KÁZEŇ PAVLA HRABOVECKÉHO: Verím v Boha, ale cirkev neprijímam

Vygooglil som si v angličtine kombináciu slov „viera v Boha, neakceptovanie náboženstva“. (Ne)prekvapujúco sa objavili odkazy na definovanie takéhoto životného postoja, hodnotiace názory zástancov aj odporcov, dokonca aj odpovede na otázku: „Verím v Boha, ale neznášam náboženstvo. Je to normálne alebo čudné?“ Jedna z odpovedí bola: „Nie je to vôbec čudné. Toto je pravou vierou. Tvoja viera je tým, čo je dôležité... nie nejaký systém.“

Aj naša cirkev „trpí“ kvôli neporozumeniu a zaškatuľkovaniu, že je len štruktúrou a systémom. Možno nezrozumiteľne a zabudnuto znejú slová z dnešného evanjelia: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10, 40). Rabínsky princíp bol, že „predstaviteľ nejakej osoby je ako ona“ (Sacra Pagina, Evangelium podle Matouše). Takto chápajúc úlohu svedka Ježiš posiela svojich apoštolov, svoju začínajúcu cirkev, do sveta medzi ľudí, aby oni boli ním. Aby oni s plnosťou Ducha svedčili o trojjedinom Bohu. Také je originálne a pretrvávajúce chápanie poslania cirkvi; toto je ten kameň, na ktorom v priebehu storočí vyrástla mohutná stavba bez toho, aby sa odcudzila Ježišovmu zámeru.

Cirkev: systém alebo svedok?

Cirkev však predsa len nie vždy dokáže zreteľne poukazovať na svoj uholný kameň a vtedy sa mnohí pýtajú: „Je ešte tento ,systém’ tým, čo chcel Ježiš? Je táto cirkev ešte svedkom? Kde sa podela ,jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev’?“ Slovičkárenie nie je správne, ale niekedy sa jednoducho bez správneho chápania významu slov nedá pohnúť. Pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Úvod do kresťanstva (1968) píše: „Slovom ,svätá’ (...) sa (...) nemyslí v prvom rade svätosť osôb, ale poukazuje sa na Boží dar, ktorý dáva svätosť uprostred ľudskej nesvätosti.“

Cirkev však predsa len nie vždy dokáže zreteľne poukazovať na svoj uholný kameň a vtedy sa mnohí pýtajú: „Je ešte tento ,systém’ tým, čo chcel Ježiš? Je táto cirkev ešte svedkom?“ Zdieľať

V cirkvi je prítomná Pánova svätosť, ktorá „vyžaruje uprostred hriechov cirkvi“. Tak sa dá lepšie porozumieť úloha svedka, ktorú cirkev dostala od Pána: ona má priniesť Božiu svätosť k ľuďom, aj keď sama môže byť v jednotlivých členoch hriešnou. Pápež pokračuje: „Neobjavuje sa v nesvätej cirkvi, navzdory ľudským očakávaniam čistého, skutočná Božia svätosť, ktorá je láskou, láskou, ktorá sa neudržuje čistou vo vznešenom odstupe, ale zmiešava sa so špinou sveta, aby ju premohla? (...) Priznávam sa: práve táto nesvätá sviatosť cirkvi je pre mňa veľkou útechou. Veď pred svätosťou, ktorá by bola bez poškvrny a ktorá by na nás pôsobila len tak, že by nás súdila a spaľovala, by človek musel zmalomyseľnieť.“

Prečítajte si aj ďalšie zamyslenia Pavla Hraboveckého Zdieľať

Ako bolo na počiatku, nech je aj dnes

My, kresťania 21. storočia nemáme závideniahodnú situáciu: v myšlienkovom „mišmaši“ pluralitnej spoločnosti máme obstáť s čistým štítom našej nesvätej svätosti a byť svedkom toho, ktorý nás posiela. Ale napokon, v takejto situácii boli kresťania takmer vždy. A obstáli. Najprv si ale aj oni museli zodpovedať otázku: „Ak neprijímam cirkev, ktorú založil Ježiš, koho vlastne prijímam?“

Pavol Hrabovecký
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy.

Foto: rvharrison.wordpress.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo