Máme zrušiť známkovanie? (Anketa)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Máme zrušiť známkovanie? (Anketa)

Súhlasíte, aby sa stalo klasické známkovanie minulosťou a žiaci boli hodnotení slovným opisom? Pýtali sme sa pedagógov aj rodičov.

Tento mesiac by mal reformný tím na ministerstve školstva predložiť dokument o vízii slovenského školstva na najbližších desať rokov. Tento tím už minulý rok predložil na verejnú diskusiu svoje tézy, medzi ktorými bola aj zmena pohľadu na hodnotenie žiakov. Postupne sa má upustiť od klasifikácie známkami, ktoré podľa týchto odborníkov neprimerane podporujú vzájomné porovnávanie žiakov. Po novom sa bude klásť dôraz na priebežné hodnotenie a opisné formy hodnotenia, ktoré umožňujú porovnávať aktuálnu úroveň vedomostí a zručností žiaka s jeho predchádzajúcou úrovňou.

Oslovili sme piatich pedagógov a rodičov, ktorých sme sa opýtali: Súhlasíte, aby sa v našich podmienkach stalo klasické známkovanie minulosťou a učitelia hodnotili žiakov slovným opisom? 

Jana Ftáčnik Pastorková, učiteľka, pred voľbami jedna z hlavných predstaviteliek učiteľského štrajku

Na nižších stupňoch vzdelávania je to určite dobrý nápad. Opäť nás o tom presviedčajú výsledky z Fínska, kde zo systému odstránili všetky štrukturálne elementy, ktoré môžu spôsobiť zlyhanie dieťaťa. Myslí sa tým najmä onálepkovanie dieťaťa známkou namiesto toho, aby sme mu (slovne) opísali, v čom a ako sa môže zlepšiť. 

Na vyššom stupni by mi možnosť kvantitatívneho ohodnotenia (popri slovnom hodnotení) chýbala. Uprednostnila by som však skôr percentuálne hodnotenie ako známku, keďže percentá sú presnejšie a objektívnejšie. 

Ako učiteľka sa v praxi stretávam s tým, že „musím“ dať dvom žiakom rovnakú známku, aj keď sa ich výkon kvalitatívne podstatne líši. Z tohto hľadiska mi veľmi chýba možnosť hodnotiť slovne. Hodnotiť slovne však neznamená hodnotiť bez kritérií a my učitelia sa to budeme musieť naučiť správne robiť. 

Albert Otruba, podnikateľ, otec dvoch školáčok

Určite nie! Nevidím na to žiaden relevantný dôvod. Známkovanie schvaľujem, pretože v jednoduchosti je krása. To mi budú namiesto vysvedčenia nosiť žiaci domov pätnásť slohových prác od učiteľov? To je reforma pre reformu, je to zbytočný pokus nasilu niečo reformovať. 

Veronika Laurin, na Slovensku učila na súkromnom gymnáziu, vydala sa za Kanaďana, dnes učí na štátnej škole v Kanade, kde sa využívajú iné formy hodnotenia

V slovnom hodnotení môžeme vysvetliť žiakovi aj rodičom, čo sa žiak naučil a aký urobil pokrok v konkrétnych oblastiach. Takisto odporučíme, na aké problémy sa v budúcnosti zamerať a ako sa dá podporiť žiaka doma. Pri známkovaní sa všetko zredukuje na číslo alebo písmeno, ktoré sa väčšinou interpretuje ako úspech alebo neúspech – a na pokroku či vedomostiach už nezáleží.

V Kanade takzvaný Report Card používa kombináciu oboch elementov. Rodičia si síce stále všímajú známky, ale presný opis pokroku ich dieťaťa ich zaujíma viac. Osobne má pre mňa najväčší význam slovné hodnotenie.

Zuzana Danišková, vysokoškolská pedagogička, pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity

Je zrejmé, že takáto predstava o hodnotení je praktickou reprezentáciou humanizačných trendov, ktoré sú na Slovensku živé od 90. rokov. Mnohé alternatívne systémy vzdelávania pracujú so žiakom práve takto. Je však otázkou, či súčasná podoba hodnotenia predstavuje opak – nehumanistické zaobchádzanie. Dieťa do školy prichádza ako do svojej prvej serióznejšej práce, kde sa naň kladú primerané nároky, musí plniť isté povinnosti, a ak sa to nedeje, musí niesť isté sankcie. Povahu „sankcie“ nadobúda aj číselná klasifikácia v podobe známky, ktorá vyjadruje jej hodnotu jednoznačnejšie a tvrdšie. Navyše, dnes je už zrejme posledným nástrojom disciplinácie v rukách pedagóga.

V Spojených štátoch sa dnes hovorí o konci politickej korektnosti a mne sa zdá, že Slovensko tento chodník začína ešte len dláždiť. Predpoklad, že slovné  (čítaj „eufemistické“) hodnotenie žiaka bude pre neho lepšou motiváciou k učeniu ako pomenovanie stavu vecí ich pravým menom, je sebaklamom. Nikomu nepomôže, ak budeme umelo pestovať zdanie akejsi rovnosti a ne-frustrácie, pretože keď sa pravda napokon ukáže, dieťa bude značne prekvapené a nie celkom pripravené na takúto diagnózu.

Realita, ktorú dnes žijeme, je presiaknutá ekonomickým duchom viac ako kedykoľvek v minulosti. Trh práce je neúprosný, vyžaduje zdatného a ostrieľaného jedinca a v pracovných kolektívoch vládne súťaživosť a konkurencia na plné obrátky. Naozaj sa škola správa neprimerane, ak dieťa vystavuje situácii vonkajšieho sveta už od jeho útleho veku? Nepredstavuje predsa táto požiadavka dnes najčastejšiu výčitku, ktorá je adresovaná „tradičnej“ škole?

Škola žiaka socializuje do verejného priestoru, v ktorom je súperivosť jeho inherentnou vlastnosťou – budovanie predstavy sveta ako cukrárne je zrada na našich deťoch, ktorá nie je len nehumánna, ale sa môže starším aj tým ďalším veľmi vypomstiť.

Stanislav Lencz, konzultant, otec štyroch detí

Známkovanie nevidím ako tažiskový problém, otázka stojí skôr tak, ako sa k nemu pristupuje: zo strany školy, učiteľov, rodičov. Počas rokov sme stretli množstvo učiteľov, ktorí mali svoje vlastné premyslené systémy známkovania a hodnotenia: boli férové, motivačné a zo strany detí (a ich rodičov) akceptovateľné a pochopiteľné. Navyše, vedeli bohato hodnotiť aj slovne. No boli aj iní, ktorí dobre hodnotiť jednoducho nevedeli...

Osobitnú pozornosť si vyžadujú deti, ktoré kvôli rozličným objektívnym obmedzeniam do zaužívaných schém nezapadajú a vyžadujú múdry a odborný prístup. Samostatnú kapitolu predstavujú situácie, kde sa rodičov z najrozličnejších dôvodov nepodarilo zapojiť do spolupráce s učiteľmi a školou pre vytvorenie prostredia, v ktorom je žiačik prijatý a motivovaný. K samotnému hodnoteniu známkami ešte stojí za úvahu možnosť jemnejšieho odstupňovania hodnotenia či širšie ošetrenie problémov s hodnoteniami, ktoré nakoniec neodrážajú reálne schopnosti, pretože viedli k učeniu sa pre známky.

Ja osobne si myslím, že dobré hodnotenie má v sebe spájať cielené a systematické priebežné slovné a opisné hodnotenie, nielen zo strany učiteľov, ale aj detí samotných navzájom, s bodovým či známkovým hodnotením za určené oblasti, projekty alebo výkony, a to predovšetkým vo vyšších ročníkoch, aby deti a mládežníci rástli v konštruktívnej zodpovednosti.

Metódy hodnotenia sa mi však úzko spájajú s tým, čo sa deti učia a ako sa to učia. O tejto téme sa dnes veľa hovorí, tak sa obmedzím na zdôraznenie významu učenia sa v súvislostiach, vedenia k tímovej a rolovej spolupráci či projektového charakteru vyučovacieho procesu.

Nemôžem však opomenúť tých, od ktorých nové a lepšie hodnotenia očakávame: aj oni si zaslúžia zmenu prístupu v hodnotení a motivácii, aj oni si zaslúžia prostredie, ktoré z nás vyťahuje to najlepšie, čo v sebe máme! Veľmi ma tešia rôznorodé a pestré aktivity zdola v tejto oblasti, lebo posun v našom škostve a výchove aj v oblasti metód hodnotenia a motivácie prinesie úspech iba vtedy, ak vzídu zo širokej diskusie na túto tému zo strany tých, ktorým záleží... kiež by nás bolo čo najviac!

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo