ROZHOVOR: Sestra-blogerka Marcela Bagínová: Nechcem byť populárna, ale pravdivá

Kňazov kedysi nemusela a priala si, aby Boh nebol. Neskôr sa stala členkou sekty, až nakoniec skončila v kláštore „mariánok“. „Som dieťa rozprávok,“ hovorí pre Postoy.sk rehoľná sestra, blogerka a spisovateľka Marcela Bagínová, ktorá má za sebou niekoľko podarených kníh o anjelikovi Riškovi – o obyčajnom chlapcovi, z ktorého sa stal skutočný anjel. Osobne ho spoznala v Michalovciach.

Na vašom blogu sa charakterizujete ako „Božie dieťa, ktoré miluje, odpúšťa a hľadá“. Je to dostatočný opis alebo sa o vás môžeme dozvedieť aj niečo viac?
Viac? Som jedináčik, ktorý má veľa súrodencov. Teda, som rehoľná sestra a patrím do Kongregácie Dcér Božskej Lásky. Ľudovo nás volajú „marianky“.

Milujete, odpúšťate, hľadáte. Ale stane sa vám, že aj vás „nájdu“?
Samozrejme, že ma nájdu. Nachádzajú si ma ľudia so svojimi príbehmi, životnými postojmi a vzťahmi. Ale nachádza si ma aj Boh, ktorý ma učí cez udalosti všedného dňa. Keď ma nájde, tak potom hľadám ja... môj život je stále o hľadaní a nachádzaní... Je to cesta, po ktorej sa vždy a za každých okolností oplatí kráčať.

Kde teraz pôsobíte?
Bývam v Bolešove, je to taká malá dedinka na Považí. Žijem mimo kláštorného spoločenstva, ale, samozrejme, s požehnaním mojich predstavených. Každá rehoľa má svoje pravidlá, konštitúcie, ktoré hovoria o tom, ako sa možno viac priblížiť k plneniu požiadaviek evanjelia. A tie naše hovoria o tom, že ak má sestra chorých rodičov, jej úlohou je postarať sa o nich. Preto som aj ja teraz mimo spoločenstva a starám sa o svojho chorého otca.

Prečo ste sa dali na blogovanie?
Tak to si pamätám presne. Má to na svedomí jeden profesor, kňaz, ktorý nás učil na teológii rétoriku. Horlivo nám vysvetľoval, že nemáme spať na vavrínoch, ale máme hovoriť aj prostredníctvom pera o pravých hodnotách. Vtedy som si spomenula na príbehy v „mojich šuflíkoch“. Vedľa mňa sedel spolužiak, ktorý sa pochválil svojim blogom na sme.sk. A bolo rozhodnuté. Bol to super nápad. Vtedy sme sa do toho pustili viacerí...

Cítite ako blogerka popularitu?
Nie. Nechcem byť „populárna“, chcem byť „pravdivá“. Cítim, že mojou úlohou je písať o ľuďoch, o tom, čo sa deje v ich živote a poukázať na hodnoty, ktoré majú cenu. Píšem príbehy zo života. Často vyvolajú bohaté diskusie. Nie vždy zamerané na podstatu. No veľa ľudí mi na moje články píše emaily a v nich sa pýtajú, ďakujú, prosia o modlitbu... Toto je pre mňa podstatné. Často sú to otázky, ktoré sa nevyslovujú ľahko.

Museli ste si na blogovanie pýtať povolenie od predstavenej?
Povolenie som si nepýtala. Založenie blogu bolo úplne spontánne. Predstavení proti tomu neprotestovali. Veď aj Svätý otec vyzýva rehoľníkov, aby preferovali hodnoty evanjelia v internetovom svete. V písaní blogu mám úplnú slobodu a som za to predstaveným vďačná.

„V písaní blogu mám úplnú slobodu a som za to predstaveným vďačná.“ Zdieľať

Aký je vzťah k internetu a celkovo k médiám v reholiach? Sú rehoľníci a rehoľníčky motivovaní či podporovaní, aby evanjelizovali „digitálny kontinent“?
Nemôžem hovoriť za všetky rehole. Iba za tú svoju. Každá sestra má svoju emailovú schránku, v každej komunite je internet a môžeme ho používať. Je to nástroj vzájomnej komunikácie a zároveň aj spôsob, ako šíriť zvesť o Kristovi. Či sme motivovaní? Odpoveď nájdete na www.marianky.sk. Je to webstránka mojej rehole, kde sa o nás môžete dozvedieť viac. Aj to je spôsob, ako evanjelizovať „digitálny kontinent“.

Prečo ste sa stali rehoľníčkou? Kedy ste pocítili toto Božie volanie?
Najjednoduchšia odpoveď je „lebo ma Boh povolal na túto cestu“. Vyrastala som ako jedináčik, ktorý viac-menej Boha nepotreboval, pretože som mala všetko, na čo som si pomyslela. Ak v mojom detstve nejaký Boh existoval, tak to bol akýsi „dedko sediaci na oblaku a rátajúci moje prešľapy.“ Ignorovala som ho. Jediné čo som si priala bolo, aby nebol.

Bola som pokrstená, za totality som „absolvovala“ prvé sväté prijímanie aj birmovku. Zámerne hovorím „absolvovala“, lebo tieto sviatosti mi nič nehovorili. Kňazi v tej dobe patrili medzi osoby, ktorých som fakt nemusela ani vidieť. Moja viera bola na mŕtvom bode. Stále som však cítila, že napriek každej splnenej túžbe mi niečo chýba. Niečo, čo mi nevedeli dať ani rodičia. Bol to Boh, Láska s veľkým „L“. Hľadal ma a našiel. A potom sme sa hľadali navzájom.

„Kňazi v tej dobe patrili medzi osoby, ktorých som fakt nemusela ani vidieť.“ Zdieľať

Bol to čas otázok a odpovedí. Istý čas som bola aj v spoločenstve – v sekte, ktorá bola mimo Katolíckej cirkvi. Ale Boh si ma nedal… Hľadal ma a našiel ma. Rovnako, ako som potom hľadala ja jeho. Dal mi poznať, že moja cesta nie je „manželstvo“ a vôbec nie to, že by som sa mala venovať mužovi a dvom či trom deťom... Otvoril mi srdce a ja som vedela, že mám za ním ísť. Pre mojich známych to bolo veľmi ťažké, ale ja som vedela, že ma volá on a ja musím poslúchnuť. To je tá sila povolania, o ktorej sa ťažko rozpráva.

Keby ste neboli rehoľníčkou, čomu by ste sa venovali?
Nad tým som nepremýšľala. Žijem život naplno. Keby som nebola v reholi, moje srdce by patrilo Bohu a ľuďom a určite by som sa kamarátila s písmenkami – možno by som aj blogovala . Nemyslím si, že by to v mojom vnútri bolo inak, ako je to teraz.

Čomu sa venujete v reholi?
Deťom. Pri nich som strávila štrnásť rokov. Trinásť rokov som bola v Michalovciach, kde máme Cirkevnú materskú školu svätej Terezky. Tam som sa učila. V tom čase som ešte študovala pedagogiku na Trnavskej univerzite a neskôr teológiu na Spiši. Potom som pôsobila rok v Cirkevnej materskej škole Kráľovnej Anjelov v Ivanke pri Dunaji a tam som sa tiež starala o deti. Teraz som pri rodičoch.

Je ženská rehoľa ako taká vhodná pre všetky ženy alebo sú osoby, ktorým by ste to neodporučili?
Nemyslím si, že rehoľa je vhodná pre všetky ženy. Potom by nám chýbali mamy. Rehoľa totiž nie je zamestnanie, z ktorého sa človek vráti do normálneho života. Je to povolanie, rovnako ako Boh povoláva ženu aby sa stala matkou, tak povoláva ženu, aby sa stala rehoľnou sestrou. A to na celý život.

Preto treba dobre rozlíšiť motívy, prečo chce dievča vstúpiť do rehole. Či ide naozaj o Božie volanie, alebo o útek pred niečím, čoho sa bojí; môže to byť napríklad strach z manželstva. Ak takáto žena do rehole vstúpi, po istom čase odíde. Boh chce, aby bola každá žena šťastná a to šťastie musí hľadať na správnom mieste.

„Keď som mala tri roky, vedela som ich naspamäť, najmä Červenú čiapočku. Pamätám si, ako som sa hrala s bábikami. Posadila som si ich na váľandu a rozprávala im ,svoju´ rozprávku o Červenej čiapočke. Nezožral ju vlk, ale medveď a to preto, lebo bola sladká a dobrá.“ Zdieľať

Odkedy vás baví písanie?
Odmalička. Som dieťa rozprávok. Moji rodičia mi ich čítali ešte v čase, keď som ani nevedela rozprávať. Keď som mala tri roky, vedela som ich naspamäť, najmä Červenú čiapočku. Pamätám si, ako som sa hrala s bábikami. Posadila som si ich na váľandu a rozprávala im „svoju“ rozprávku o Červenej čiapočke. Nezožral ju vlk, ale medveď a to preto, lebo bola sladká a dobrá. Tam sa to kdesi začalo. Potom som „žobronila“ v škôlke, aby mi ju učiteľka napísala. Rodičov som o tom neprosila, nebola som si istá, či by mi to schválili. Prvú rozprávku som vlastnoručne napísala v druhej triede. A potom to šlo samo – tak príležitostne. Keď sa ma niečo dotklo, vzala som papier a pero a písala som.

Kedy ste zažili autorský debut?
Bolo to v decembri minulého roku, kedy mi v Karmelitánskom nakladateľstve vyšli dve knihy: Čriepky života, v nich sú uverejnené články z blogu a kniha pre deti i dospelých Aké darčeky nosí Ježiško. Všetko to mal na svedomí spisovateľ Dano Hevier, ktorý si rok pred tým prečítal jeden článok na mojom blogu a zaprorokoval, že do roka bude z toho kniha. Brala som to ako silvestrovský žart. Netušila som, že to bude proroctvo. O niekoľko mesiacov na bránu nášho kláštora zaklopal karmelitán Ján Fatka, predstavil sa ako riaditeľ Karmelitánskeho nakladateľstva a už to fičalo... Knihy sú na svete a ja verím, že robia radosť tým, ktorí ich čítajú.

Teraz sa prihovárate detským čitateľom knihami o anjelikovi Riškovi. Ako ste sa k tomu dostali?
Anjel Riško je veľmi zvláštnou kapitolou v mojom živote. Na začiatku nebol anjelom, bol obyčajným chlapcom, ktorý chodil do našej materskej školy v Michalovciach. Jedného dňa nám oznámili, že má rakovinu. Spolu s deťmi sme sa modlili za jeho uzdravenie, ale Boh rozhodol inak... Dostali sme anjela. A vedeli sme, že je s nami. Začali sme sa s ním učiť čísla, písmená, poznávať zvieratká. Tieto knihy sú spomienkou na nášho malého hrdinu „Riška“.

Kto majú byť čitatelia knižočiek o Riškovi? Čo vo vašich knihách nájdu?
Knižiek o Anjelovi Riškovi je zatiaľ šesť. V každej je jedna veršovaná báseň popretkávaná farebnými obrázkami a príbehom o Anjelikovi Riškovi. Deti si v nich nájdu príbeh o tom, ako Riško pomáha Pánu Bohu maľovať svet; ako presvedčí svätého Petra, aby ho naučil čítať. Anjel Riško zavedie deti aj do sveta. Spolu navštívia Indiánov i Mexičanov. Spolu s rodinkou, ktorá sa vybrala na výlet, spoznáva zvieratká a počíta všetko, čo je okolo neho. A, samozrejme, nezabudne ani na ročné obdobia. Knihy sú určené pre deti od troch do deviatich rokov, a ponúkajú im zábavnou formou všetko to, čo by mali vedieť keď sa chystajú, či chodia do školy.

Plánujete sa venovať spisovateľskej činnosti aj naďalej?
Myslím, že „spisovateľstvo“ sa na istý čas stane mojim „chlebom.“ Dávam to, čo mi bolo dané a verím, že v spleti rôznych ponúk si deti aj ich rodičia nájdu tú, ktorá ponúka hodnoty s veľkým „H“.

Matúš Demko

Foto: archív s. Marcely Bagínovej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo