KÁZEŇ PATRIKA VNUČKA: Ježišova sláva plná paradoxov

Kdesi v kútiku duše každý z nás túži po sláve. Ježiš v dnešnom evanjeliu taktiež vraví o sláve, no sláva, ktorú ponúka on, je iná než sláva tohto sveta. Je to sláva plná paradoxu.

Novozákonná gréčtina používa na vyjadrenie slávy výraz doxa a jeho odvodeniny, ktorými sa dnešné evanjeliu priam hemží. Doxa pôvodne znamenala mienku alebo zdanie. Slovo paradox vlastne nadväzuje na tento pôvodný význam – niečo je pravdivé aj napriek zdaniu, napriek tomu, že sa veci javia opačne. Spomeňme si napríklad na hydraulický paradox.

Paradoxom sa dá vyjadriť aj hlboká pravda. Napríklad Oscarovi Wildeovi sa pripisuje výrok, že výzor oslepuje, kým slová umožňujú vidieť. Na prvý pohľad to vyzerá ako nezmysel, ale v skutočnosti je to hlboká pravda. Dobrou ilustráciou tohto výroku sú aj poniektoré celebrity, ktoré svojím výzorom fascinujú, ale ich slová nám umožňujú nám „zhliadnuť“ ich vnútornú plytkosť.

Podstate Božej slávy

Vráťme sa k Ježišovej paradoxnej sláve. Jánovo evanjelium často hovorí o Ježišovom oslávení a myslí tým jeho smrť na kríži (porov. Jn 12, 23-28). I tu sa skrýva obrovský paradox. Ktože si takto predstavuje slávu?! To, čo je v našich očiach potupou, je Ježišovou slávou. V konečnom dôsledku je to slávou aj pre nás, lebo skrze kríž sme boli vykúpení a dostali sme vstupenku do „Siene slávy“. Je len na nás, či ju využijeme...

„Kresťanstvo je plné paradoxov.“ Zdieľať

Ďalším paradoxom Ježišovej slávy je, že sláva spočíva mimo subjekt oslávenia. Ježišova sláva je v jeho Otcovi, ako to vyjadruje aj list Hebrejom: „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom“ (Heb 1, 3). Inými slovami: Otec je Ježišovou slávou. Ježiš však vo svojej Veľkňazskej modlitbe hovorí, že nielen Otec je jeho slávou, ale aj jeho učeníci (porov. Jn 17, 10). Poukazuje tým na to, že tak ako jeho, aj naša sláva nespočíva v nás samých, v ohromných veciach, ktoré robíme, ale naša skutočná sláva spočíva mimo nás – v iných. I v tom je paradox.

Koniec-koncov, kresťanstvo je plné paradoxov. Sláva Boha je v jeho trojjedinosti. Sláva jediného Boha je v Trojici, a naopak sláva trojice božských osôb je v jedinom božstve Otca, Syna i Ducha svätého – preto je slávou Otca Syn a slávou Syna Otec a slávou oboch je Duch Svätý. Toto prebývanie slávy jedného z Trojice v ostatných dvoch Trojice sa v teologickom jazyku nazýva perichoréza.

Radi by ste čítali viac podobných článkov, ktoré nenájdete v iných médiách? Zdieľať

Staroveký cirkevný otec, svätý Irenej (†cca 202) nám zanechal nádherný výrok: „Slávou Boha je živý človek, životom človeka je videnie Boha“, ktorým potvrdzuje, že sláva Boha je nielen v ňom samom, ale aj v ľuďoch, ktorí majú žiť večne, veď preto sa Boží syn stal jedným z nás, aby sme mali večný život a aby sme v sebe zrkadlili slávu trojjediného Boha. Iba Boh má v sebe slávu, ale má ju v sebe preto, lebo je Trojica: lebo Otec od večnosti oslavuje Syna a Syn Otca a ich vzájomnou večnou a zosobnenou Slávou je Duch svätý.

Naša sláva nie je v nás, ale v iných

Človek je stvorený na Boží obraz. Aj o ňom platí táto paradoxná skutočnosť. Sláva človeka nie je v ňom samom, ale mimo neho – v Bohu a v ľuďoch. Apoštol Pavol si bol toho dobre vedomý, keď píše členom korintskej cirkvi: „Veď kto je našou nádejou, radosťou a korunou slávy – nie aj vy? ... Vy ste naša sláva a radosť“ (1 Sol 2, 19-20). Pavlovou slávou sú skutočne iní – Boh, ktorého hlásal a členovia cirkví, ktoré prijali ním hlásané slovo. Teda jeho sláva nespočíva v ňom samom, ale v iných, ktorí sú korunou jeho života. Je dobré si pripomenúť príslovie, že pýchou (slávou) rodičov sú ich deti.

Slávou nášho národa by sme mohli nazvať svätých Cyrila a Metoda. Pritom to boli cudzinci (ďalší paradox)! Čo hľadali oni? Slávu Boha. Prišli medzi našich prapredkov a zvestovali im Božie slovo. Pre nich pripravili písmo a preložili Bibliu. Najmä Metod, po Konštantínovej smrti, to nemal ľahké. Sedel v bavorskom väzení a od franských kňazov viac trpel hanu, než by si užíval slávu.

Prečítajte si aj ďalšie zamyslenia Patrika Vnučka Zdieľať

To, že sa staroslovienčina stala štvrtým bohoslužobným jazykom tisícsto rokov pred Druhým vatikánskym koncilom, ktorý povolil používanie národných jazykov v liturgii, je niečo obdivuhodné a slúži to ku cti Cyrila a Metoda a všetkých Slovanov. Boh oslávil Cyrila a Metoda, lebo nehľadali vlastnú slávu, ale slávu Boha a národa, ku ktorému ich Boh poslal. Väčšina slovanských kresťanov je poznačená misiou týchto dvoch bratov, čo je obom Solúnčanom iba na česť a slávu. Teda i my, čitatelia Postoy.sk, sme slávou solúnskych bratov, tak ako oni našou.

Fakt, že skutočná sláva nie je v nás, ale v iných, nech nás vedie k tomu, aby sme nehľadali vlastnú slávu, ale slávu Boha a slávu našich bratov a sestier, tak ako ju hľadal apoštol Pavol, solúnski bratia a v prvom rade Ježiš, ktorý nás vyzýva: „Hľadajte najskôr nebeského kráľovstvo (teda slávu Boha a iných) a ostatné sa vám pridá“ (Lk 12, 31).

Patrik Vnučko, OP
Autor je dominikánskym kňazom.

Ilustračné foto: hubpages.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo