Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
23. február 2017

Progresívne, ale zatiaľ nudné Slovensko

Progresívne Slovensko, zoskupenie, do ktorého vkladá nádeje veľa liberálov, sa vydalo na šnúru stretnutí s občanmi reálneho Slovenska. Na jednom sme sa boli pozrieť.
Progresívne, ale zatiaľ nudné Slovensko

Jedna z akcií v rámci turné, košická Tabačka. Foto: Progresívne Slovensko/ Tomáš Halász

Do malého klubu v centre Dunajskej Stredy sa prišlo na progresivistov pozrieť asi tridsať zvedavcov. Až na niekoľko výnimiek samí mladí ľudia. Osloviť sa ich snažili podnikatelia Ivan Štefunko a Michal Truban, expertka na kultúrnu politiku Zora Jaurová a Michal Šimečka, syn novinára Milana Šimečku, ktorý má na starosti zahraničnú a európsku politiku.

Prítomná je aj ďalšia tvár progresivistov Martin Dubéci, ktorý však tentokrát zostáva v úzadí.

Musíme ísť do strany

V úvode Ivan Štefunko, ktorý spomedzi štvorice pôsobí najlíderskejším dojmom, predstavuje, o čo progresivistom vlastne ide. Hovorí, že ide o skupinu ľudí, ktorí nie sú ani konzervatívci, ani nacionalisti a pokrok vnímajú ako niečo sľubné.

Skupina sa začala stretávať po voľbách v roku 2016, pretože si uvedomili, že Slovensko už ďalej takto nemôže fungovať. Rozhodli sa dať dokopy skupinu profesionálov, ktorí majú pocit, že zo svojich profesií nedokážu vývoj v krajine dostatočne ovplyvniť. Peniaze do projektu okrem Štefunka a Trubana vložili aj ďalší traja podnikatelia. Spolumajiteľ siete kníhkupectiev Martinus Michal Meško, Rastislav Kulich, riaditeľ Google Slovensko a spolumajiteľ firmy Eset Anton Zajac.

„Rozprávajú nám, že sme kaviareň a nepoznáme Slovensko. Vybrali sme si dvanásť miest, aby sme počúvali ľudí a diskutovali s nimi,“ hovorí Štefunko. Vzápätí dodáva, že veľa diskutovali, či sa má Progresívne Slovensko pretransformovať na stranu. Teraz, po dvanástich debatách, sú vraj už presvedčení, že do toho musia ísť.

Táto legenda vyznieva trochu lacno. Každému, kto čo i len trochu sleduje politiku, je jasné, že Progresívne Slovensko bolo založené ako politický projekt, ktorý sa skôr či neskôr pretransformuje na stranu. Bez ohľadu na to, či by jeho protagonisti absolvovali besied dvanásť, päťdesiat alebo žiadnu.

Za svoje politické ciele si progresivisti kladú zreformovať vzdelávanie, zdravotníctvo, „vytvoriť zo Slovenska koherentnú a inkluzívnu krajinu“, bojovať s korupciou, zlepšiť podnikateľské prostredie a posilniť európsku väzbu krajiny. Všetko sú to vznešené ciele, horšie to však je, keď v diskusii dôjde na detaily.

Dištanc od Sulíka

V otázkach z publika jednoznačne dominuje školstvo. Odpovediam progresivistov však chýba expertná hĺbka aj nápady, ktoré by dokázali zaujať. Hovoria len všeobecné tézy, ktoré v diskusii o školstve počúvame roky. Treba vraj zmeniť orientáciu vzdelávania z memorovania k zážitkovému vyučovaniu a e-Learningu, lepšie zaplatiť učiteľov, posilniť výchovnú úlohu vzdelávania, aby formovalo nezávislejšie osobnosti.

Keď Zora Jaurová hovorí, že pokiaľ vzdelávací systém nebude mať v sebe etickú a výchovnú dimenziu, tak ľudia budú nezorientovaní, z publika dokonca zaznie replika, že hovorí ideologicky. Trochu nespravodlivá, lebo viac ako ideológia to boli frázy.

Podobne všeobecne pôsobí aj odpoveď Michala Trubana na otázku, ako by progresivisti chceli zmeniť podnikateľské prostredie. Cestou je vraj odbúranie byrokracie a zlepšenie vzdelávania, keďže podnikatelia dnes majú najväčší problém nájsť kvalitných ľudí. Hlas z publika opäť oponuje, pretože štát dnes vraj podnikateľov najviac dusí daňami a odvodmi.

Niekoľko otázok sa týka aj zahraničnej politiky. Objavuje sa kritika prebyrokratizovaného „euromonštra v Bruseli“. Odpoveď progresivistov je opäť trochu schematická. Je logické, že obrana EÚ je súčasťou ich politickej identity. Ale téma rozhodovacích procesov Únie a ich deformácií, na ktoré pýtajúci zjavne narážal, by si asi zaslúžila presvedčivejšiu argumentáciu ako ošúchané argumenty z 90. rokov typu: v Bruseli pracuje menej úradníkov ako na parížskej radnici alebo že európska byrokracia je jednou z najefektívnejších byrokracií na svete. Tomu by neuveril ani Jean-Claude Juncker, nieto ešte slovenskí voliči.

Nedá sa preto veľmi čudovať, že pán v stredných rokoch, ktorý sa na byrokratickú povahu EÚ opýtal, nenechá argumenty progresivistov bez komentára. „Vy ste eurooptimisti a v ďalšom období budete odovzdávať čoraz viac kompetencií do Bruselu a obmedzovať svoju šancu meniť Slovensko na progresívne.“

Dotyčný účastník debaty sa s progresivistami zrazí aj pri kritike podpory zelenej energie zo strany EÚ. „Zelená energia je dobrý cieľ, to by sme mali sami od seba presadzovať,“ oponuje mu Šimečka. Akosi by sa žiadala aspoň maličká zmienka o tom, že tlak na podporu alternatívnych zdrojov energie zo strany EÚ prispel svojou trochou napríklad aj k vzniku triedy solárnych barónov, ktorým na Slovensku v cenách energie všetci prispievame na kráľovské zisky. Nič také však nezazneje.

Inzercia

Počas diskusie sa progresivisti viac ako voči Robertovi Ficovi vyhraňovali voči šéfovi SaS Sulíkovi. „Richard Sulík má mnoho kvalít, ale fungovanie EÚ si poriadne nenaštudoval,“ hovorí Ivan Štefunko.

Rozbijeme scénu

Progresivisti jednoznačne nezadefinovali ani svojich najbližších spojencov. Na konkrétnu otázku, s kým si najviac dokážu predstaviť spoluprácu, Michal Truban odpovedal, že politická mapa sa ešte do volieb strašne premieša. „Vznikne zopár subjektov, ku ktorým sa teraz ešte neviem vyjadriť,“ tvrdí.

Politický úspech Progresívneho Slovenska však nebude závisieť iba od programu, navyše projekt sa len začína a jeho aktéri sľubujú, že programové tézy do hĺbky rozpracujú. Určite im nebudú chýbať ani peniaze či sympatie viacerých médií. A hoci v mnohých témach ide o našich názorových oponentov, treba oceniť ich odvahu ísť s kožou na trh a vstúpiť do politického boja.

 Ivan Štefunko spomedzi zástupcov projektu pôsobil v Dunajskej Strede najlíderskejším dojmom. Foto: Progresívne Slovensko/ Tomáš Halász

V dnešnej politike je však pre úspech veľmi dôležitá schopnosť zaujať a vzbudiť nejaké emócie. Progresivisti môžu byť šikovní v marketingu, zruční na sociálnych sieťach, ale ich mítingu v Dunajskej Strede chýbala šťava a sálala z neho nuda.

Ako beseda štyroch analytikov by to bolo fajn, ale títo ľudia zakladajú politickú stranu.

Z tohto pohľadu im až zúfalo chýba líder, ktorí by dokázal ovládnuť scénu a nadchnúť publikum. (Hoci väčšina auditória v Dunajskej Strede bola progresivistom priaznivo naklonená, spontánny potlesk pri odpovediach neznel.) Podobne im tiež zatiaľ chýbajú nápady, ktoré by dokázali voličov prekvapiť a zaujať. Obohraté všeobecné múdra, ktoré v tejto krajine už roky opakujú všetci, im v konkurencii takých komunikačne zdatných politikov ako Sulík alebo Matovič jednoducho nemusia fungovať.

Keď Ivan Štefunko v Dunajskej Strede na otázku o blízkych politických partneroch položartom povedal, že ich cieľom je to tu celé rozbiť, aby nemuseli s nikým spolupracovať, z publika zaznela veta: „To je utópia.“

Dotyčný miestny analytik osvedčil zmysel pre realitu. Ak sa nestane napríklad to, že Andrej Kiska sa rozhodne vstúpiť do straníckej politiky a ako svoju platformu si vyberie Progresívne Slovensko, tak ľudia okolo Ivana Štefunka politickú scénu nielenže nerozbijú, ale môžu mať veľký problém vôbec pokoriť métu potrebnú na vstup do parlamentu.

Vlastne ak by sa im to podarilo, bol by to malý zázrak.

 

Odporúčame