To je príbeh azda každej gotickej katedrály vrátane nášho Dómu svätého Martina. Nie je to len chrám, sú doň vpísané dejiny tohto mesta a štátov, ku ktorým patrilo. Od hlbokého stredoveku po súčasnosť.

Zosobňuje význam Prešporku ako nič iné. Nielen kvôli korune na vrchu jeho veže, ale aj kvôli tomu, čo sa skrýva pod zemou a v jeho útrobách.

Jedna z vecí, ktorá pozorného návštevníka gotickej katedrály musí uchvátiť, je, ako dlho stavba vznikala. Dnešný dóm, lepšie povedané jeho farnosť, mala svojho predchodcu na Hrade, potom z bezpečnostných, demografických a ďalších dôvodov sa presunula pod hradnú skalu. Stál tu najskôr malý románsky kostolík, ktorý sa začal od začiatku 14. storočia prestavovať a rásť do výšky aj šírky. Ten bol predchodcom dnešného dómu.

Mesto pri rieke a neďaleko hranice je odsúdené trpieť v čase vojen a vpádov. Prešporok o tom vie svoje. Kostol postupne chradol, v prvej polovici 15. storočia sa ukázal ako nevyhovujúci. Na jeho mieste sa začala budovať nová gotická stavba, vyrástli jemné vysoké klenby, v polovici 15. storočia bol zakrytý a vysvätený. Jeho budovanie sa tým, samozrejme, neskončilo, skôr sa začalo.

Tomu všetkému sa venuje pozoruhodná kniha Dóm. Katedrála sv. Martina v Bratislave (Lúč, 2010) od biskupa Jozefa Haľka a Štefana Komorného, ktorá približuje každý jeden významný ornament, vysvetlí heraldický rébus a objasní zdanlivo nepochopiteľný výjav.

Biskup Jozef Haľko spravil pre redakciu Postoja dvojhodinovú prehliadku s podrobným výkladom, spolu sme vyšli aj do veže Dómu s fascinujúcim výhľadom.



 

Pozdrav otca biskupa Jozefa Haľka.

Otec biskup Jozef Haľko začína výklad v presbytériu. Sme prekvapení faktom, že kedysi na mieste súčasného oltára bol barokový oltár, na ktorom dokonca stála socha sv. Martina (ktorá je dnes v katedrále). 

Pri objasňovaní symbolov na strope sme si trochu ponaťahovali krky. Pre rozmiestnenie reflektorov zostávajú výjavy na strope v tieni a nie je na ne dobre vidieť.

Ak by ste sa chceli zahrať na Umberta Eca, oplatí sa prehliadka vyrezaných figúr ľudí a zvierat medzi oltárnym stolom a samotným hlavným oltárom. Nachádzajú sa tam po stranách vysoké drevené lavice s pozoruhodnými výjavmi. Kapitulský štatút zo začiatku 16. storočia, ako píše biskup Haľko, uvádza sťažnosť, že „medzi kanonikov sa neraz votrú nespoľahliví, túlaví a indiskrétni naničhodníci, holdujúci alkoholu, hazardným hrám a majetku, ktorý im je dôležitejší ako dobro Cirkvi.“

 

Zaujali nás drevené postavičky a zvieratá umiestnené na štalúmoch, kde kedysi sedávali kanonici. Celé to má pozoruhodnú logiku: Bližšie k oltáru sú pozitívne bytosti, viac k ľudu zase potvorky.

Vedeli ste, že lev, čo si hryzie do chvosta, je cnostný, lebo ovládol svoju vášeň? Kým šelma, ktorá sa chvostom omotala, vášni a neresti podľahla.  

Vidieť tu zbožnosť stareny, modliaceho sa heretika – zobrazeného v podobe líšky v mníšskom habite, pohľad na ňu vás aj dnes zneistí, či to predsa len nemyslí úprimne, či sa neobrátila. Je z dreva, ale pôsobí živo a ak vás celkom podmaní svojím vyžarovaním, až nebezpečne. Na rozdiel od napínajúceho sa chameleóna, ktorý stojí neďaleko. Jeho ohyzdnú podobu a renomé nezachráni nič – pred vami stojí pokrytec, oportunista, ktorý sa chce každému prispôsobiť, ale príliš to na ňom vidieť, dá sa to preto odhaliť.

O kúsok ďalej vidieť dve hrajúce opice, jedna hrá na gajdy, druhá na husle. Umelci? Pokušitelia? Podľa biskupa Haľka to druhé, majú nás odvádzať od tónov organu a vábiť na iné struny. Spolu s bodrým medvedíkom, ktorý má v rukách nástroj Viola da gamba, na hlave klobúčik a človek by povedal, že sa usmieva. Márna snaha. Obraz má ukazovať pýchu, „modlitbu bez ducha a srdca“, snahu napodobniť niečo, čo napodobniť nemožno. Ktovie, aké zviera by dnes dostalo do rúk gitaru.

Figúr, ktoré vyrezali viedenskí majstri Anton Furst a Johann Hutterer podľa projektov arcibiskupského architekta Jozefa Lipperta, je tu viac, určite zaujme fénix, a najmä mohutný lev omotaný chvostom. Je to hrozivý výjav, pozorovateľ váha, či víťazí lev alebo protivný had. Lev má urputný bojovný pohľad, chvost drží pevne v čeľustiach, ale je omotaný okolo jeho hlavy a trupu. Až keď odstúpite o krok vzad, od detailu k celku, vidíte, že lev leží, situáciu má teda pod kontrolou.

 

Reliéf biskupa Pázmáňa sa nachádza hlboko v presbytériu, pred očami veriacich zostáva ukrytý.

V presbytériu sa nachádza aj vchod do krytpy, v ktorej sa pred pätnástimi rokmi našli pozostatky arcibiskupa Pázmáňa. Našli sa náhodou, keď sa hľadali pozostatky Andreja Hlinku.

K dómu patria aj legendy, v kryptách leží telo kardinála Petra Pázmáňa, Jozefa Ignáca Bajzu, tu ležal – a podľa niektorých možno ešte v skrytosti stále niekde aj leží – Andrej Hlinka. Dóm skrýva mnoho príbehov, interiér tu neničili len ruskí vojaci v roku 1968, ale aj český národno-socialistický minister Václav Klofáč, ktorý tu v časoch Prvej ČSR sám osobne rozbil palicou oltár, na ktorom bol zobrazený cisár František Jozef I.

Bol mladý a vznetlivý a asi aj bezbožný, celkom iste cisára nenávidel aj roky po konci monarchie. Je tu veľký príbeh sv. Martina a jeho krásnej sochy, ktorá stojí bokom od hlavného oltára, niekoľko kaplniek a každoročne oživené korunovačné slávnosti.

Socha patróna chrámu a arcidiecézy – svätý Martin. Tvár svätca sa nápadne podobá na podobizeň ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmáňa. Mimochodom, rímsky vojak Martin (+397) je oblečený v uhorskej uniforme. Respektíve v rovnošate „bodyguardov“ viedenského dvora.   

Pod polovicou katedrály sa nachádza cintorín.

Nezvyčajné, ale predsa. Ku gotickému chrámu pristavili barokovú kaplnku sv. Jána Almužníka s bohatou výzdobou.  

Napríklad takýto lampáš.

Socha Petra Pázmáňa v kaplnke sv. Jána Almužníka. 

Zaujímavú symboliku možno nájsť aj na spovedelnici. Oko predstavuje vševediaceho Boha, kým ruže vyššie sú znakom mlčanlivosti a tajomstva.  

Na vežu vedie „obrnené“ schodisko. V minulosti mohlo totiž slúžiť aj ako obranná vežička.

My však ďalej pokračujeme po drevenej konštrukcii.

Starobylý hodinový mechanizmus vo veži. Dnes už nefunguje, každé zo štyroch hodín majú svoj vlastný systém. 

Von sme nazreli cez dvierka, ktoré sú v hodinách.  

Pod hlavným zvonom, pár minút pred dvanástou hodinou. 

Na záver neostáva, než poďakovať biskupovi Haľkovi za skvelý výklad a prehliadku.

Dóm prechádza v poslednom období citlivou rekonštrukciou, a teda je stále krajší, vlastne pôvodnejší. Opravovať múry však nestačí. Ak by sme neoprašovali aj príbehy, veľa by sa stratilo.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo