K VECI: Katolícki konzervatívci a spoločné dobro

Časť katolíkov, ktorá sa v Spojených štátoch sama označuje prívlastkom „progresívna“, má v poslednom čase akoby monopol na pojmy katolíckej sociálnej náuky, ktoré sa týkajú verejnej sféry. Medzi tieto pojmy patrí spoločné dobro, solidarita, sociálna spravodlivosť alebo starostlivosť „predovšetkým o chudobných a núdznych“.Tieto princípy sú integrálnou súčasťou katolíckeho ponímania úlohy štátu v spoločnosti. Na druhej strane katolíci konzervatívnejšieho razenia častejšie zdôrazňujú iné aspekty katolíckej sociálnej náuky, ako napríklad subsidiaritu, dôstojnosť osoby alebo kreatívnu silu trhu.

Hoci tieto princípy vychádzajúce z personalizmu sú kľúčové pre celistvé uchopenie katolíckej sociálnej náuky, bez komunitárnej dimenzie pravicový konzervatívec často upadá do kvázi-libertarianizmu alebo často až do akejsi ideologickej imitácie učenia Cirkvi. Prístup ľavičiarov zase podceňuje subsidiaritu a pluralitu sprostredkovacích štruktúr. Ľavičiari so silným sklonom k etatizmu akoby chceli vtesnať celú spoločnosť do zhubnej náruče štátu.

Dôstojnosť jednotlivca a dobro celku nie sú v rozpore

Komunitárne a personalistické prvky sociálneho učenia Cirkvi sa veľmi často vnímajú cez optiku príslušnosti k politickej strane. Personalistické či komunitárne „školy“ vo vnútri katolíckej sociálnej náuky sa často redukujú na kvázi-libertariánske alebo kvázi-socialistické postoje, ktoré pomerne spoľahlivo odrážajú príslušné politické zafarbenie ich nositeľa. Takéto „zakrpatené“ chápanie princípov katolíckej sociálnej náuky je však z morálneho hľadiska neprimerané a ničomu neosoží.

Na rozdiel od politických ideológií pravice či ľavice, personalistické a komunitárne princípy nestoja fundamentálne proti sebe, ale naopak sa navzájom dopĺňajú. Zdieľať

Na rozdiel od politických ideológií pravice či ľavice, personalistické a komunitárne princípy nestoja fundamentálne proti sebe, ale naopak: sú komplementárne, čiže sa navzájom dopĺňajú. Libertariáni a socialisti sa môžu držať svojich nekompatibilných ideológií, ale pre katolíka nemôže existovať napätie (a už vôbec nie rozpor) medzi spoločným dobrom na jednej strane – a dôstojnosťou a primeranou autonómiou ľudskej osoby na strane druhej. Subsidiarita sa nedá „vyvážiť“ solidaritou. Erózia solidarity vždy podkopáva subsidiaritu. Odstránením subsidiarity zničíme aj solidaritu, lebo ju urobíme závislou na štáte. Dôstojnosť osoby nemožno nikdy obetovať v prospech kolektívnej utility, a žiadne individuálne dobro nemožno legitímne dosiahnuť na úkor spoločného dobra.

Ochrana najslabších - ale aká?

Ľudia ako prezident Obama tvrdia, že základnou mierou – ba dokonca nevyhnutnou podmienkou – veľkosti nášho národa je naša ochota a schopnosť starať sa o najslabších. S tým možno v úplnosti súhlasiť. Názory mysliacich ľudí dobrej vôle sa však môžu rôzniť v otázke, ako má naša spoločnosť, resp. štát, plniť svoj záväzok voči chudobným a marginalizovaným.

Neuveriteľným zlyhaním a úplnou absenciou politickej imaginácie (resp. extrémnym prejavom historickej arogancie) je tvrdenie, že jediná morálne správna cesta k spoločnému dobru vedie cez expanziu masívnych programov sociálnej pomoci, ktoré patria do prvej polovice dvadsiateho storočia, a ktorých náklady vymrštili túto krajinu na trajektóriu platobnej neschopnosti.

Dôstojnosť osoby nemožno nikdy obetovať v prospech kolektívnej utility, a žiadne individuálne dobro nemožno legitímne dosiahnuť na úkor spoločného dobra. Zdieľať

Ak by totiž boli vyššie dane a štátne výdavky pre spoločnosť naozaj lepšie, bolo by z našej strany naozaj nezodpovedné voči nim niečo namietať. Ak by veľký a silný štát s expandujúcim aparátom pre tvorbu blahobytu vytváral tie najlepšie predpoklady pre prehlbovanie spoločného dobra, potom by sme mali minimálne z katolíckeho hľadiska morálnu povinnosť takýto štát aj podporovať. Avšak na základe empirických dôkazov a prezieravého úsudku – čiže nie ideologickej preferencie – možno konštatovať iba toľko, že takýto prístup sa prinajmenšom neosvedčil.

Dá sa teda nejaký postoj k verejnej politike vyhlásiť za akýsi konzervatívny „kanón“? Isteže nie. Ale príspevok k spoločnému dobru zostáva tou najvyššou mierou sociálnej spravodlivosti, a to aj v prípade návrhov na reformu systému štátnej podpory, ako bol napríklad návrh kongresmana Paula Ryana, ktorý nedávno schválil kongres. Ten je mimochodom omnoho prijateľnejší než nedávne návrhy prezidenta Obamu – a to práve preto, že viac prispieva k sociálnej spravodlivosti a spoločnému dobru.


Republikán Paul Ryan a arcibiskup Timothy Dolan

Nie iba záujmy jednotlivcov, ale spoločné dobro

Pred dvoma desaťročiami bola úspešne schválená reforma politiky zamestnanosti, a to nie na akejsi neoliberálnej vlne, ktorá by zachvátila americkú politiku, ale preto, lebo bolo úplne zrejmé, že existujúce programy sú hrubo kontraproduktívne či dokonca škodlivé pre komunity, ktorým mali pomáhať, a napokon sa ukázali ako škodlivé aj pre širšiu spoločnosť.

Mnohí progresívni katolíci sa vtedy obávali, že reforma politiky zamestnanosti zhorší situáciu znevýhodnených skupín a tým sa dostane do rozporu s učením Cirkvi, ktorá zdôrazňuje starostlivosť predovšetkým o chudobných a núdznych. Namiesto toho prezident Clinton mohol v roku 2006 vo svojom článku pre New York Times napísať, že vďaka zníženiu počtu evidovaných nezamestnaných „chudoba detí klesla v roku 2000 na 16,2 %, čiže na najnižšiu úroveň od roku 1979, pričom v roku 2000, podiel Američanov závislých na podpore v nezamestnanosti dosiahol najnižšiu úroveň za posledné štyri desaťročia“.

Ak má byť reforma úspešná, potom nesmie mať na zreteli iba záujmy jednotlivcov, ale musí jej ísť práve o spoločné dobro. Zdieľať

Dnes sme sa dostali opäť blízko k tomuto bodu. Mnohí progresivisti dnes varujú, že Ryanova reforma systému štátnej podpory znamená zrieknutie sa morálnej zodpovednosti a podkopanie snahy o spoločné dobro. Ak však má byť reforma, ktorú táto krajina zúfalo potrebuje, úspešná (pričom sa zdá, že s reformou tohto typu budú musieť prísť práve konzervatívci), potom ľudia, ktorí budú stáť v jej čele, budú musieť ponúknuť presvedčivý dôkaz, že ich snaha nemá na zreteli iba záujmy jednotlivcov, ale že tu ide práve o spoločné dobro. (Nedávna polemika medzi kongresmanom Ryanom a newyorským arcibiskupom Timothy Dolanom je dobrý začiatok.)

Katolíci, ktorým ide o celistvé chápanie sociálnej náuky Cirkvi, by sa mali dôkladnejšie zamýšľať nad otázkou, aký je skutočný vplyv politík, za ktoré sa zasadzujú. Politiky, ktoré chránia princípy subsidiarity a slobodného trhu a zároveň rozširujú priestor pre individuálnu slobodu a zodpovednosť, sú užitočné a potrebné. Ale zástancovia týchto spoločenských dobier by nemali zabúdať aj na hlasy – s omnoho väčším politickým aj morálnym odkazom – ktoré bránia nielen dobro všetkých, ale aj nádej otcov zakladateľov vytvoriť „ešte dokonalejšiu Úniu“.

Stephen P. White
Autor je novým prispievateľom portálu The Catholic Thing. Pracuje v Programe katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone, D.C. Od roku 2005 je koordinátorom projektu Tertio Millennio Seminar on the Free Society. Študuje filozofiu na Catholic University of America.

Pôvodný text: Catholic Conservatives and the Common Good, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo