Blog 25. február 2017

Opäť sa blíži výročie Slovenského štátu

Ján Čarnogurský
Ján Čarnogurský
Asi pred týždňom sme sa chystali na rodinnú lyžovačku do zahraničia. Len som zachytil, že Matica slovenská vyrobila krátke videá zo slovenských dejín. Jedno sa volalo „Bez 14. marca“ a podáva, čo by sa pravdepodobne stalo, keby Slovensko v marci 1939 nevyhlásilo vlastný štát.
Asi pred týždňom sme sa chystali na rodinnú lyžovačku do zahraničia. Len som zachytil, že Matica slovenská vyrobila krátke videá zo slovenských dejín. Jedno sa volalo „Bez 14. marca“ a podáva, čo by sa pravdepodobne stalo, keby Slovensko v marci 1939 nevyhlásilo vlastný štát.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Čarnogurský

Keď som sa po týždni vrátil, mohol som si prečítať, že Matica po kritike video stiahla. SME napísalo 24. februára, akú absurditu video obsahovalo, že bez Slovenského štátu by nedošlo k SNP. SME má smolu, že toto konštatovanie sa vyskytuje v historickej obci už dávno. Známy historik Ivan Kamenec predniesol v príspevku „Niekoľko poznámok k miestu I. Slovenskej republiky v moderných slovenských dejinách a k jej reflexii v súčasnej slovenskej spoločnosti“ na vedeckej konferencii v Bratislave v roku 2008 vety: „Štát, ktorý jestvoval od marca 1939 do marca 1945, znamenal v teoretickej i praktickej rovine nesporný krok dopredu pri posilňovaní národného a štátoprávneho sebavedomia slovenskej spoločnosti. Možno to bude znieť paradoxne, no práve tento faktor sebavedomia spolu vytváral aj podmienky pre protifašistickú rezistenciu, ktorá prerástla na jeseň 1944 do širokého ozbrojeného povstania, striktne deklarujúceho v politickej rovine slovenské národno-emancipačné a štátoprávne požiadavky“ (Historický ústav Katolíckej univerzity v Ružomberku - Slovenská historická identita v XX. storočí, Bratislava 2009, str. 91). Gustáv Husák napísal v knihe Svedectvo o SNP (Bratislava 1964, str. 93): „Slovensko nebolo okupované. Práve táto skutočnosť umožňovala prípravu takej širokej celonárodnej akcie“.

Dialektika dejín

V jednom texte som napísal, že v Rusku je väčšia sloboda vyjadrovanie než u nás. Mal som na mysli, že v ruských kníhkupectvách nájdete na každú historickú otázku ruských dejín veľa kníh z jednej aj z druhej strany. Rusi preložili všetky memoáre nemeckých generálov o II. svetovej vojne. Keď bol Chodorkovskij vo väzení, približne každé dva roky napísal knihu o ruských problémoch a kniha bola v kníhkupectvách na popredných miestach. Nájdete tam celé police kníh za Stalina aj proti Stalinovi, knihy s pokusom o vysvetlenie, prečo kozáci bojovali s Nemcami proti Červenej armáde, dokonca som videl knihu s historickým nadhľadom na osobu generála Vlasova. V ruských mestách vidieť nie ďaleko od seba pomník červených, ktorých za občianskej vojny popravili bieli a bielych, ktorých popravili červení. Nielen v Rusku. Vo Francúzsku sú každý rok na výročie Francúzskej revolúcie zároveň manifestácie na pamäť protirevolučného odboja vo Vendée (ktorý revolučná armáda krvavo potlačila) a nikto sa nad tým nepozastavuje.

Jednoducho dejiny každého národa sú dialektické, plné protikladov. Dialektiku nemožno z dejín odstrániť, možno sa pokúšať ju pochopiť, prípadne vysvetliť. To však možno len ak pripustíme oba protiklady. Najlepšie, ak ich pripustíme s pokorou. Kto chce potlačiť v dejinách jednu stranu protikladov – vieme, kto to u nás robí – berie našim dejinám vedecký základ a zaodieva ich do hávu primitívnosti. Svojej primitívnosti? Trumpa na nich.

Ako je to u nás

Našťastie, slovenský ľud má vlastnú metódu porozumenia vlastným dejinám. Myslí si svoje. Príklad uvidíme čoskoro. Blíži sa ďalšie výročie vzniku Slovenského štátu. Bude to už sedemdesiate ôsme a 72 rokov uplynie od jeho zániku. Už 71-krát sa o takomto čase valil na Slovákov zo všetkých v danom období existujúcich médií prúd kritiky na Slovenský štát. Ale o rok médiá spustili prúd znovu, pretože novinári spoznali (vycítili), že je záujem o tému. Predpokladám, že tento rok to bude podobné. Sedem desaťročí odhaľovania Slovenského štátu ako vykoľajenia dejín, vlastne ako ani nie súčasti našich dejín musí klásť vysoké požiadavky na niektorých novinárov, čo ešte môžu vymyslieť nové. Asi ich doterajší štýl písania nebol veľmi presvedčivý. Žiaľ, sťažuje presvedčivé odhaľovanie aj tmavých stránok Slovenského štátu. Tradične sa na prvom mieste uvádza tragédia Židov. Oprávnene. Bola to najväčšia tragédia v našich dejinách, porovnateľná azda len s tatárskym vpádom. V žiadnej vojne na našom území, ani za šľachtických povstaní v 17. storočí nezahynulo za tak krátky čas toľko ľudí, odvlečených pred zrakmi svojich susedov. Židia vedeli (tušili), že transporty sa skončia ich smrťou. Sú o tom doklady v našich archívoch. Preto sa transportom tak bránili. Tragédiou Židov tmavé stránky Slovenského štátu nekončia. V onej tragickej dobe posielanie Čechov zo Slovenska nám odcudzovalo historických spojencov. Vytváranie nezamestnanosti na Slovensku predtým nie je ospravedlnením. Účasť na vojne proti Poľsku a Sovietskemu zväzu (Rusom, Ukrajincom, Bielorusom) nás oberala o ďalších historických spojencov a uvrhávala Slovensko do potenciálne nepriateľského obkľúčenia. Odmietnutie Karola Sidora Hitlerovej ponuky, aby vyhlásil samostatný štát bolo málo na vyrovnanie všetkých krátkozrakostí vtedajšej vedúcej garnitúry.

Nemecký účastník Valdajského klubu mi povedal epizódu, ktorú zažil v Rusku. Bol členom doprovodu vtedajšieho kancelára Helmuta Kohla na rokovaní v Moskve. Na záverečnom bankete mu vtedy ešte sovietsky generál s rešpektom povedal ako nemeckí vojaci v II. svetovej vojne v Sovietskom zväze dobre bojovali. Nemecký kolega dodal, že žiadny nemecký generál by si to nesmel dovoliť povedať. Sovietsky generál to povedal slobodne, pretože to pociťoval ako pravdu.

Hovorme slobodne, čo pociťujeme ako pravdu. Nanajvýš nás môžu iní vyzvať, aby sme uviedli argumenty pre svoje tvrdenie. Argumenty nás usvedčia alebo neusvedčia.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0