Politika 23. február 2017

Sedem poznámok k migračnej kríze

Vladimír Palko
Vladimír Palko
Treba pravdivo a objektívne rozpoznať, aký migračný príbeh sa pred našimi očami v Európe a za jej hranicami odohráva. A podľa toho ho riešiť.
Treba pravdivo a objektívne rozpoznať, aký migračný príbeh sa pred našimi očami v Európe a za jej hranicami odohráva. A podľa toho ho riešiť.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Vladimír Palko

Sedem poznámok k migračnej kríze
Kurdský utečenecký chlapec zo sýrskeho mesta Kobané v utečeneckom tábore na predmestí Surucu pri hranici so Sýriou. Foto: TASR/AP

Keďže sedem je číslo plnosti, som rád, že sa mi podarilo príspevok zadeliť do siedmich častí. Budem hovoriť o (1) príčinách súčasnej imigrácie do krajín Západu, o (2) spore o migračný naratív. Od toho, ako tento príbeh vidíme, sa potom odvíjajú naše povinnosti. Ďalším bodom budú (3) ohrozenia, potom (4) spor o islam, (5) stav mediálneho a politického mainstreamu, ponúknem pohľad, ako vidím (6) výzvu a ohrozenie, a napokon ponúknem (7) krátky náčrt riešení.

Príčiny súčasnej migrácie do Európy

Súčasnú migračnú vlnu nebudeme zmiešavať s vnútornou migráciou v rámci európskej civilizácie. Hovoríme iba o novodobej imigrácii ľudí z neeurópskych kultúr do Európy. Tento príbeh má svoju prehistóriu, ktorá sa začala pred viac ako polstoročím rozpadom európskych koloniálnych impérií, britského a francúzskeho. Prirodzená snaha o udržanie kontaktov bývalých kolonizátorov s bývalými kolóniami viedla k prisťahovaniu obyvateľov bývalých kolónií do krajín kolonizátorov. Preto od 60. rokov minulého storočia sa usídlilo vo Veľkej Británii mnoho ľudí z Pakistanu, Indie, Karibiku, východnej Afriky a vo Francúzsku mnoho ľudí zo Severnej a západnej Afriky. Prirátajme k tomu migráciu tureckých robotníkov, „gastarbeiterov“, do povojnového Nemecka, ktorí nahrádzali žiadanú pracovnú silu. Len zriedka šlo o politiku z humanitárnych dôvodov. Bolo to tak napríklad v 60. rokoch potom, čo sa Francúzsko vzdalo Alžírska a z obavy z pomsty sa do Francúzska uchýlili mnohí alžírski Arabi, ktorí boli v koloniálnych časoch v službách francúzskej moci.

V posledných dvoch dekádach pôsobili štyri faktory, ktoré akcelerovali migráciu do Európy. Politika amerického neokonzervativizmu viedla k niektorým vojnám, ktoré destabilizovali islamský svet na Blízkom východe a jeho okolí. Bola to najmä invázia USA a ich európskych spojencov do Iraku, vojenská podpora zvrhnutia Muamara Kaddáfího v Líbyi a podpora rebelov v občianskej vojne v Sýrii. Napríklad existencia a pôsobenie tzv. Islamského štátu v Iraku a Sýrii je priamym pokračovaním série udalostí, na ktorej začiatku je invázia do Iraku.

Ďalším je veľká občianska vojna vo vnútri sveta islamu, vojna medzi väčšinovou sunnitskou a menšinovou šiitskou vetvou. Je prítomná v konflikte v Sýrii i v Iraku.

Ďalším faktorom je informatická technologická revolúcia, ktorá prebehla v posledných dvoch dekádach. Satelitná televízia, internet, osobné počítače, smartfóny sú schopné sprostredkovať miliónom Aziatov a Afričanov lákavé obrazy zo života v Európe, ako i zdanie, že ich tam všetci budú vítať.

Azylový tábor v meste Kassel v nemeckej spolkovej krajine Hesensko v nedeľu 14. augusta 2016 zachvátil požiar. Foto: TASR/AP

Štvrtým faktorom je relatívne zbohatnutie tretieho sveta za posledné desaťročia. Jeho obyvatelia sú stále chudobní v porovnaní s nami, ale na rozdiel od minulosti sú v ňom milióny ľudí, ktorí majú niekoľko tisíc dolárov, a teda náklady na cestu, poplatok pre nelegálnych prevádzačov atď.

Po týchto štyroch faktoroch, ktoré by sme mohli ekonomicky nazvať faktormi dopytu, piatym faktorom je existencia ponuky, t. j. že v Európe existujú sily, ktoré považujú migráciu za žiadaný jav, za riešenie európskych problémov, či už demografických, alebo ekonomických.  

Spor o migračný príbeh

Je dôležité rozhodnúť sa, resp. skôr objektívne pravdivo rozpoznať, o aký príbeh ide, keď vidíme v týchto rokoch v televízii, v médiách skupinu migrantov prichádzajúcich do Európy.

Vidíme príbeh utečenecký? Vidíme teda ľudí, ktorí utekajú pred hrozbou smrti vo vojne, pred väzením či dokonca mučením, pred diskrimináciou?

Alebo je to príbeh ekonomickomigračný, teda príbeh ľudí, ktorým nehrozí ani smrť, ani väzenie, ale ktorí hľadajú lepšiu, z ekonomického hľadiska lepšie zabezpečenú budúcnosť pre seba či pre svoje deti? A napokon, nie je to príbeh dobyvačný? Príbeh ľudí, ktorí prichádzajú, aby zneužili našu láskavosť, a zmenili Európu na iný, nie ten náš, obraz?

29. jún 2015 Debrecín, Maďarsko: Utečenecký tábor v maďarskom Debrecíne po pondelkovom incidente dočasne uzatvorili. Zúfalí obyvatelia preplneného tábora vyzbrojení palicami, ale aj nožmi, vybehli v pondelok z areálu a smetnými nádobami zabarikádovali cestu vedúcu do mesta. Foto: TASR/MTI

Z odpovedí nám plynú povinnosti. Ľuďom, ktorí si zachraňujú holý život, by sme mali poskytnúť útočisko, azyl, najmä ak sme kresťania. Naopak, ľuďom, ktorí nás chcú ohrozovať, by sme mali zabrániť vo vstupe k nám. Ako je to teda?

Treba povedať, že možno vidieť všetky tri príbehy. A aby to nebolo také jednoduché, v niektorých skupinách vidíme príbeh zmiešaný. Môžeme si predstaviť rodinu, ktorá naozaj uteká preto, lebo životy jej príslušníkov sú v nebezpečenstve. Ale zároveň táto rodina aj kalkuluje, kde si bude útočište hľadať. A že si ho bude hľadať v čo najbohatšej krajine. Radšej v Európe ako v Ázii, a najlepšie v Nemecku alebo v Británii. A z príbehu utečeneckého sa stáva príbeh ekonomickomigračný. A v snahe dosiahnuť svoj cieľ takáto rodina či jednotlivec neváha ani porušovať zákony krajiny, v ktorej požiadala o azyl, napríklad tak, že nečaká na koniec azylového konania, k čomu sa zaviazala, ale po nejakom čase oddychu pokračuje v ceste do cieľovej krajiny.

Alebo si predstavme arabskú rodinu, ktorej presťahovanie z Alžírska do Francúzska bolo kedysi príbehom utečeneckým, ale vnuk z tejto rodiny sa stane teroristom alebo podpaľačom áut, čím sa nám začne odvíjať príbeh dobyvačný. Teda tie príbehy sa prelínajú.

Ktoré príbehy teda prevládajú? Domnievam sa, že jednoznačne prevláda príbeh ekonomickomigračný. Veľká časť migrantov, najmä tí, čo prichádzajú líbyjsko-talianskou trasou, prichádza z krajín, kde žiadna vojna nie je. Prevládajúci typ migrantov sú mladí muži, nie rodiny s deťmi.

Azylovými zariadeniami Ministerstva vnútra SR prešlo za takmer štvrťstoročie asi 60-tisíc žiadateľov o azyl. Zhruba v 50-tisíc prípadoch bolo azylové konanie zastavené, spravidla z dôvodu, že žiadateľ nečakal, ale pobral sa ďalej na západ. Vo zvyšných zhruba 9-tisíc prípadoch v 8 tisícoch azyl nebol udelený a zhruba v 800 prípadoch, teda v každom desiatom, azyl bol udelený.

Ohrozenia

Vymenujme si hlavné bezpečnostné hrozby plynúce z migrácie.

Terorizmus. Väčšina migrantov z vlny posledných rokov sú moslimovia, po roku 2000 islamistickí teroristi zabili v USA a v Európe (vrátane európskej časti Ruska) vyše 4 700 ľudí a zranili vyše 12 600 ľudí. Na Európsku úniu z toho pripadá vyše 600 zabitých a vyše 4 000 zranených. Pripomeňme, že polície a tajné služby veľmi veľa pripravovaných teroristických útokov včas odhalili, čím sa predišlo ďalším stratám na životoch a zdraví. V poslednom čase sa zhruba raz za dva týždne z médií dozvedám správu o včas odhalených útokoch v Európe.

Zvýšená kriminalita. O zvýšenej či nezvýšenej kriminalite sa vedú ideologické mediálne vojny. Niekedy sa dočítame o správe, ktorá nesie v názve, že kriminalita migrantov nie je vyššia, ako je priemer, v skutočnosti však zo správy vyplýva opak. Spomeňme aspoň jeden zásadný fakt, ktorý opakovane zaznieva v západoeurópskej tlači: podiel moslimov vo väzniciach európskych štátov niekedy niekoľkonásobne prevyšuje podiel moslimov na populácii týchto štátov.

Prítomnosť tisícov bojovníkov Islamského štátu v západnej Európe. Ide o občanov krajín ako Francúzsko, Nemecko či Veľká Británia, ktorí sú moslimami a potomkami moslimských prisťahovalcov. Po vzniku Islamského štátu dobrovoľne vycestovali na Blízky východ a bojovali v jeho službách a neskôr sa vrátili do Európy. Je to niekoľko tisíc potenciálnych bojovníkov so skúsenosťami zo skutočnej vojny.

Palestínčania si ohrievajú ruky nad ohňom po silnom daždi v utečeneckom tábore Džabalíja na severe pásma Gazy 26. januára 2016. Foto: TASR/AP

Vznik enkláv s takmer výlučným moslimským obyvateľstvom v štvrtiach európskych miest, tzv. „no go“ zón, ktoré v zmysle, ako chápeme verejný poriadok, už nie sú Európou, v ktorých už tradičný Európan nie je vítaný a stretáva sa s nepriateľskými prejavmi, najmä ak ide o ženy. Štátne orgány, napríklad polícia, nie sú schopné zasahovať v týchto zónach. Sem patrí i vznik paralelnej moslimskej spoločnosti v mentálnom zmysle. Mám na mysli moslimov, ktorí oblečením, vonkajším spôsobom života, zapojením do pracovného procesu sa nelíšia od nás, ale v ich mysliach sú úplne iné myšlienky, úplne iná historická pamäť, iné hodnoty. Už sme hovorili o terore. Iba niekoľko tisíc európskych moslimov by bolo schopných zabíjať svojich nevinných spoluobčanov, niekoľko desiatok tisíc by im v tom bolo nejako nápomocných, ale tých, čo  sympatizujú s teroristami alebo s Islamským štátom, tých je spomedzi vyše 20 miliónov západoeurópskych moslimov niekoľko miliónov. To ukazujú prieskumy verejnej mienky. Všetky tieto hrozby v posledných rokoch akcelerujú.

Spor o islam

Treba zodpovedať niekoľko otázok o islame. Ako prvá sa často objavuje, či je islam náboženstvom násilia alebo nie. Moderná liberálna ideológia, ktorá nám vládne, tvrdí, že všetky náboženstvá vrátane islamu a kresťanstva sú spôsobilé tvoriť rovnako hodnotnú kultúru a civilizáciu. A že teda aj ich vzťah k násiliu, vojne a mieru je rovnaký. Je to jedna z liberálnych dogiem. Nezdá sa mi v súlade s tým, čo v dejinách vidíme, ani s tým, čo vidíme dnes, a nie je to v súlade ani s teóriou pravdepodobnosti.

Na druhom konci spektra sa objavuje tvrdenie, že  islam je náboženstvom násilia. Prihováral by som sa za inú formuláciu. Každý morálny systém predsa za istých okolností ospravedlňuje násilie. Káže tak zdavý rozum. Odmietnutie akéhokoľvek násilia môže byť až nemravným. Máme právo použiť násilie v sebaobrane alebo na obranu svojich blížnych, máme teóriu spravodlivej vojny atď. Domnievam sa však, že islam ospravedlňuje násilie viac ako kresťanstvo, teda aj v prípadoch, keď kresťanstvo násilie nepovoľuje. Ako jeden z príkladov by som uviedol trest smrti v islame za odpadlíctvo, ale existujú i ďalšie. Preto je skôr na mieste hovoriť, že v islame je väčší sklon k násiliu, teda k jeho ospravedlneniu, ako v iných náboženstvích.

Pri skúmaní povahy islamu je veľmi správnou metódou pýtať sa na ňu kresťanských menšín na Blízkom východe. Ich svedectvo je jednoznačné. Väčšinový islam pre nich znamená neustále ohrozenie na životoch, slobode, majetku, spoločenskom postavení.

Ďalšou otázkou je, či spor s islamom je vojnu medzi nami, teda Západom, a svetom islamu. Myslím, že nie. Niekedy so svetom islamu predsa spolupracujeme. Na medzinárodných konferenciách OSN o rodine (Káhira 1994) sa predstavitelia islamu stávajú spojencami kresťanov zo Západu. Sme vo vojne s radikálnym islamizmom, nie so svetom islamu. Nesmieme však zabúdať, že moslimov ako takých a islamistov nevieme od seba bezpečne oddeliť. Radikálny islam môže vyrásť vo svete islamu hocikde.

11. apríl 2016 Montreal, Kanada: Protiutečenecký poster. Foto: Exile on Ontario Street/flickr.com

Potom je tu otázka, ako máme o islame hovoriť. Liberálna ideológia schizofrenicky je islamofilná na strane jednej, na strane druhej v rámci liberálne chápanej slobody prejavu si predstavuje, že bez následkov možno na stránkach tlače žartovať akýmkoľvek nechutným zosmiešňujúcom spôsobom, prípadne trhať Korán na verejnosti alebo ho páliť, a podobne. Tragický osud vyvraždenej redakcie Charlie Hebdo ukazuje, že to nefunguje. Na strane druhej nemožno súhlasiť s takou legislatívou, ktorá pod trestnými sankciami úplne zabraňuje kriticky hovoriť o islame.

Domnievam sa, že v diskusii o islame sa treba vyhýbať zosmiešňujúcej forme. Zato však sa nemáme vyhýbať úplne vecnej kritike islamu, ktorá, áno, môže aj bolieť.

Súčasná liberálna európska kultúra nie je schopná dať prisťahovaným moslimom určitý kultúrny rámec správania. Pre Európana je nemysliteľné protestovať napríklad proti vyučovaniu o téme holocaust v škole. Ale tureckí a arabskí študenti v Nemecku proti tomu protestujú.

Mediálny a politický mainstream

V akom mediálnom a politickom prostredí prebieha naša diskusia? Čo nám hovorí mainstream? Pokúsim sa to zhrnúť do niekoľkých bodov:

Mainstreamové médiá sú proimigračné v zmysle, že ich naratív je utečenecký príbeh. Stále hovoria o utečencoch, aj tam, kde to vôbec nie je namieste. Spôsobuje to roztrpčenia a nedôveru. Veď všetci cítime, že treba pomôcť ľuďom, ktorým ide o život, ale cítime sa podvedení, keď sa nám ponúka príbeh, ktorý nie je pravdivý.

Ľudia, ktorí v tomto médiám vecne oponujú, podstupujú riziko, že budú vykreslení ako ľudia bezcitní, bez srdca, rasisti, krajná pravica, sebeckí atď.

Paradoxom je, že tieto proimigračné médiá sú spravidla tie, ktoré podporovali v nedávnej minulosti niektoré vojny, ktoré odštartovali migračné pohyby na Blízkom východe, napríklad americkú inváziu do Iraku, resp. podporovali politiku vyzbrojovania rebelov proti sýrskemu režimu. Tento ich prístup by sa dal charakterizovať takto: „Vaše krajiny vám rozvrátime, ale všetci sa môžete presťahovať k nám do Európy.“ V Iraku celú jednu dekádu po invázii v roku 2003 umieralo násilím 1 000 ľudí mesačne, ale u nás to nikoho nezaujímalo. A dnes my, ktorí sme pred týmito vojnami varovali, musíme dokazovať, že nie sme bezcitní.

V mainstreame nachádzame prvky novej, proimigračnej ideológie, ktorá už nepriamo vyhlasuje absolútne ľudské právo ďalšej generácie usídliť sa kdekoľvek na zemi, kde sa človeku zachce. Každý človek je potom potenciálnym utečencom v zmysle, že sa mu nepáči, kde žije, a pred touto realitou uteká. Táto ideológia je príčinou migrácie ekonomicky takpovediac na strane ponuky. Je to ďalší rys globalizácie. Tento extenzívny výklad slova „utečenec“ sa v konečnom dôsledku obráti proti skutočným utečencom.

Oportunizmus politiky. Politický mainstream spravidla kopíruje nálady médií. Keď vrcholila migračná kríza roku 2015, dnešný rakúsky kancelár Kern, vtedy šéf železníc, vítal migrantov prechádzajúcich do Nemecka. Dnes by už chcel brániť aj vstupu východoeurópskych robotníkov na rakúsky pracovný trh. Politici vyslovujú vzletné vety vtedy, keď ešte dôsledky migrácie ešte nevidno. Vtedy na adresu kritikov migračnej politiky padajú poznámky o nacizme, Hitlerovi a podobne. A vtedy politici ignorujú zákony EÚ o azyle, porušujú ich.

Dievča kráča okolo graffiti na stene bývalej vojenskej základne v utečeneckom tábore v dedine Moria na gréckom ostrove Lesbos 17. júna 2015. Foto:TASR/AP

V lete 2015 sme vpustili milión migrantov do EÚ bez toho, aby sme vedeli, kto prišiel. Súčasťou tejto fázy je vyslovovanie názorov, že inak sa ani konať nedá. Vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Federica Mogherini uviedla počas vrcholu migračnej krízy v lete 2015, že Európa bude musieť prijať v najbližších rokoch niekoľko ďalších miliónov migrantov. Keď sa potom ľahko predvídateľné nepríjemné následky dostavia, politici napokon začnú hovoriť a niekedy aj uskutočnovať tie opatrenia, ktoré navrhovali pred dvomi rokmi nimi kritizovaní ľudia. Snažia sa o extradície neúspešných žiadateľov o azyl, stavajú ploty, ktoré kritizovali, akurát ich nenazvú plotmi, ale zábranami. Pred pár týždňami povedal Donald Tusk, predseda Európskej rady: „Je čas uzavrieť líbyjsko-taliansku migračnú cestu.“

Ale to už je iný naratív, ako je spomínaný utečenecký príbeh. Samozrejme, politici hlavného prúdu nikdy nepriznajú, že vlastne napokon kopírujú návrhy tých, ktorých kritizovali.

Výzva či ohrozenie

Je teda migračná vlna ohrozením alebo výzvou? Občas počúvame: „Nie je to ohrozenie, skôr výzva.“ Inokedy sa to sformuluje ako rada: „Neviďme v tom ohrozenie, ale výzvu.“ A niekedy sa tým myslí, že sa nemáme migračnej vlne brániť, lebo je nevyhnutná, a že sa máme potom trápiť s jej následkami.

Domnievam sa, že to je inak. Niet ohrozenia bez výzvy. A tých výziev môže byť viacero. Výzvou číslo jeden je predsa zabrániť tomu, aby sa ohrozenie zavŕšilo veľkými škodami. Nie čakať, až k najväčším a nezvratným škodám dôjde. Až keď sa tým škodám nepodarí zabrániť, až potom prichádza výzva číslo 2, a síce odstraňovať ruiny toho, čo sa nepodarilo zachrániť a budovať niečo nové.

Aj keď zanikala Rímska ríša, ešte pred zánikom dochádzalo k snahám zabrániť úplnému rozkladu ríše. A keď sa to nepodarilo, prišlo dlhé obdobie, keď Európania v trápeniach pomaly pripravovali príchod veku univerzít a gotiky.

Pred nami však zatiaľ stojí tá výzva číslo jeden.

Náčrt riešení

V závere si dovolím spomenúť niekoľko princípov, ktorých by sme sa mali pri riešení našej témy držať. Ich zoznam určite nie je úplný.

Nemali by sme podliehať ilúziám o islame, mali by sme naň nazerať kriticky, vždy však pritom musíme dodržiavať slušnú formu.

Máme mať na zreteli, že konflikt, ktorý prežívame, nie je len povahy politickej či bezpečnostnej, ale že je to aj konflikt spirituálny. Takpovediac v ňom hráme o duše moslimov.

V diskusii o migrácii musíme mať vždy na zreteli, že hovoríme o ľuďoch.

Politici by sa v politických kampaniach pri migrácii mali vyhýbať ako ignorovaniu problému, tak i zveličovaniu a strašeniu.

Musíme si plniť isté povinnosti: nasýtiť hladných, pomôcť ľuďom v núdzi.

Malí chlapci, deti migrantov sa hrajú v utečeneckom tábore v dedine Moria na gréckom ostrove Lesbos 17. júna 2015. Foto: TASR/AP

Nepodľahnime však tomu, že je našou povinnosťou prijať všetky tie milióny migrantov, ktoré sa chcú dostať do Európy, lebo zaťažíme budúce generácie bremenom problémov. Azyl nie je sťahovanie národov.

Európa je schopná zvládnuť aj ďalší milión migrantov, aj dva či tri. Nie však desať či dvadsať. Benevolenciou k migrácii však vytvárame ponuku, aby sa tých desať, dvadsať miliónov pokúsilo prísť.

Migračné vlny by mali byť zastavené pred hranicami Európskej únie, možno na stredomorských ostrovoch, možno v severnej Afrike. Treba skončiť s praxou, že talianske lode sú posledným článkom v reťazci prevádzačských skupín, keď naloďujú, prekladajú migrantov z člnov už pri afrických brehoch a vezú ich do Európy.

Európa by mala zvýšiť svoju schopnosť politicky ovplyvňovať diane vo svojom bezprostrednom okolí, dnes to oveľa viac ovplyvňujú USA, dokonca ešte aj Rusko, a príliš sa na záumy Európy neohliadajú.

Prostriedkom k tomu by malo byť vybudovanie reálnej spoločnej európskej obrany, pokojne to môže byť v rámci NATO. Európa by sa však mala zaobísť vo svojich autonómnych európskych akciách bez USA. Tým sa nemyslí vyháňanie USA z Európy, ale ich odbremenenie a zvýšenie našej európskej sebaúcty a zvýšenie nášho rešpektu v očiach okolitých štátov. Rešpekt je potrebný na zvýšenie našej schopnosti navracať migrantov do krajín ich pôvodu.

Text pôvodne odznel na konferencii slovenskej a českej biskupskej konferencie venovanej migrácii v Bratislave 21. februára.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0