Do ľudských práv by som neťahala ideológiu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Do ľudských práv by som neťahala ideológiu

Rozhovor s Jankou Šípošovou, ktorá kandiduje na post ombudsmana.

Tvrdí, že páchatelia majú u nás viac práv ako ich obete. Prekážajú jej formalisti na úradoch a zvyk stále sa odvolávať na nejaké dokumenty. Kandidátka na post ombudsmana Janka Šípošová.

O funkcii ombudsmana sa zvykne hovoriť, že je to vlastne zbytočný úrad. Prečo ste sa rozhodli na tento post kandidovať?

Tiež občas počúvam o tom, že ide o zbytočnú inštitúciu. Chápem to ako výraz rezignácie a „blbej nálady“ medzi ľuďmi. Ak by sme však pristúpili na túto hru, tak by som to považovala za úplnú rezignáciu. Je to úrad, ktorý má upozorňovať na to, keď sa ľuďom deje príkorie, dodávať im odvahu, veď oni často ani nevedia, aké majú práva a ako sa k nim má štát správať.

Pre mňa je leitmotívom ľudských práv ochrana ľudskej dôstojnosti. Rezignácia na boj proti ponižovaniu ľudskej dôstojnosti je cesta do pekla.

K téme: 
Kto vystrieda Dubovcovú? Zdieľať

Aj Jana Dubovcová niektoré návrhy nepresadila, ale keď na nejaký problém upozornila, hovorilo sa o tom. Museli ju počúvať. A aj keď proporčne toho asi nebolo veľa, niečo predsa len presadila a myslím, že časť úrody, ktorú ona zasiala, ešte len budeme zberať. Ja si veľmi vážim jej húževnatosť aj v tom, že napriek nevýhodnej nájomnej zmluve, ktorú uzatvoril jej predchodca, po rokoch nalievania štátnych peňazí do súkromných pokladníc dokázala úrad presťahovať a zmysluplnejšie tak využívať pridelený rozpočet.

Ak by ste uspeli, aké by boli vaše priority?

Robím veľa rokov v oblasti ľudských práv a za ten čas som sa naučila, že každý prípad treba posudzovať individuálne, nielen človeka, ale aj celý jeho prípad. Volám to klinický prístup a toho by som sa držala, aj keby som sa stala ombudsmankou. Páčil sa mi aj nápad Jany Dubovcovej o zriadení „Domu ľudských práv“, vedela by som si predstaviť taký projekt. Snažila by som sa tiež o čo najužšiu a priamu komunikáciu s predstaviteľmi štátnych orgánov.

V čom by ste boli iná ako Jana Dubovcová?

Nerada by som sa s niekým porovnávala a dopredu hovorila, v čom by som bola iná.

Jana Dubovcová sa zúčastnila na dúhovom Pride a z okna svojho úradu vyvesila dúhovú zástavu. Urobili by ste to aj vy?

Som odhodlaná nepridávať sa k žiadnym ideologickým skupinám a do ľudských práv by som neťahala žiadnu ideológiu. Skôr by som sa snažila brániť zneužívaniu a zaťahovaniu ľudskoprávnych tém do ideologických sporov.

Prekáža mi, že sme si zvykli stále sa odvolávať na nejaké dokumenty, ale unikajú nám konkrétne problémy a potreby ľudí. Chcela by som sa viac zaoberať najmä nimi. Nepáči sa mi však prístup typu „máme nejaký dohovor, z ktorého vyplývajú nejaké záväzky, a preto ich musíme plniť“. Dokumenty a dohovory musia sledovať potreby, nie naopak.

„Keď sa stanete obeťou trestného činu, nikto vám nepomôže, pre orgány činné v trestnom konaní ste zaujímavý iba ako svedok.“ Zdieľať

Veľa rokov sa usilujem, aby sa v praxi presadzovali práva obetí trestných činov, lebo reálne majú v trestnom konaní menej práv ako páchatelia. Od štátu dostávajú menšiu pomoc ako napríklad páchatelia pri obhajobe. V tejto oblasti tiež existuje viacero dokumentov, ktoré vznikli ako výsledok občianskeho aktivizmu. Dôležité však je, aby sme upriamili pozornosť na konkrétne problémy týchto ľudí. Preto je mojím cieľom aj osveta a snaha, aby kompetentní ľudia, tvorcovia politiky a predstavitelia verejnej správy, nebrali veci iba formálne.

Hovoríte, že nechcete vnášať ideológiu do problematiky ľudských práv, lenže ona tam už je. Sú názory, že ak u nás neexistujú registrované partnerstvá, ide o porušenie ľudských práv časti obyvateľov.

Pre mňa je dôležitý každý jeden človek ako individualita, ako ľudská bytosť. Rovnako homosexuál ako heterosexuál, tak týraná žena ako prenasledovaný muž, dieťa alebo senior. Samozrejme, musíme venovať zvýšenú pozornosť osobitne zraniteľným skupinám, aby v dôsledku svojho znevýhodnenia neboli vytlačované na okraj spoločnosti, ktorá zatvára oči pred ich problémami. Ale to neznamená, že budeme ignorovať a neposkytneme pomoc a podporu napríklad štyridsaťročnému bielemu zdravému heterosexuálovi, ktorému sa deje krivda, len preto, že nezapadne do žiadnej škatuľky.

Čo je problém obetí násilia na ženách alebo trestných činov, keď hovoríte, že Istanbulský dohovor to nerieši?

Istanbulský dohovor, ktorý sa zaoberá veľmi vážnou problematikou násilia páchaného na ženách, vyvolal búrku vášní. Ja nemám problém s obsahom Istanbulského dohovoru. Ale on redukuje násilie na ženách na tzv. rodovo pomienené násilie, ktoré je v skutočnosti iba jednou kategóriou, vychádzajúcou z feministickej koncepcie. Preto nemôže byť jediným východiskom pre spoločenskú prax, pokiaľ naozaj chceme brániť práva týraných žien. Nehovoriac o tom, že ostatné obete násilia zostávajú bez povšimnutia.

Kampaň, ktorá veľmi zjednošune hlásala heslo „Stop násiliu na ženách, ratifikujme Istanbulský dohovor“ ma pobúrila z troch dôvodov. Po prvé, takto to nefunguje, iba ratifikácia dohovoru nezastaví násilie. Po druhé, je to prejav nášho pokriveného uvažovania a možno nešťastného dedičstva, keď sme pokrok „zabezpečovali“ heslami typu „závery zjazdu KSČ splníme“ alebo „so Sovietskym zväzom na večné časy“. A po tretie, na kampane sa vynakladá obrovské množstvo peňazí, ale na konkrétnu pomoc obetiam a systematickú odbornú prípravu policajtov a ďalších zainteresovaných profesionálov nezostáva vlastne nič.

Čo by sa malo teda riešiť prioritne u nás?

Ja dlhodobo presadzujem prijatie takých noriem a organizačných opatrení, ktoré by zabezpečili v prvom rade základné a rovnaké podmienky pre všetky obete predovšetkým v prístupe k infomáciám a k službám pomoci obetiam. Ak budeme mať takúto základnú normu, potom sa môžu robiť nadstavby špecializovaných služieb pre špecifické skupiny obetí. Inak by sme stavali dom od strechy.

Prečo je to dôležité?

Poviem konkrétny prípad. Keď sa stanete obeťou trestného činu, nikto vám nepomôže, pre orgány činné v trestnom konaní ste zaujímavý iba ako svedok. Ak sa tento trestný čin bude vôbec vyšetrovať. Nikto sa však nepýta, čo prežívate vy a vaši blízki a aký to má vplyv na vašu rodinu, na vaše okolie. Preto títo ľudia potrebujú pomoc. Služby, ktoré by ich zorientovali a poskytovali im sprevádzanie v náročnom období, ktoré ich čaká.

Jednej žene, ktorú lúpežne prepadli v malej drogérii a bola predvolaná na súdne pojednávanie ako svedok, sa napríklad stalo, že sa jej páchatelia vyhrážali únosom dieťaťa. Zo strachu nešla na pojednávanie a dostala pokutu. Štát jej nielen nepomohol, ale ešte ju potrestal. Keď vám nemá kto pomôcť, tak v tom zostanete sám. Stáva sa to často.

Akú pomoc ponúkate vo vašich centrách pomoci obetiam trestných činov?

Treba povedať, že ja som organizáciu Pomoc obetiam násilia založila, ale keď som sa stala poslankyňou, vzdala som sa všetkých funkcií, aj keď to odo mňa nikto nežiadal. Pre mňa by to bol svojím spôsobom konflikt záujmov. Takže to už nie sú „moje“ centrá.

Dnes už pracujem len ako dobrovoľníčka v priamej pomoci obetiam, hoci nie na dennej báze. Tiež prednášam, v Justičnej i policajnej akadémii a iných vysokých školách, a často vystupujem pred verejnosťou a v médiách, okrem iného som v spolupráci s TA3 pripravila dve série relácií Obete zločinu.

„Pozostalí po obetiach streľby v Devínskej Novej Vsi museli príbuzných pochovať neoblečených, lebo nemali peniaze na to, aby im kúpili obleky. Kto tu myslel na ľudskú dôstojnosť?“ Zdieľať

Možnosti Pomoci obetiam násilia sú značne obmedzené tým, že nemajú pravidelnú finančnú podporu a sú odkázané na granty, dary či bezplatnú prácu dobrovoľníkov. V najťažších prípadoch, pri násilných trestných činoch, poskytuje spomínaná organizácia obetiam aj právne zastúpenie.

Napríklad pre znásilnenú ženu je to veľká pomoc. Advokát z nej sníme veľkú ťarchu, bude sa zúčastňovať na úkonoch, samozrejme, okrem svedeckej výpovede, to nemôže za ňu urobiť. Ale poškodená to už nemusí sama sledovať a trpieť. Nemenej významná je tiež psychologická pomoc a podpora, klienti Pomoci obetiam násilia často hovoria, že sa tam prvýkrát stretli s tým, že im niekto veril a zastal sa ich, a keď bolo treba, dostali aj dlhodobú psychologickú a inú odbornú pomoc a terapiu.

V rámci súdneho konania však existuje aj náhrada škody, z ktorej sa dajú hradiť služby advokáta.

V tej chvíli, keď je obeť doráňaná, možno v nemocnici, nemyslí na náhradu škody a nevie, že si musí v určitom termíne uplatniť nárok na náhradu škody, lebo inak sa tým trestný súd vôbec nebude zaoberať. Zostane jej iba možnosť potom, keď bude páchateľ uznaný za vinného, začať nové súdne konanie, v ktorom si môže od neho žiadať odškodnenie.

Bude to trvať roky a ona sa po celý čas musí vracať k tragickému zážitku a snažiť sa žiť. Ale obeť de facto umiera, nevie spať, jesť, pracovať. V jednom prípade sa stalo, že obžalovaný vo väzbe zomrel a súd o náhrade škody sa ani nekonal. My sme obeti pomohli podať žiadosť o odškodnenie od štátu, čo je tiež možné, ale ľudia o tom nevedia. Preto sú takéto služby nenahraditeľné.

Inými slovami, vravíte, že na náhradu škody po rozsudku je už neskoro.

Mnohokrát ju obete potrebujú práve po skutku, keď zostanú malé deti bez živiteľa či rodina bez prístrešia. Medzi klientmi sme mali napríklad aj pozostalých po obetiach streľby v Devínskej Novej Vsi. Povedali nám, že museli svojich príbuzných pochovať neoblečených, lebo nemali peniaze na to, aby im kúpili obleky a z márnice im ich vydali neoblečených. Kto tu myslel na ľudskú dôstojnosť? Stalo sa, že sme pre rodinu inej obete robili zbierku „do klobúka“, aby mala aj s tromi deťmi z čoho žiť, kým sa skončí vyšetrovanie a trestné konanie.

Štát v takýchto prípadoch vôbec nepomáha?

Iste by bolo možné získať nejakú sociálnu pomoc, ale to musí niekto zorganizovať a obetiam pomôcť pri vybavovaní. Ľudia, ktorí sa stali obeťami, nemajú infomácie o svojich právach a možnostiach, sú zranení, boja sa, a ak sa aj na nejaký úrad alebo políciu obrátia, často sa na nich hľadí a zaobchádza s podozrením a nedôverou. Preto štát potrebuje fungujúci systém podpory obetiam a ten musíme vybudovať.

Hovorili ste, že centrá Pomoci obetiam násilia fungujú len z grantov. Nedostávajú žiaden príspevok od štátu?

Štát kedysi činnosť pravidelne podporoval. Prvá poradňa Pomoci obetiam násilia (otvorená v roku 1997 a neskôr celá sieť – deväť poradní a celoslovenská Linka pomoci dobudovaná v roku 2003) bola vybudovaná predovšetkým z grantov zahraničných vlád a predvstupových fondov EÚ.

Pomoc obetiam bola v tom čase jednou z priorít vládnej stratégie prevencie kriminality. Žiaľ, postupne sa pozornosť venovaná problematike a pomoci obetiam kriminality zúžila len na určité typy obetí, myslím, že hlavne pre ten nesystematický, heslovitý a kapaňovitý prístup. A tiež pre náš chronický problém – rezortizmus. Takže rezort práce sociálnych vecí a rodiny si „osvojil“ problematiku násilia na ženách a rezort vnútra tému obchodovania s ľuďmi. Ostatné obete akoby boli bezprizorné.

Svoje zohral aj ping-pong s problematikou ľudských práv. Sľubný začiatok, keď túto oblasť zastrešoval podpredseda vlády pre ľudské práva, zlikvidoval presun problematiky a peňazí do rezortu zahraničných vecí. Pred rokom sa téma znovu sťahovala – tentoraz na ministerstvo spravodlivosti. To má aspoň logiku a tiež odbornejší prístup súčasnej ministerky. Ale všetko musíme budovať zase od začiatku.

Koľko centier pomoci funguje teraz?

Pomoc obetiam násilia má poradne v Bratislave, Trnave, Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici a Košiciach. Plus funguje tiež celoslovenská telefonická linka pomoci. Je to stále jediná organizácia na Slovensku, ktorá sa venuje obetiam všetkých trestných činov, násilia, dopravných nehôd, katastrof a terorizmu. Samozrejme, existujú aj ďalšie podporné organizácie, tie sú však zamerané na jednotlivé špecifické skupiny obetí. Pomoc obetiam násilia je od roku 2000 riadnym členom strešnej európskej organizácie Victim Support Europe.

V jednom svojom blogu ste kritizovali, že granty dnes dostávajú najmä organizácie, ktoré majú blízko ku gender témam a LGBTI agende.

Nekritizovala som ani tie organizácie, ani ich zameranie, ak sa dobre pamätám, termíny ako gender a LGBTI som tam ani nepoužila. Majú právo na svoje názory a nie som naivná, aby som si myslela, že všetci môžu mať na všetko jednotný názor. To, čo kritizujem, je spôsob prideľovania podpory. Často formálny, neodborný a nespravodlivý.

„Nepáči sa mi prístup typu máme nejaký dohovor, z ktorého vyplývajú nejaké záväzky a preto ich musíme plniť. Dokumenty a dohovory musia sledovať potreby, nie naopak.“ Zdieľať

Kritériá sa nastavujú zase akoby podľa „záverov zjazdu KSČ“. A vôbec sa nehľadí na to, čo chceme dosiahnuť, ako chceme pomôcť ľuďom žiť ich život v dôstojnosti. Často sa nemalé peniaze prideľujú podľa nejasných kritérií na poslednú chvíľu, niekdy až „po funuse“, používajú sa na „kávu a na chlebíčky“, na konferencie a kampane, nie na reálne riešenie konkrétnych problémov. Neuveriteľne sa plytvá peniazmi, ale aj ľudským potenciálom.

Ako poslankyňa za OĽaNO ste navrhovali zníženie výsluhových dôchodkov bývalým príslušníkom ŠtB aj príspevok pre odsúdených v politických procesoch. Prečo tento váš návrh neprešiel?

Hovorí sa tomu nedostatok politickej vôle. Predkladala som to dvakrát, skoro celý Smer sa zdržal, a keďže vtedy mali 83 poslancov, tak to bolo jasné. Jeden poslanec zo Smeru potom za mnou prišiel a povedal mi, že ma ľutuje za to, čo som ako dcéra politického väzňa prežila, ale „tí príslušníci ŠtB za to nemôžu, oni vyšetrovali kriminálne činy“. Ani sa mi to nechce opakovať.

To však vôbec nie je o tom, čo som prežila ja. Mňa štve, že u nás sa na všetko pozeráme osobne. Vôbec nejde o mňa ani o môjho otca, ktorý už štyridsaťšesť rokov nežije. Aj keby existovala možnosť, ja osobne by som o takéto odškodnenie nikdy nežiadala. Ale je do neba volajúcou nespravodlivosťou, že bývalí príslušníci ŠtB majú príplatok k riadnemu dôchodku za to, že týrali, mučili, prenasledovali a vraždili.

A priplácajú im to ich obete a deti ich obetí, ktorí stratili roky života vo väzniciach a lágroch a potom už pracovať nemohli vôbec alebo v minimálne platených zamestnaniach a primerane k tomu majú aj minimálne dôchodky bez príplatkov.

Za čo bol odsúdený váš otec?

Môj otec bol obeťou tzv. druhej vlny prenasledovania v 50. rokoch, ktorá sa rozpútala po maďarskej „kontrarevolúcii“ v roku 1956. Patril pravdepodobne medzi tzv. „zaháľačov“, takto oficiálne označovala jednu skupinu ľudí smernica pre „triedenie“ nepriateľov režimu a patrili tam zvyšky kapitalistov, súkromní podnikatelia, priemyselníci, kulaci.

Otec pochádzal z rodiny, ktorá vlastnila tehelňu. Založil ju môj prastarý otec ešte v roku 1862, bol to vlastne začiatok rozvoja priemyslu na Horehroní. Zámienkou na odsúdenie môjho otca bolo, že sa počas znárodňovania staval proti jej zabratiu. Pamätám si, že v novinách Smer vtedy vyšiel článok „Fabrikant Antal sa prerátal“. Veru áno, nerátal s tým, že ho štát ako „dobrý a spravodlivý vlastník výrobných prostriedkov“ zbaví slobody a občianskych práv a tehelňu „navrátenú do rúk pracujúceho ľudu“ nechá zchátrať.

Foto: Pavol Rábara

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo