O Morovej poprave a jeho Utópii

O Morovej poprave a jeho Utópii

Hans Holbein mladší: Sir Thomas Morus. Foto: wikimedia

Esej o tom, prečo musel byť Tomáš More popravený a čo chcel povedať svojím dielom.

Keď Thomas More vystupoval na šibenicu, aby podstúpil hrdelný trest, na ktorý ho odsúdil človek, ktorého mnoho rokov podporoval a pre ktorého pracoval, ani vtedy nestratil svoju dôstojnosť a intelektuálny šarm. Dôstojníka asistujúceho pri poprave oslovil: „Pomôž mi hore, o zostup sa postarám sám“.

Jeho poprava nebola iba ľudskou tragédiou Thomasa Mora, ale predznamenala deštrukciu humanistických ideálov o slobode, spravodlivosti, ľudskej dôstojnosti, avšak aj kresťanských ideálov o možnostiach očistiť a reformovať cirkev.

Životopis Thomasa Mora je svedectvom o mimoriadnom ľudskom živote, o človeku hlboko veriacom, o mimoriadne spravodlivom a zároveň úspešnom právnikovi a talentovanom politikovi, o európskom humanistovi, ktorý svoje principiálne morálne postoje nielen hlásal, ale usiloval sa ich v živote naplniť.    

Narodil sa 7. februára roku 1478 v Londýne. Jeho životnú cestu ovplyvnila nielen skutočnosť, že jeho otec John More bol úspešný londýnsky právnik a kráľovský sudca, ale aj odporúčania canterburského arcibiskupa Johna Mortona, mimoriadne vzdelaného človeka, u ktorého sa stretávali spisovatelia, učenci, cestovatelia a diplomati a v ktorého spoločnosti sa mal možnosť v mladosti pohybovať. Štúdium práva začal v Oxforde a pokračoval na právnických školách v Londýne. Ako 23-ročný sa stáva advokátom. Jeho vedomosti už v tomto veku boli mimoriadne, ale zároveň sa stal známym aj svojou nezištnosťou a spravodlivosťou, takže celkom prirodzene sa už ako 25-ročný, v roku 1504, stáva členom Dolnej snemovne parlamentu, o rok nato aj sudcom Najvyššieho súdu. Neskôr ho odporúčali kráľovi Henrichovi VIII. Ten ho povolal do svojich služieb a ich úspešné plnenie mu v roku 1529 vynieslo post ministerského predsedu.

Popri svojej bohatej a pestrej kariére poslanca, právnika a politika sa Thomas More veľmi intenzívne venoval aj ďalšiemu štúdiu. Študuje diela antických autorov, prekladá do angličtiny životopis a listy Giovanniho Pica della Mirandola a uvažuje o možnostiach nápravy cirkvi, kde vidí častú nevedomosť a neúprimnosť. V humanistickom smerovaní bol pre Mora veľkou podporou vzťah s Erasmom Rotterdamským, ktorý dva razy navštívil Anglicko a s ktorým bol v písomnom kontakte.

Kráľovu priazeň si More však neudržal dlho. Henrich VIII. sa po krátkom manželstve so španielskou princeznou Katarínou Aragónskou rozhodol pre rozvod. Napísal preto list pápežovi, v ktorom ho požiadal o dišpenz. Zároveň si pre svoje rozvodové zámery chcel získať i podporu vplyvných osobností. Thomas More nemohol konať proti svojmu presvedčeniu a viere a s rozhodnutím kráľa nesúhlasil. V máji roku 1532 preto podal žiadosť o prepustenie z úradu kancelára. Kráľ mu vyhovel. Tento krok mal v prvom rade nemalé finančné následky. Morova rodina stratila príjem a ocitla sa v biede.

Rok a pol žili Morovci skromne a utiahnuto. Medzitým sa kráľ oženil s Annou Boleynovou a pozval Mora na korunováciu. More odmietol a kráľ to pokladal za urážku. Proti svadbe sa však v tom čase postavil už aj pápež, a tak sa Henrich VIII. nechal vyhlásiť v Anglicku za hlavu cirkvi.

Thomas More odmietol zložiť prísahu vernosti kráľovi a ten ho následne dal uväzniť v Toweri. Henrichovi VIII. veľmi záležalo na Morovej prísahe okrem iného najmä preto, lebo celý spor bol pod drobnohľadom vtedajšej verejnej mienky. More však svoj názor nezmenil, a tak sa v roku 1535 konal súd, v ktorom bol obvinený za urážku veličenstva a odsúdený na smrť obesením. Svoje posledné slová na šibenici venoval modlitbe. V roku 1935 ho pápež Pius XI. vyhlásil za svätého.

Rowland Lockey podľa Hansa Holbeina mladšieho: Rodina sira Thomasa Mora.

Thomas More sníval svoj sen príchodu „zlatého veku“. Prezentoval ho predovšetkým vo svojej knihe De optimo rei publicae statu, deque nova insula Utopia, známejšej pod kratším názvom Utópia (1516). Predstavu pozemského raja pretaviť na skutočnosť sa mu nepodarilo, no svoje morálne zásady v živote dôsledne napĺňal. S koncom jeho života sa zrútil aj ideál „kresťanského humanizmu“. Ďalšími významnými prácami boli aj jeho dialógy Dialóg o kacírstvach (A Dialogue Concerning Heresies, 1529), ktoré boli venované Lutherovi a problematike reformácie – tú však More neprijal nielen z hľadiska nesúhlasu s Lutherovým teologickým postojom, ale aj pre obavy z možných sociálnych a politických následkov reformácie. Dôležitým bol aj Dialóg o úteche a protivenstvách (A Dialogue of Comfort against Tribulation, 1534 – 1535), ktorý bol reflexiou hrozby vlastnej smrti.                                                                                              

V texte Utópie vyložil svoje politické, etické, ale aj teologické názory. Utópia predstavuje Morov imaginárny ostrov, ktorého názov v sebe skrýva odkaz na grécke slová pre „blažené miesto“ a „nikde“. Text vznikol v roku 1516 počas Morovho prázdninového pobytu v Antverpách. Kombinácia dialógu a rozprávania predstavuje originálny literárny útvar. Thomas E. Helm, autor textu o Morovi, v knihe Velké postavy západního myšlení zdôrazňuje, že More „nepreukázal iba štýlovú eleganciu svojej latinčiny a schopnosť imaginatívnej tvorivosti, ale našiel účinný nástroj vyjadrenia ideálu a ducha kresťanského humanizmu“. Hoci niektorí Morovi súčasníci, ale aj moderní autori Morov text pokladajú skôr za prezentáciu jeho literárnych schopností a diskutujú o tom, do akej miery boli jeho názory na spoločenské, politické a ekonomické reformy mienené vážne, je nespochybniteľné, že práve týmto textom si získal priazeň a autoritu v medzinárodnej komunite kresťanských humanistov.

More však otvára skutočne vážne problémy. Inšpiráciou bola Platónova predstava ideálneho štátu a reálna situácia v Morovej vlasti, tudorovskom Anglicku, ktorú More videl veľmi kriticky. Strata morálnych zábran, deštrukcia morálky je podľa Mora výsledkom súkromného vlastníctva. Utláčaní a zbedačení ľudia strácajú ľudskú dôstojnosť a mnohí sa vydávajú na cestu zločinu. Drastické tresty podľa Mora situáciu meniť nemôžu. More otvára veľmi vážny etický problém: do akej miery determinuje sociálne prostredie ľudské správanie. Sociálnu determináciu považuje za mimoriadne závažnú, a tak jedinú nádej riešenia problémov vidí v spravodlivej spoločnosti v ideálnom štáte, založenom na spoločnom majetku a povinnej a všeobecnej účasti na produktívnej práci. Iba také spoločenské usporiadanie dáva podľa Mora možnosť slobodného a dôstojného rozvoja ľudskej osobnosti.

Bieda a nespravodlivosť, obrovské sociálne rozdiely, útlak a kruté zákony, to všetko More dáva do súvisu so súkromným vlastníctvom. Akcentom na ideu sociálnej spravodlivosti je predchnutý celý text Utópie.

Ten, čo predostiera v texte Morove názory, je imaginárny filozof Rafael Hythloday, s ktorým Mora zoznámil jeho priateľ Peter Giles, rodák z Antverp. Postava filozofa nie je náhodná. Hneď v prvej časti textu More predstavuje filozofa ako poradcu významných mužov, interpretujúc jeho prostredníctvom svoje vlastné názory, kde je dominantnou myšlienka, že vladári, teda tí, ktorí vedú spoločnosť, by mali hľadať cesty, ako umožniť svojim poddaným dôstojný život.

V diskusii o zlodejoch to formuluje veľmi jasne: „Všetci napodobňujete zlých učiteľov, ktorí radšej žiakov bijú, než aby ich učili. Proti zlodejom sú namierené strašné tresty, ale bolo by oveľa lepšie vytvoriť pre každého človeka nejakú možnosť obživy a tak predísť osudovej nutnosti kradnúť a zomrieť za to.“

Jeho analýza situácie, keď rozširovanie pastvín pre ovce ožobráčilo drobných anglických roľníkov, je brilantná. Píše:

„... nech už je to kdekoľvek, kde je hladšia a bohatšia vlna, tam šľachta a páni, a dokonca aj títo svätí muži, opáti, nie sú spokojní so ziskami zo svojich fariem... a keď sa takto nenásytný darebák, ktorý ničí svoju krajinu, rozhodne pridať množstvo akrov zeme, tak majitelia, ako aj nájomníci prichádzajú o svoju pôdu, či už podvodom, alebo násilím. A títo chudobní ľudia, či už muži, alebo ženy, ženatí alebo slobodní, starí alebo mladí, so svojimi chudobnými, ale početnými rodinami (keďže poľnohospodárske práce vyžadujú veľa rúk), sú všetci nútení odísť, hoci nemajú poňatia kam. Musia rýchlo predať všetok svoj majetok takmer zadarmo, čo by im nevynieslo veľa peňazí, ani ak by čakali na kupca. Keď tých pár peňazí minú (čo býva veľmi skoro), čo iné im zostáva, než kradnúť a čoskoro visieť (Boh vie, že je to spravodlivé!) alebo žiť o žobráckej palici? A ak by sa rozhodli žobrať, skončili by vo väzení ako leniví tuláci, hoci by chceli pracovať, len nenašli nikoho, kto by ich zamestnal; pretože v poľnohospodárstve, v ktorom sa vyznajú, už neexistuje žiadna voľná zem na obrábanie. Na stádo môže dohliadnuť jeden vlčiak, ktorý ustráži taký kus zeme, o ktorý sa predtým starali a pracovali na ňom mnohí ľudia.“

Štúdia k portrétu Rowlanda Lockeya: Rodina sira Thomasa Mora.

More analyzuje nielen rozklad rodín, ktoré prišli o tradičný zdroj obživy, ale zároveň aj ukazuje zákonitý ekonomický efekt, ktorý prináša koncentrácia kapitálu. S rastom ceny vlny klesla kúpyschopnosť obyvateľstva, a tak to, čo malo priniesť bohatstvo, končí sa pre mnohých chudobou.

K myšlienke, že vlastníctvo a peniaze nemôžu byť mierou všetkého, sa často vracia. „Pokým existuje súkromné vlastníctvo, nie je možné, aby nastala rovnosť alebo aby boli aspoň spravodlivo rozdeľované veci, takže svet nemôže byť šťastne spravovaný,“ píše vo fiktívnom dialógu medzi Rafaelom a Petrom, keď uvažuje o rovnosti a spravodlivom sociálnom usporiadaní.

Predstavu spravodlivého a harmonického usporiadania spoločnosti, ktoré umožňuje každému človeku šťastný život, podáva prostredníctvom Rafaelovho rozprávania o živote na ostrove Utópia.

V Utópii je všetko racionálne usporiadané tak, aby nebolo nespravodlivosti, biedy, aby ľudia nemuseli kradnúť a podvádzať. Spoločnosť je síce sociálne  štruktúrovaná, ale jednotlivé úrady sú rozdeľované spravodlivo a pre rozhodovanie sa používajú demokratické postupy; od úradníkov sa požaduje rozvážnosť a rozumnosť, od všetkých potom pracovitosť. Pracovitosť tu však neznamená úmornú prácu bez možnosti oddychu. More prezentuje ideu vo vtedajšej Európe nevídanú – pracovať šesť hodín denne a okrem času na jedlo a spánok vidí ako možnosť pre všetkých ľudí využiť  čas „podľa vlastného uváženia, ale nikdy nie na hýrenie a povaľovanie sa, ale aby sa vhodne zamestnávali, podľa svojich rôznych záujmov, pre väčšinu z nich je to potom štúdium“. A tí, ktorí sa nechcú vzdelávať, môžu sa aj vo voľnom čase venovať svojmu remeslu a byť užitoční pre svoju krajinu. Ľudia sú skromní a navzájom si pomáhajú, „v Utópii nikto nezaháľa ani sa nevyhovára z pracovných povinností“.

Veľmi názorne je v texte prezentovaná problematika hodnôt. More ukazuje ako hodnoty to, čo ľudia napĺňajú praktickým významom. Hodnota človeka sa nemeria majetkom, takže ani zbytočne vyzdobené oblečenie, ani peniaze, ani zlato a striebro nepredstavujú žiaduce hodnoty. To človek k životu v Utópii nepotrebuje. „V Utópii má väčšiu hodnotu železo než zlato alebo striebro, pretože človek železo k životu potrebuje, tak ako oheň či vodu. Na druhej strane zlato ani striebro od prírody veľký význam nemajú. Len hlúpi ľudia navýšili hodnotu týchto kovov, len preto, že sú vzácne.“

Napriek Morovej hlbokej viere jeho obyvatelia Utópie nie sú kresťania. Veria v nesmrteľnosť duše, ktorú dobrotivý Boh stvoril tak, aby bola šťastná.

Šťastie je cieľom ľudskej existencie. Inšpiráciou mu je predovšetkým harmonický ideál človeka, žijúceho dobrý život, ktorého podoba je obsiahnutá v mnohých antických textoch. Otázku, v čom spočíva ľudské šťastie, obyvatelia Morovej Utópie riešia v prospech epikurejského hľadiska. Človek musí uspokojovať svoje potreby. Uspokojenie ľudských potrieb je nielen prirodzené, ale prináša aj rozkoš. Zdôvodňuje to nielen zdravým rozumom, ale v tradícii renesančného humanizmu aj niektorými princípmi prevzatými z náboženstva. Podobne ako Erasmus Rotterdamský aj More odmieta stredoveký asketizmus. Rozkoš je šťastným stavom, ale šťastie nespočíva v každej rozkoši, „ale iba v rozkoši dobrej a počestnej“.

Blažený je človek, ktorý žije zdravý život, v ktorom sa duševné a telesné cnosti navzájom dopĺňajú. Cnostný život je teda život príjemný. „Tak keď teda cnosť definujú ako život v súlade s prírodou, predstavujú si, že príroda pobáda všetkých ľudí, aby vyhľadávali potešenie ako konečný cieľ všetkého snaženia. Takisto si všimli, že práve z dôvodu vyhľadávaní potešení v živote nás príroda nabáda žiť v spoločnosti – pretože žiaden človek nie je natoľko výnimočný, aby sa stal miláčikom prírody, ktorá, naopak, rovnako praje všetkým na jednej úrovni. Z tohto vydedukovali, že nikto by sa nemal vydať za svojím šťastím tak dychtivo, aby obmedzoval ostatných. Preto myslia, že majú byť dodržané nielen všetky dohody medzi ľuďmi, ale podobne treba uchovať aj zákony, ktoré stanovil dobrý vladár alebo všeobecným súhlasom schválil ľud, ktorý žije slobodne a nebol k tomu donútený, aby sa tieto výhody šírili v živote, čo nám dá všetky pôžitky.“ Múdry človek neporušuje zákony, „príroda nás vedie len k tým radostiam, ktoré rozum, tak ako aj city chápu ako potešujúce a pri ktorých neubližujeme druhej osobe ani nestrácame zo zreteľa vyššie pôžitky a z ktorých nám nevyplynú iné problémy“, píše More, charakterizujúc žiaduce správanie sa človeka. Cnostný a šťastný život je život prirodzený, je príjemný, ak je vedený rozumom.

Predstavu dobrého života však spája predovšetkým s jeho sociálnym rozmerom. Vzťah k iným interpretuje ako pokyn prírody a zdôrazňuje nielen vzájomnú podporu, ale aj schopnosť dodržiavať zmluvy a záväzky, ktorá robí ľudské spolunažívanie príjemným. K tomu je potrebné starať sa o dušu aj o telo. Starostlivosť o dušu a možnosť vzdelávania sa bola organickou súčasťou spoločenstva Utópie. Zdôrazňoval však aj potrebu pestovať telesnú silu a zdravie, vážiť si to, čo človek získal ako dar prírody.                                                            

Pozoruhodné názory vyslovuje aj vo vzťahu k manželstvu. Za dôležitú považuje vzájomnú príťažlivosť a vernosť. „A tak ako je podľa nich nestaranie sa o prirodzenú krásu prejavom lenivosti, tak odsudzujú márnivosť, ak sa niekto skrášľuje. Zistili totiž zo života, že manželky si muži vyberajú najmä podľa mravných zásad a úctivosti, a nie podľa telesnej krásy. Samozrejme, existujú takí muži, ktorí sa dajú získať len povrchnou krásou, ale vo všetkých prípadoch môže byť základom trvalého vzťahu len cnosť.“

Úprimnosť, cnosť a spravodlivosť predstavujú morálne kvality, prejavujúce sa v medziľudských vzťahoch, ktoré si More, prostredníctvom svojich Utópijčanov, cení najviac. Ľudia žijúci podľa rozumu žijú cnostne, vedia spolupracovať a spoločne sa radovať z výsledkov svojej práce.

Utópia je skvelou spoločnosťou, miestom pre šťastný život. V závere autor píše: „V Utópii, kde má každý človek právo na všetko, všetci vedia, že ak verejné sklady sú plné, nikomu nebude chýbať nič. Pretože medzi nimi neexistuje nerovné rozdeľovanie, tak nikto nie je chudobný, nikomu nič nechýba, a hoci nikto nemá nič, sú všetci bohatí. Veď čo môže človeka spraviť bohatším, než viesť pokojný a radostný život bez úzkostí...“

Úcta k ľudskej dôstojnosti v spoločnosti, ktorá dáva možnosť uskutočniť ľudské túžby po šťastí, rovnosti, blaženosti, bez násilia a biedy, to bol nenaplnený ideál Morovej Utópie, ale zároveň aj svojrázna etická deklarácia hlboko veriaceho kresťana hodná pozornosti každého človeka uvažujúceho o dôstojnom živote.

Text vyšiel ako úvodná štúdia k slovenskému prekladu Morovej Útópie. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Úryvok z Utópie zverejníme v nedeľu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo