Východ

Východ

Ilustračná fotografia: Cristian Iohan Stefanescu/flickr.com

Čítanie na nedeľu dnes prináša úryvok z novej knihy Andrzeja Stasiuka.

Minule leto kúpil Džery zariadenie predajne z pegeer (Od6skratky PGR - Panstwowe Gospodarstwa Rolne – inštitúcia počas socializmu skupujúca štátne poľnohospodárske podniky, pozn. prekl.). Všetko: pulty, police, nejaké vitrínky a starodávnu váhu s miskami a ručičkou, ktorá sa pohybovala za sklíčkom. Skladali sme

tu komunistickú pamätihodnosť na hlinenú podlahu storočnej lemkovskej chalupy. Pulty aj police bolo treba prepíliť, také boli veľké. Celých päťdesiat rokov stali na jednom mieste a nikto nimi nehýbal.

V osemdesiatom treťom na rusínsku Veľkú noc som ich uvidel prvý raz, prvý raz som sa postavil do radu a potom som tak stal až do konca, po celý čas v tej známej vôni.

Čo to bolo? Sladkosti, škorica, marmeláda, vanilkový cukor, udené mäso, vyprchávajúce fľaškové pivo, cigaretový dym, telá ľudí stojacich v šore? Všetko dohromady.

Tovar dostavali v pondelok a piatok. Bolo treba prísť oveľa skôr a postaviť sa do radu, aby človek vôbec niečo dostal.

Ekonómia nedostatku. Obchod patril pegeer a vlastne slúžil len pre jeho zamestnancov. Predavačom bol šéf hospodárstva. Väčšina pegeerakov neplatila každodenne v hotovosti.

Šéf mal hrubý zošit, v ktorom do menných zoznamov zapisoval nákupy a sumy potom odratúval pri výplate. Poniektorí hádam ani nikdy peniaze nevideli. Jednoducho pracovali a dostávali za to jedlo, mydlo, pivo.

V tej šore pokorných žien bolo čosi feudálne. Stáli mlčky alebo potichu niečo hovorili. Dve, tri, štyri hodiny. Času bolo vtedy nadostač.

Tovar privážal béžový žuk. Bolo ho vidno už na dva kilometre. Objavil sa vždy pri starom pravoslávnom kostole s oblakom prachu za sebou, začal schádzať dolu, na dve minúty zmizol a potom sa vynoril na poslednej polkilometrovej úsečke.

Stál som na konci ženskej šory a cítil som sa v tom kolektivistickom a zároveň patriarchálnom svete ako privandrovalec. Šéf stal za pultom v tmavomodrom pracovnom plašti a v bielej šiltovke.

Ukazoval prstom to na jednu, to na druhú zákazníčku a volal si ich. Rad nemal nijaký význam. Kupovali tie, na ktoré ukázal. Nikdy sa mi nepodarilo prísť na zásady toho výberu. Azda šéf takto vyznamenával najlepšie pracovníčky?

Alebo možno tie, ktoré to mali najďalej domov? A možnože len jednoducho demonštroval svoju absolútnu moc, ktorou v podstate nad týmito ľuďmi vládol.

Boli jeho majetkom. Nemali kam ísť. Tycová mala deväť detí. Po chlieb chodila s vrecom, v cajgovych nohaviciach a v blúze, priamo od oviec alebo koní. Vynášala to vrece cez prah zhrbená, akoby niesla zemiaky. Štvorbytovky stali na vyvýšenine, mala to s tým batohom do kopca.

Ľudia vraveli, že berie rodinné prídavky väčšie než plat.

Štrková cesta sa tiahla naprostred osady a okrem žuka ňou raz za čas ešte prechádzal lesník na svojom gáziku, nákladiaky naložene drevom a hliadky pohraničnej stráže. Nikto nemal auto. K zástavke autobusu to bolo šesť kilometrov. S deviatimi deťmi naozaj nebolo kam odisť.

Napokon, nikto to ani nečakal. Stál som na konci tej babskej šory a cítil sa ako privandrovalec.

No odkiaľsi som to všetko poznal. Tie šatky na hlavách, rozhovory stíšeným hlasom a očakávanie. Ten čas, ktorý bolo treba prečkať medzi cudzími. Zo sedemdesiateho tretieho či sedemdesiateho štvrtého, z iného obchodu.

Tamten bol murovaný a stál uprostred normálnej dediny. Po niekoľkých schodíkoch sa vchádzalo do svetlého interiéru, lebo okna zaberali celú stenu. Tiež tam bolo treba prísť skôr a čakať. Čas. Neobyčajne kvantá času darovaného len tak. Bezprizorného času. Naplneného vôňami, tvarmi a zvukmi. Napríklad štrngotom prázdnych fliaš v drôtenom koši na dvadsaťpäť kusov.

Alebo ten okamih, keď dodávka už zastavila, ale vo vzduchu sa ešte vznáša prach, pach benzínu a chlapík v špinavom bielom plášti otvára zadné dvere a zvnútra sa vyvalí vôňa čerstvého chleba. Sedemdesiaty druhý, sedemdesiaty tretí – všetky dodávky mali vtedy benzínové motory a tá vôňa nízkooktánového paliva, vôňa slobody, tajomstva a túžby sa miešala s vôňami sladkosti, škorice, oranžády a cigariet.

Vtedy som tam tiež stál uprostred starých žien. Posedávali na parapete toho dlhého okna. Ako zababušené vtáky. Čvirikajúce a kotkodákajúce.

Predavačka sa k nim pripájala spoza pultu. Načúval som a ničomu nerozumel. Hovorili v útržkoch starých, dobre známych viet. Rozprávali o starých udalostiach so známym koncom, ktoré sa opakovali už sto rokov. Život, smrť, ľudia, počasie, práca. Rozprávali so spevavým prízvukom. Skôr som sa domýšľal, než že by som rozumel. Stačili samotné zvuky. Nepoznal som hrdinov. Bol som nesmelý chlapec z mesta a chcel som byť neviditeľný. Aspoň dovtedy, kým nepríde dodávka.

Text je úryvkom z novej knihy Andrzeja Stasiuka Východ, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Slovart. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo