K VECI: Je ešte cirkev nositeľkou krásy?

Francúzsky filozof Jean Clair v jednej zo svojich parížskych prednášok o kulte avantgardy z 25. marca 2011 uviedol: „V umeleckom diele zrodenom z kresťanskej viery je čosi viac z hľadiska vizuálnej harmónie a zbožnosti – vychádza z heuristického prístupu k svetu... Umelec tvorí v službe Bohu – nie v službe človeku – a ak znázorňuje stvorenie, uvedomuje si zázrak stvorenia a zachováva vo svojom duchu základný projekt sveta, podľa ktorého to, čo je stvorené nie je Boh, ale svedectvo Božej dobroty. Také dielo je skutočnou oslavou radosti. Rozmýšľam, kde sa dnes môžeme stretnúť s ozajstnou radosťou, ktorú zakúšame pri počúvaní Bacha alebo Händla. Žiaľ, dnešok je poznačený úbohosťou kultúrnych prejavov, ktoré urážajú naše oči a uši, a ktorým sa dnes otvára aj cirkev.“

Ide o úryvok z omnoho rozsiahlejšej prednášky, no aj týchto pár riadkov poukazuje na jeden z aktuálnych problémov v cirkvi – absenciu krásy.

Katolícka kultúra existuje preto, lebo umelcov, architektov, hudobníkov či básnikov viera inšpiruje k spojeniu umeleckého výrazu so službou Bohu. Aj politici, právnici, matky a otcovia sú v určitom zmysle „umelcami“ vyjadrujúcimi krásu, pravdu a dobro, ktoré sú vo svojej vnútornej podstate nerozlučne spojené.

Azda najplodnejší moderný autor v oblasti estetiky Hans Urs von Balthasar si v tejto súvislosti kladie otázku: „Môže tradičná idea krásy vôbec subsistovať, resp. byť súčasťou nejakého jednotného konceptu v dobe materializmu a psychoanalýzy 20. storočia, keď sa umenie uberá predovšetkým cestou vyjadrovania výlučne materiálnych vzťahov medzi priestorom, povrchom či objektom?“

"V demokratizovanom umení, kde je čokoľvek prijateľné, pokiaľ je to populárne, došlo v prvom rade k strate zmyslu pre bytie v pravde a dobre." Zdieľať

Podľa Claira môže, pretože nad rámec tohto výlučne materiálneho pohľadu existuje aj niečo iné – príkladom môže byť Henry Moore alebo Picasso. Clair poukazuje na hĺbku, ktorú určite poznáme z dejín umenia, hudby či iných oblastí a zároveň vyzýva, aby sme sa k tejto hĺbke vrátili.

Volá po širšej diskusii o kráse vo vnútri cirkvi, pretože ak stratíme krásu, stratíme aj schopnosť poznávať pravdu a dobro. V demokratizovanom umení, kde je čokoľvek prijateľné pokiaľ je to populárne, došlo v prvom rade k strate zmyslu pre bytie v pravde a dobre, a to v rámci komunity, ktorá dokázala vygenerovať výnimočné diela od Rembrandtovho Návratu strateného syna po Beethovenove symfónie. Tieto kolosálne diela vytvorili skutoční majstri vo svojom odbore.

Hoci nie všetci môžu takéto diela vytvoriť, každý sa môže o to usilovať a navyše ich môže pochopiť ako integrálnu súčasť toho, čo je katolícke. Môže sa nimi inšpirovať, môže ich reprodukovať či re-interpretovať. Aký má zmysel znižovať sa k niečomu menej hodnotnému? Treba si uvedomiť, že komunita vlastní poklad. Tak aký má zmysel ignorovať tento poklad?

Širšia diskusia, ku ktorej vyzýva Clair, predpokladá implementáciu rozsiahleho vzdelávacieho projektu zameraného na znovuobjavenie tohto bohatstva. Komunita cirkvi by sa mala naučiť vnímať diela umelcov inšpirovaných katolíckou vierou nie preto, aby sa všetci jej členovia stali učencami, ale aby sa naučili vnímať Boha. Počúvanie alebo kontemplovanie diela inšpirovaného službou Bohu robí aj z nás služobníkov Najvyššieho – pokiaľ sa na ne dokážeme dívať a počúvať ich mysľou aj srdcom.


Beethoven: jeho dielo je integrálnou súčasťou toho, čo nazývame katolícke.

Takéto podujatie si vyžaduje schopnosť osloviť veľké množstvo ľudí, ktorí musia pochopiť, že cirkev nesie úžasné bohatstvo krásy, ktoré sotva nájdu v sekulárnom prostredí. Namiesto „obslužného“ prístupu k cirkvi (čiže výberu toho, čo ja chcem a kedy ja chcem – ako v stánku s rýchlym občerstvením) pozývame ľudí k objavovaniu krásy, dobra a pravdy v cirkvi, pretože ona je telom Krista.

"Práve kvôli človeku nemožno ignorovať krásu. Treba ju živiť a zveľaďovať, aby rozvinula všetky potencie človeka vo svete, ktorý už nie je taký, ako predtým." Zdieľať

Potom môže nasledovať ďalší krok, na ktorý upozornil už Augustín. Hans Urs von Balthasar: „Nie len na základe diela De Musica... sa [Augustín] považuje za zakladateľa kresťanskej estetiky, ale skôr vďaka veľkosti a rytmu jeho ozajstnej skúsenosti, ktorá niekedy hraničí s márnivosťou, no napokon sa vždy a so všetkou pokorou vracia k úlohe, ktorú si vyžaduje pastoračný úrad. Idea krásy, ktorú Augustín pomenoval, vyžaruje z každého póru jeho bytia.“

A potom je tu otázka svätosti! Práve tá je v konečnom dôsledku zmyslom a cieľom všetkých lamentácií a frustrácií Claira, a tiež pohnútkou Balthasarovho bádania. Práve kvôli človeku nemožno ignorovať krásu. Krása je dôležitou súčasťou ľudskej skúsenosti. Treba ju živiť a zveľaďovať, aby rozvinula všetky potencie človeka vo svete, ktorý už nie je taký, ako predtým. Vo svete, ktorý nie je všedný, lebo uvidel Krista.

Bevil Bramwell
Autor je kňazom rehole Oblátov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, vyučuje teológiu na Catholic Distance University. Doktorát získal na Boston College a špecializuje sa na ekleziológiu.

Pôvodný text: Beauty Has Pride of Place, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo