Blog 20. február 2017

Stratégie saturácie potreby sociálnej kohézie v kontexte postmodernej fragmentarizácie

Jozef Bugár
Jozef Bugár
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Bugár

Cieľom tohto článku, ako už názov napovedá, je uvažovanie o spôsoboch, ako v spoločnosti posilniť súdržnosť, bratstvo. Spoločnosť sa síce skladá z jednotlivcov, ale na to, aby títo jednotlivci tvorili spolu spoločnosť, musí ich niečo spájať. V dejinách existujú dva extrémne spôsoby riešenia tohto problému. Prvým je liberalizmus, ktorý de facto popiera spoločnosť a kladie dôraz na jednotlivca a jeho, čo najväčšiu slobodu. Druhým prístupom je komunizmus, ktorý zase chápe spoločnosť ako homogénny celok a popiera hodnotu jednotlivca. Ak sa máme vyhnúť týmto extrémom, musíme nájsť nejaké vyvážené stanovisko, ktoré uzná hodnotu a slobodu jednotlivca a zároveň títo jednotlivci budú sami seba považovať za súčasť tej istej spoločnosti.

Problém liberalizmu je v tom, že ľahko môže skĺznuť do legitimizácie egoizmu, do uzavretosti vo svojom ja, do izolácie jedného človeka od iných ľudí. „Ja mám svoj životný priestor, tam si robím, čo ja chcem. Do toho vás nič. Ja sa nestarám do vás, vy sa nestarajte do mňa.“ Čo má spoločné jeden jednotlivec s druhým, keď obaja sú jedineční a neopakovateľní? Neexistuje spoločnosť, existujú len jednotlivci. Nakoniec človek dospieva k záveru, že s druhými ľuďmi nemá už nič spoločné. Je akoby zavretý vo svojom svete, vo svojej subjektívnej pravde. Spoločnosť sa rozpadá na jednotlivcov, ktorí spolu nemajú nič spoločné a ak sa spájajú, tak len zo zištných dôvodov. Krajným vyústením tohto stanoviska je vojna všetkých proti všetkým (homo homini lupus- lat. človek človeku vlkom).

Komunizmus zase naopak považuje za ontologicky prvotnú spoločnosť, kolektív a popiera svojbytnosť a hodnotu jednotlivca. Jednotlivec sa musí zrieknuť svojho individuálneho ja a nahradiť ho ja (dušou) kolektívu, spoločnosti. Nemá o sebe uvažovať ako o „ja“, ale ako o „my“. Tým človek klesá akoby na úroveň mravcov, včiel alebo iného živočíšneho druhu, kde je individualita jednotlivca plne podriadená kolektívu. Evolučne (biologicky aj duchovne) ide o krok späť. V komunizme nie je slobodný jednotlivec, ale kolektív.

Jeden disident mi raz povedal, že na straníckej schôdzi vo fabrike, kde pracoval ako kurič hlasoval ako jediný proti nejakému uzneseniu. Namiesto toho, aby boli komunisti radi za to, že iba jeden človek bol proti, tak ho potom ešte kvôli tomu popoťahovali. V mravenisku nie je možné, aby mal nejaký mravec iný názor než celé mravenisko. Všetci musia myslieť rovnako, ako jeden tvor. Mravenisko sa správa ako jedna bytosť, jeden organizmus. Mravce lezú jeden cez druhého a každý presne vie, čo má robiť. Lenže, čo je dobré pre mravcov, nemusí byť dobré pre ľudí.

Teda sú dva extrémy: a) existuje len jednotlivec, ktorý je jedinečný a nemá už s druhými vlastne nič spoločné, žiadny spoločný záujem. b) existuje len celok, spoločnosť, jednotlivec je pohltený spoločnosťou. Potrebujeme nájsť primeraný kompromis medzi týmito dvoma extrémami, aby sa nám na jednej strane spoločnosť nerozpadla a neskončila v anarchii a na druhej strane, aby nebola individuálna ľudská duša pohltená dušou kolektívu.

Osobná sloboda verzus spoločenská súdržnost.

Nedávno sa riešila v našej spoločnosti otázka, či majú byť obchody cez nedele a sviatky otvorené. Strana SaS obhajovala liberálny názor, že obchody by mali byť otvorené, lebo to podľa nich zvyšuje mieru osobnej slobody, keďže potom si môžete vybrať, či pôjdete nakupovať alebo nie. Štát by podľa nej nemal hovoriť ľuďom, čo majú cez nedele a sviatky robiť. Opačný argument zase bol, že ľudia by mali cez sviatky tráviť čas spolu v rodine a nenavštevovať chrámy konzumu.

Strana SaS má aj svoj kresťanský rozmer. To môže znieť na prvý pohľad prekvapujúco, ale treba si uvedomiť, že tak sloboda ako aj solidarita sú kresťanské hodnoty par excellence. Presadzovať slobodu a solidaritu patrí k dôležitým pilierom kresťanskej politiky.  Ak však vezmete nejakú inak správnu hodnotu ako je napr. sloboda, vytrhnete ju z kontextu iných hodnôt a neúmerne ju zdôrazníte, aj na úkor iných dôležitých hodnôt, tak vtedy sa môže vaša politika dostať do rozporu nielen so zdravým rozumom, ale aj kresťanstvom.

Osobná sloboda je určite dôležitá hodnota, ale sú aj iné hodnoty ako napr. spravodlivosť, dôstojnosť ľudskej osoby alebo aj sociálna súdržnosť (bratstvo). Pri presadzovaní osobnej slobody by sme si mali dať pozor, aby sme sa nedostali do rozporu s inými hodnotami. Existuje rozumná, únosná miera osobnej slobody a miera, kde už pôsobí osobná sloboda na spoločnosť deštruktívne.

Jeden zo spôsobov, ako by sme mohli zväčšiť mieru osobnej slobody by bol, aj keby sme zrušili päťdňový pracovný týždeň. Kto by chcel, ten by mohol ísť do roboty aj v sobotu a nedeľu. Keby chcel a zvládol by to, tak by mohol robiť aj 365 dní v roku bez dovolenky. Aby viac zarobil. Krajčír alebo obuvník by mohol aj v nedeľu ráno prísť do svojej dielne a niečo majstrovať. Nie vždy sa to však dá. Napr. učiteľ si nemôže povedať, že príde do školy aj v nedeľu, lebo by tam bol bez žiakov. Človek nie je ostrov izolovaný od iných ľudí – ostrovov. Je od nich závislý a rôznymi spôsobmi s nimi poprepájaný, takže ak chce s nimi žiť, musí sa v niečom vedieť obmedziť, v niečom prispôsobiť možnostiam druhých, musí brať ohľad na druhých, nielen na svoju osobnú slobodu, na seba.

Keď si niekto vedľa vás zapáli cigaretu, tak dym vdychujete aj vy, či sa vám to páči alebo nie. Je to preto, lebo sme spojení vzduchom. Všetci dýchame ten istý vzduch. To platí doslova, ale dá sa to chápať aj ako metafora našej vzájomnej prepojenosti. Fyzicky je každý z nás akoby uzavretý vo vlastnom tele, ale čím ideme viac do hĺbky, k duchu, tým viac zisťujeme, ako sme navzájom prepojení.Ako aplikovať tieto závery do praxe na našu spoločnosť? Podľa mňa postoj SaS v spomínanej otázke predaja cez nedele a sviatky sa dostal do konfliktu s inou dôležitou hodnotou a to je súdržnosť.

Súdržnosť v spoločnosti sa dá založiť a rozvíjať viacerými spôsobmi. Napr. aj tým, že všetci slávime tie isté sviatky. Cez Vianoce sme všetci (až na výnimky) doma, kresťan či ateista, a nejako prežívame tieto sviatky. To nás zjednocuje. Jednotu však vytvárajú aj také na prvý pohľad banálne a samozrejmé veci ako to, že používame rovnaký letopočet a kalendár, rovnaký čas, uznávame rovnaké pravidlá cestnej premávky, podobne sa obliekame, stravujeme atď. To všetko sú vonkajšie znaky spoločenskej kohézie. Niekedy preto treba ustúpiť z požiadaviek na rozširovanie osobnej slobody, aby sme tým nenarušili princíp súdržnosti.

V minulosti sa súdržnosť rodiny vyjadrovala aj tým, že rodina spolu stolovala. Dnes sa tento zvyk pomaly vytráca. Často je to tak, že mama niečo navarí, nechá to v hrnci a potom si z toho každý zoberie, keď má chuť. Alebo ani to nie. V špajze alebo chladničke je nejaké jedlo a každý si ho pripraví vtedy, kedy chce. To je zase vonkajší znak toho, že rodiny sú dnes menej súdržnejšie než v minulosti. Je to menej o rodine ako celku a viacej o jednotlivcoch. Členovia rodiny sú slobodnejší, cenou za to však je, že rodina je menej súdržnejšia. Rastie individualizmus. Keď ľudia spolu stolujú, tak vytvárajú bratstvo. Ľudia, ktorí chcú rozvíjať bratstvo, idú spolu na pohárik alebo na spoločný obed alebo večeru. Kresťania rozvíjali bratstvo tým, že spolu slávili eucharistiu.

Iným právom, ktoré SaS v mene osobnej slobody presadzuje je právo na eutanáziu. V tomto prípade tiež dochádza ku konfliktu jednej hodnoty s inou hodnotou, ku konfliktu hodnoty osobnej slobody (možnosť ukončiť svoj život na základe vlastného rozhodnutia) s hodnotou ľudskej dôstojnosti. Dôstojnosť človeka znamená aj to, že ho nie je možné utratiť tak ako choré zviera, lebo človek aj v chorobe a utrpení dokáže duchovne rásť. Chorý a trpiaci človek nestráca svoju ľudskú hodnotu. Právo na potrat je zase v rozpore s právom dieťaťa na život. Hodnotu osobnej slobody oceníme až vtedy správne, keď ju budeme vidieť v kontexte s inými hodnotami.

(Napriek určitým ideovým úletom má SaS šťastie, že jej predsedom je človek, ktorý má zdravý rozum, nie je fanatickým presadzovateľom žiadnej pokrokárskej ideológie a, čo je veľmi dôležité, má schopnosť sebareflexie a vývoja. Ak bude chcieť byť Sulík premiérom, bude musieť posunúť stranu viac ku konzervativizmu, čo sa v otázke migračnej krízy a iných už aj deje. Aspoň mne sa zdá, že táto strana sa mení z liberálnej na liberálno- konzervatívnu stranu zdravého rozumu, viac pragmatickú a zameranú na výsledok než na ideológiu. Ak si uvedomíme výtlak SaS a kto sú jej potenciálni koaliční partneri, tak legalizácia marihuany, registrované partnerstvá a eutanázia sú na Slovensku nepriechodné. Myslím, že SaS by pomohlo, keby tieto kontroverzné témy vypustila zo svojho programu. Tým by určite stratila nejakých voličov, ale zase by sa stala prijateľnejšia pre konzervatívnejších voličov, takže strata by bola minimálne vykompenzovaná. Existuje dosť veľa ľudí, ktorí by SaS volili kvôli ekonomickému programu alebo racionálnym postojom v zahranično politických otázkach, ale vadia im spomínané témy.)

Čo tvorí identitu Slovenskej republiky?

Dnešná Slovenská štátnosť pozostáva podľa mňa zo 4 základných princípov: 1. Liberálna demokracia. 2. Národný princíp. 3. Náboženský princíp – kresťanstvo. 4. Občiansky princíp.

Liberálna demokracia nie je viazaná na nejakú ideológiu alebo náboženstvo. Niektorí ľudia preto pociťujú liberálnu demokraciu ako hodnotovo vyprázdnenú. Svetonázorová neutralita demokracie je však dôležitým predpokladom slobody. Každý si svoj svetonázor resp. náboženstvo môže a priam musí zadefinovať sám.

Ono zase liberálna demokracia nie je až tak hodnotovo neutrálna ako sa na prvý pohľad zdá. Všimnite si, že sa jej najviac darí v krajinách, ktoré sú alebo boli kresťanské. Na druhej strane v krajinách, kde prevládalo nejaké iné náboženstvo, je zvyčajne menšia miera slobody. Nie je to náhoda, pretože zo svetových náboženstiev práve kresťanstvo kladie najväčší dôraz na dôstojnosť a hodnotu jednotlivca, ku ktorej patrí aj možnosť slobodne sa rozhodovať. A demokracia je práve o slobodnom rozhodovaní.

Je však aj o rovnosti pred zákonom.V akom ohľade sú si ľudia vlastne rovní? Skoro v žiadnom. Ak vedľa seba postavíte dvoch ľudí vysokých 180 cm, platí o nich, že sú si, čo sa výšky týka, rovní (plus mínus), lenže jeden z nich bude pravdepodobne ľahší ako ten druhý a líšiť sa môžu aj v iných ohľadoch, v kráse, inteligencii, bohatstve, sile, vzdelaní... Ak je to tak, ako prišli ľudia na myšlienku rovnosti? Veď vo väčšine spoločností v dejinách boli ľudia členení do rôznych kást alebo stavov.

Jediná skutočná rovnosť je rovnosť duší pred Bohom. Svojimi telami a mysľami sa ľudia líšia. Jeden má krajšie, zdravšie telo ako niekto iný alebo má inú inteligenciu. Za odlišnosti a nerovnosti medzi ľuďmi sú zodpovedné telesné a mentálne rozdiely.

Autori americkej deklarácie nezávislosti z roku 1776, ktorí do nej vložili zmienku o rovnosti všetkých ľudí, akoby chceli zdôrazniť práve tento duchovný rozmer človeka, že sa na človeka pozerajú ako na duchovnú bytosť, ktorá svoju dôstojnosť odvodzuje zo svojho vzťahu k Bohu. Jeden z otcov zakladateľov USA Alexander Hamilton napísal: „Posvätné práva ľudstva nesmú byť vzaté z nejakých starých pergamenov. Sú zapísané akoby slnečným lúčom v celej šírke ľudskej prirodzenosti rukou samého Boha a nemôžu byť nikdy vymazané alebo zatemnené.“

Ani dnešní stúpenci rovnosti vo všetkých možných oblastiach by nemali zabúdať, kde má táto idea svoj pôvod. Rovnosť môže byť len pred zákonom. Ani to však nie je úplne samozrejmé. Pokiaľ bude učiteľ ku všetkým svojím žiakom pristupovať rovnako, tak pre slabších žiakov to bude nevýhodné, budú zaostávať za lepšími spolužiakmi. Výklad učiva je väčšinou prispôsobený priemernému žiakovi. Nadpriemerne talentovaný žiak ho pochopí hneď, niekedy aj bez pomoci učiteľa priamo z učebnice. Priemerne šikovný ho pochopí po výklade možno s doplňujúcimi otázkami. Pre slabšieho žiaka však bude výklad tvrdým orieškom a zrejme ho nepochopí. Dalo by sa s tým robiť niečo jedine vtedy, keby učiteľ venoval slabším žiakom väčšiu pozornosť než ostatným. Potom by rozdiely medzi žiakmi neboli až také veľké. Na tomto príklade vidíme, že rovnaký prístup ku všetkým žiakom vedie k zväčšovaniu rozdielov medzi nimi a prekvapujúco nerovnaký prístup rozdiely zmenšuje.

V období Francúzskej revolúcie mali na mysli pod rovnosťou zrušenie šľachtických privilégií. Všetci boli zrazu občanmi,  obuvník, výberca daní, vojvoda aj markíz. Pre každého mali platiť zákony rovnako. O nejakej rodovej rovnosti sa vtedy ľuďom ani nesnívalo. Hovoriť o rodovej rovnosti je zbytočné a nezmyselné, pretože ak sú si raz ľudia pred Bohom a pred zákonom rovní, tak sa to vzťahuje na všetkých bez ohľadu na to, aké majú pohlavie.

Založiť spoločnosť len na liberálnej demokracii nestačí, pretože to by viedlo k jej fragmentarizácii. Bez ďalšieho jednotiaceho činiteľa by sa spoločnosť rozpadla na jednotlivcov žijúcich si vo svojom priestore slobody a nemajúcich už nič spoločné s druhými. Včelár, záhradkár a kulturista ešte spolu netvoria spoločnosť. Aby mohli vytvoriť spoločnosť, museli by sa nejakom ohľade zjednotiť. Sto včelárov už môže vytvoriť zväz chovateľov včiel, sto záhradkárov zväz záhradkárov a sto kulturistov kulturistickú asociáciu. Lebo majú niečo spoločné.

Druhý princíp, na ktorom sa zakladá slovenská štátnosť je princíp národný. Slovenská republika je národný štát, kde štátotvorným národom je Slovenský národ. Prekvapujúce? Podľa mňa nie. Veď názov Slovenská republika je odvodený od Slovenského národa. Ak by bol u nás štátotvorným národom aj Maďarský národ, tak by sme sa volali Slovensko- maďarská republika. Štátny znak, pečať a vlajka sú slovenské. V hymne spievame „Slováci ožijú...“.

Samozrejme, nie všetci občania našej republiky sú Slováci. Žijú tu aj Maďari, Rusíni, Nemci, Česi... Ich prítomnosť neruší národný charakter nášho štátu. Na to, aby sme mohli nejaký štát označiť za národný, na to sa nemusia k štátotvornému národu hlásiť všetci jeho občania. Taký štát by sme na svete len ťažko našli. Aby bol nejaký princíp, či už národný alebo iný, pre štát určujúci, na to sa nemusia k nemu hlásiť všetci jeho občania, postačí nejaká rozhodujúca časť. Zvyšok sú národnostné menšiny, ktoré by mali byť tolerované a podporované vo svojej národno – kultúrnej svojbytnosti. Za to by mali prejavovať lojalitu k štátu, ktorého sú občanmi.

Keby sme úplne zrušili národný princíp a chceli by sme všetky národy na Slovensku postaviť na jednu úroveň, museli by sme zmeniť všetky spomínané štátne symboly vrátane názvu štátu. Už by sme sa nemohli volať Slovenská republika, ale povedzme Podtatranská republika. Aby vôbec mala zmysel existencia takého štátu ako je Slovenská republika, musí sa tento štát niečím líšiť od iných štátov, musí mať nejakú špecifickú identitu. Ak by sa SR a Maďarská republika líšili len tým, že na Slovensku žijú slovenskí občania a v Maďarsku maďarskí občania, tak by sa pokojne mohli Maďarsko a Slovensko zlúčiť do jednej spoločnej povedzme Pánonskej alebo Poddunajskej republiky.

Okrem národného princípu je pre identitu nášho štátu dôležité aj kresťanstvo. V ústave máme síce uvedené, že sa neviažeme na žiadne náboženstvo ani ideológiu (Vrátane rodovej ideológie, ktorú sa u nás potichu snažia niektorí presadzovať. Viď Istanbulský dohovor.), v tej istej ústave sa však hlásime k Cyrilometodskej tradícii. Sme teda sekulárny štát alebo nie sme? Odpovedal by som, že sme, ale na náboženských základoch. Naša ústava jednoducho akcentuje, že na území Slovenska nebolo a ani nie je nejaké duchovné vákuum. Toto územie bolo 1200 rokov formované kresťanstvom. Nemôžeme sa tváriť ako keby sme s kresťanstvom nemali nič spoločné a povedzme islam alebo hinduizmus by nám boli rovnako blízke ako kresťanstvo. Demokracia predsa vyrastá z nejakých kultúrnych koreňov. Prečo asi demokracia nefunguje v Iraku alebo v Afganistane? Preto, lebo tam nie sú na to potrebné kultúrne a duchovné predpoklady.

Kresťanský charakter nášho štátu sa okrem ústavy prejavuje navonok aj v štátnom znaku, ktorý obsahuje byzantský kríž, ďalej v architektúre či už svetskej alebo sakrálnej, v morálke a hodnotách (aj keď nedokonale uvádzaných do praxe), vo zvykoch a aj vo sviatkoch. Obzvlášť štyri z nich by som vyzdvihol: Vianoce plus Traja králi, Veľká noc, Sviatok Cyrila a Metoda a Sedembolestná Panna Mária. Tieto sviatky do istej miery rámcujú náš rok a keby sme ich zakreslené na kruhu spojili, dostali by sme kríž. Zároveň nás spájajú s rytmom prírody, lebo zhruba korešpondujú so slnovratmi a dňami rovnodennosti. V kalendári máme len štátne sviatky, ktoré odkazujú k nejakým dôležitým medzníkom našej štátnosti (napr. deň vzniku republiky) alebo kresťanské sviatky, nemáme tam žiadny ateistický sviatok, ani islamský alebo iný sviatok. Neviem, či ateisti majú vôbec nejaký sviatok.

Podľa sčítaní ľudu sa u nás ku kresťanstvu hlási asi tak 70 až 80 percent ľudí. Zďaleka nie všetci žijú hlbokým duchovným životom, ale aspoň majú určité povedomie, že patria k určitému duchovnému spoločenstvu a k určitej civilizácii. Čo sa týka ateizmu, podľa mňa sa na ňom nedá budovať civilizácia. Zatiaľ, od starého Egypta až podnes, neexistovala civilizácia, ktorá by bola postavená na ateizme. Civilizácia sa nedá postaviť na tom, že niečo neexistuje. Pokiaľ viem, tak ateisti ani nie sú nejako vo väčšom meradle organizovaní. Zväčša sú to však mierumilovní ľudia a netreba sa ich obávať. Vzhľadom na naše dejiny a na to, že sa ku kresťanstvu stále hlási pomerne dosť ľudí, môžeme povedať, že sme kresťanská krajina.

Keby sme chceli byť striktne sekulárny štát, museli by sme zrušiť Štedrý deň alebo Veľkonočný pondelok ako štátne sviatky. Ten, kto by chcel tieto sviatky sláviť, by si zobral dovolenku a ostatní by išli pekne do roboty. Tak isto by bolo potom treba odstrániť poburujúci dvojkríž zo štátneho znaku a vyhodiť z ústavy zmienku o Cyrilo metodskej tradícii. Tým by sa však narušila súdržnosť našej spoločnosti, lebo, ako už bolo povedané, slávením tých istých sviatkov sa stávame súčasťou akoby toho istého bratstva. Nehovoriac o tom, že kresťanstvo je stále tmelom našej spoločnosti. Zdravý rozum a umiernenosť musia v tomto prípade zvíťaziť nad fanatizmom a ideológiou.

Národný a náboženský princíp spolu nejako súvisia, pretože často ľudia, ktorí sú silnejšie nábožensky založení, majú aj silnejšie národné cítenie, kým ateisti inklinujú skôr ku kozmopolitzmu (svetoobčianstvu).

Posledný princíp našej štátnosti je občiansky princíp. Keby sme neúmerne vyzdvihli len národnosť a náboženstvo, mohli by byť občanmi SR len Slováci kresťania. Maďar ateista by nemohol byť občanom nášho štátu, nanajvýš občanom druhej kategórie. Práve preto je tu ako štvrtý vyvažujúci občiansky princíp. Občianstvo v SR nie je viazané na vierovyznanie alebo národnosť. V tomto sme zase univerzalisti. Preto môže byť plnoprávnym občanom u nás aj Maďar, moslim alebo ateista. Títo občania však patria k národnostným a náboženským menšinám.

Nemyslím si, že je dobré vyzdvihnúť jednu hodnotu alebo princíp a uplatňovať ich na úkor iných hodnôt a princípov. Medzi hodnotami a princípmi by mala existovať rovnováha, vzájomná korekcia a dopĺňanie. Preto majú všetky uvedené štyri princípy liberálna demokracia, národný, náboženský a občiansky princíp dôležitý význam pre identitu nášho štátu. Za obzvlášť dôležité považujem princíp národný a kresťanský. Ak by sa o dvesto alebo tristo rokov stalo Slovensko monarchiou, tak by to nebola taká hlboká zmena identity našej krajiny, ako keby sa stalo moslimskou krajinou. Spolupatričnosť v našej spoločnosti sa zakladá na tom, že väčšina ľudí uznáva spomínané štyri princípy.

Ateisti tiež slávia Vianoce a Veľkú noc, hoci im dávajú iný obsah než kresťania. Dokonca aj niektorí moslimovia žijúci u nás slávia Vianoce, samozrejme nie ako narodenie Krista. Tým dávajú najavo, že sa stotožnili s hodnotami tejto krajiny a táto krajina by ich mala na oplátku rešpektovať ako plnoprávnych občanov.

Aby všetci jedno boli.

Liberálna ľavica dnes v rámci celej západnej civilizácie zdôrazňuje diverzitu. Lenže spoločnosť nie je len o rôznosti, v spoločnosti je potrebný aj nejaký tmel, ktorý by z palety rôznych rás, kultúr a náboženstiev urobil jednu súdržnú spoločnosť. Preceňovanie diverzity obsahuje v sebe aj určité riziká. Môže úplne rozbiť spoločnosť, ktorá sa zmení na rôzne paralelne existujúce svety, navzájom ľahostajné a uzavreté, v horšom prípade medzi sebou bojujúce. Vidíme to už dnes na západe v podobe tzv. No go zón alebo miest, kde sa usadili vo väčšom množstve prisťahovalci z arabského sveta a pôvodní obyvatelia týchto miest sa sťahujú inde, lebo už nemajú pocit, že sú doma vo Švédsku, Británii, Belgicku... Namiesto kultúrneho obohacovania a vytvorenia akejsi univerzálnej všeľudskej kultúry, nastúpili problémy v spolužití ľudí často s nekompatibilnými systémami hodnôt.

Rôzne moderné ideológie ako komunizmus, feminizmus, gender, multikulturalizmus, enviromentalizmus a pod. v sebe obsahujú vždy nejaké pravdivé jadro, inak by nedokázali emocionálne osloviť ľudí, ktorí cítia, že na nich niečo je. Lenže zároveň tieto ideológie pravdu ponúkajú v zdeformovanej podobe.

Komunizmus to je vlastne také pokrivené zmaterializované kresťanstvo. Spomínané ideológie obsahujú duchovné pravdy, ktoré však chápu výlučne materialisticky a tým ich deformujú. Inak správne myšlienky potom prenesené do praxe prinášajú negatívne dôsledky.

Dnešná ideológia multikulturalizmu je obyčajné sociálne inžinierstvo, lebo chce vytvoriť bratstvo z ľudí, ktorí sú na rôznej kultúrnej a duchovnej úrovni, pletie hrušky s jablkami. To nemôže fungovať.

Ako Slovák si samozrejme môžem lepšie rozumieť s nejakým Pakistancom než s mnohými Slovákmi, ale v priemere sú mi Slováci svojou mentalitou, zmýšľaním bližší než Pakistanci.

Cieľom komunizmu rovnako ako kresťanstva je bratstvo. Rozdiel je v tom, že komunizmus chcel bratstvo nastoliť umelo, násilne, sociálnym inžinierstvom, nerešpektovaním ľudskej prirodzenosti. Preto jeho pokus zlyhal. Kresťanské chápanie bratstva je založené na duchovnom rozvinutí indivídua, ktoré chce slobodne slúžiť celku. Keď človek duchovne rastie, potom môže spolu s inými vytvoriť bratstvo založené na bratskej láske, na vzájomnom obohacovaní.

Nie je potrebné, aby sa ľudia zhodovali vo všetkom. Stačí, ak sa zhodnú na pár základných veciach. Napr. že všetci chceme žiť v mieri a spolupracovať. V ostatných, menej podstatných veciach sa môžeme líšiť. Problém európskej integrácie je v tom, že smeruje k čoraz väčšej unifikácii vo všetkých možných oblastiach namiesto toho, aby sa sústredila na pár základných podstatných vecí a v ostatných záležitostiach ponechala jednotlivým národným krajinám voľnosť.

Môžu existovať aj bratstvá, ktoré spájajú ľudí v zlom. Mafiánska skupina je takýmto bratstvom. Alebo aj ruská Boľševická strana alebo SS boli akýmisi temnými bratstvami. Preto je dôležité, aby sa ľudia spájali len pri realizácii dobrých cieľov.

Ján Pavol II. povedal, že Slovensko má v Európe tretieho tisícročia špecifickú úlohu. Aby mohol národ plniť určité duchovné poslanie, musí si zachovať svoju identitu. Inak zanikne. V čom by mohla spočívať úloha, o ktorej hovoril bývalý pápež? Možno práve v realizácii ideálu bratstva. Bolo by pekné, keby sa Slovensko stalo v treťom tisícročí laboratóriom bratstva a inšpiráciou pre iné krajiny.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0