Prečo svet nekonal? (recenzia)

Prečo svet nekonal? (recenzia)

32 utajovaných stran: zpráva z pekla (Foto: Youtube.com)

Aké otázky si dnes mladí ľudia kladú v súvislosti s holokaustom.

Koncom minulého mesiaca odvysielala RTVS dokumentárny film 32 utajovaných strán – správa z pekla českého režiséra Jána Nováka. Slovenská verejnoprávna televízia sa na filme aj koprodukčne podieľala.

Námetom filmu, ktorý kombinuje prvky klasického dokumentu s hranými pasážami, je útek dvoch slovenských Židov Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera z koncentračného tábora Auschwitz (keďže išlo o nemecký tábor na okupovanom území Poľska, je korektnejšie používať nemecký názov, pozn. aut.).

Na filme nie je zaujímavý ani tak opis dramatického úteku Vrbu s Wetzlerom z tábora, ako to, čo nasledovalo po ich príchode na Slovensko. Dvojica mladých ľudí, Čech a Slovenka, inšpirovaná príbehom týchto dvoch Židov, sa preto vo filme vydáva po ich stopách a snaží sa rekonštruovať aj to, čo nasledovalo, keď sa im útek vydaril.

Kladie si pri tom otázky a hľadá odpovede. Pri tomto pátraní miestami možno až trochu naivne ignorujú zložitú dobovú geopolitickú realitu. Na závažnosti nimi formulovaných otázok to však nič nemení.

Najskôr trochu dobového kontextu. Vrba s Wetzlerom ušli z Auschwitzu začiatkom apríla 1944. Približne po troch týždňoch sa v Žiline skontaktovali s predstaviteľmi židovskej obce na Slovensku. Po prelomení prvotnej nedôvery, ktorá z dnešného pohľadu vyznieva až šokujúco, vypracovali 32-stranovú správu. Tá bola následne preložená do nemčiny.

Okrem opisu hrôz v tábore obsahovala aj informáciu, že esesáci očakávajú v krátkom čase transporty maďarských Židov. Správu si od slovenských Židov koncom apríla v Bratislave prebral líder maďarskej židovskej komunity Rezső Kasztner. Stalo sa tak ešte predtým, ako sa v polovici mája začalo vysídľovanie maďarských Židov. Do 9. júla, keď ho admirál Horty zastavil, ich bolo vyvezených viac ako 400-tisíc.

Filmová dvojica hľadá odpoveď, prečo lídri maďarskej židovskej komunity o obsahu Vrbovej a Wetzlerovej správy, teda o tom, čo Židov v Auschwitzi čaká, neinformovali celú židovskú obec. Ak by sa tak stalo, zrejme by sa mnoho maďarských Židov, ktorí dovtedy nedisponovali presnými informáciami o tom, čo sa v koncentračných táboroch deje, pokúsilo pred deportáciami zachrániť útekom.

Kasztner a jeho okruh sa namiesto toho spoliehali na vyjednávanie s Adofom Eichmannom, ktorého cieľom bola dohoda na záchrane maďarských Židov od deportácií výmenou za dodávky tovaru. Tento plán však nevyšiel a zachrániť sa podarilo len niekoľko stoviek príslušníkov židovskej elity, ktorí za to nacistom zaplatili. Kasztner sa tiež postaral o záchranu istého počtu svojich príbuzných.


Po vojne Kasztner čelil v Izreali súdnemu obvineniu z kolaborácie s nacistami. Obvinil ho maďarský Žid, ktorého rodina holokaust neprežila. Jeruzalemský súd vyniesol verdikt, ktorého súčasťou je aj veľmi tvrdé konštatovanie, že Kasztner „predal svoju dušu diablovi“. V roku 1957 ho zavraždil izraelský atentátnik.

Druhá otázka, ktorú česko-slovenská dvojica vo filme formuluje, reaguje na skutočnosť, že hoci sa Vrbova a Wetzlerova správa dostala k Rooseveltovi aj Churchillovi (Vrba s Wetzlerom neboli prvými väzňami, ktorým sa podarilo utiecť a ktorí informovali spojencov) a upovedomili o nej aj BBC a New York Times, spojenci na zastavenie deportácií nič nepodnikli. Napríklad nebombardovali železničné spojenia a mosty, po ktorých do Auschwitzu a iných koncentračných táborov prichádzali transporty.

Vrbova a Wetzlerova správa narazila v spojeneckých kruhoch na podobne hluché uši, ako to bolo v prípade poľského odbojára Jana Karského, ktorý o vyhladzovaní Židov na poľskom území už v roku 1943 osobne informoval prezidenta Roosevelta. Ten si ho vypočul, ale nič nepodnikol.

Aj pri stretnutiach s ďalšími vysokými americkými predstaviteľmi narážal na skepticizmus. „Nepovedal som, že klamal. Povedal som, že mu nemôžem uveriť. To je rozdiel,“ povedal neskôr po svojom stretnutí s Karskim sudca amerického Najvyššieho súdu Felix Frankfurter.

Treba povedať, že autori filmu si dnes môžu dovoliť luxus odstupu a množstva poznatkov, ktoré doboví aktéri nemali. Tiež platí, že o otázkach, ktoré formulovali už v minulosti, istá, miestami aj pomerne vášnivá diskusia, prebehla. Na pasivitu spojencov a zlyhanie niektorých židovských lídrov svojho času pomerne ostro upozorňovali napríklad Hannah Arendt či Elie Wiesel.

V našom priestore sa však o tejto diskusii stále vie len pomerne málo. Nakoniec vyplýva to aj z tohto filmu, ktorý je do veľkej miery generačnou výboveďou a nastoľuje otázky, ktoré dnes mladí ľudia v súvislosti s tragédiou Židov riešia. A je to úplne v poriadku. Pretože tieto témy ku komplexnému obrazu o holokauste určite patria.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo