Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
01. február 2017

Prečo si Putin a Trump rozumejú

Označujú ho za Putinovho agenta, ale Trump dáva Rusom za pravdu z iných dôvodov.
Prečo si Putin a Trump rozumejú

Foto: Zio Fabio/flickr.com

Maxine Watersová, demokratka a členka Snemovne reprezentantov, to povedala priamo, nový americký prezident Donald Trump „ovinul svoje ruky okolo Putina tak natesno... Toto mu neprejde, ani americká verejnosť mu to nekúpi, aspoň si myslím, nezbaví sa toho. Budeme ho vyšetrovať a zistíme, čo je to spojenie skutočne zač. Zistíme, či sme na najdôležitejší úrad v slobodnom svete nedali muža, ktorý môže byť Putinom a Ruskom držaný ako rukojemník“.

Watersová nie je žiadny nováčik, v Kongrese sedí už 25 rokov a je o osem rokov staršia ako Trump. Kongresmanka sa nezúčastnila na Trumpovej inaugurácii, vyhla sa odpovedi, či rešpektuje zvolenie Trumpa za prezidenta, a neverí mu ani slovo. Za to očakáva výsledky Komisie zloženej z politikov obidvoch strán, ktorú zriadil Senát a ktorá má vyšetriť väzby medzi Ruskom a hackovaním politických kampaní. Je presvedčená o tom, čo v jednej vete vyjadril Edward Lucas z Economistu: „Práve na ruských útesoch (Trumpovo) už beztak krehké a pozoruhodne nepopulárne pôsobenie vo funkcii stroskotá.“

Nejde len o tvrdú kritiku Lucasa či ostré opozičné slová Watersovej. V pozadí je podstatne vážnejšia vec. Hoci tie slová z oficiálnych úst nepočujete, najväčší zástancovia vyšetrovania v skutočnosti sledujú ambicióznejší cieľ: impeachment, odvolanie prezidenta z úradu. Na Trumpa chcú ísť jeho oponenti s Nixonovým scenárom. Nepočuť ani druhé slovo, aspoň oficiálne a verejne, ktoré je určujúce. To slovo znie vlastizrada. Ak totiž niekto poškodil Trumpovu protikandidátku a budúci prezident o tom vedel, inak to nazvať nemožno.

Ale moment, ak cítite hrejivý pocit, spomaľte. Je zaujímavé, že čím oficiálnejší orgán alebo médium počúvate, tým opatrnejšie slová volia. Barack Obama na svojej poslednej tlačovke hovoril o únikoch informácií (leaks), nepoužil ani slovo hackovanie. Keď bol v čase kampane – keď k napadnutiu stránok demokratickej strany došlo – ešte v úrade, žiadne zásadné kroky proti Rusku či ruskej vláde nepodnikol. Keď o téme hovorí Fareed Zakaria na CNN, vždy upozorní, že jeho televízia Rusko priamo neobviňuje. Blogy, internet a opozičná ulica majú, samozrejme, jasno a idú kus ďalej. Napokon, konšpirácia patrí k americkým politickým dejinám odjakživa. Narazíte na ňu pri Rooseveltovi aj Kennedym, Nixonovi aj Reaganovi, Bushovi aj Obamovi. Bez konšpirácií nebude v úrade ani Trump. O niektoré sa postará sám, iné zaobstarajú hejteri. Trump sa bude brániť, ale bude sa z takéhoto vývoja aj tešiť, dokáže ho totiž využiť vo svoj prospech.

Agent v Bielom dome

Vplyvu cudzích mocností  na americkú politiku sa obávali už otcovia zakladatelia, Alexander Hamilton o téme písal v Listoch federalistov (List č. 68) takto: „Prirodzene možno očakávať, že títo najhrozivejší nepriatelia republikánskej vlády sa k nám budú zakrádať z každej strany, ale najmä zo strany cudzích mocností, ktoré budú chcieť získať v našich orgánoch nepatričnú prevahu. A ako lepšie by mohli svoju túžbu naplniť než tak, že do najvyššieho úradu výkonnej moci Únie dosadia svojho človeka?“

Hamilton si myslel, že americký systém moci je taký dômyselný, že riziko takejto hrozby je takmer vylúčené. Ako sa menila Amerika, menilo sa aj pokušenie. Protestanti sa dlho obávali rizika, ktoré by mohol predstavovať katolícky prezident, kvôli jeho poslušnosti voči pápežovi. Najbližšie sa k hrozbe, o ktorej písal Hamilton, priblížil prezident Franklin Delano Roosevelt. Ak hľadáte dôkaz, budete mať trochu problém a priamy dôkaz nenájdete, taká je povaha politiky. Podozrenie sa opiera o Rooseveltovu dohodu so Stalinom v Jalte, kde sa prijala zásada o sfére vplyvu v Európe. Churchill bol proti, pre Roosevelta to bol mocenský realizmus. Lenže okolo Roosevelta sa pohybovalo dostatok ľudí, ktorí umožňujú celú vec vidieť aj inak.

Alexander Hamilton, muž, ktorý sa obával vplyvu cudzích mocností na USA a záruku videl práve vo voľbe prezidenta. Foto: wikimedia

V tom čase sa už vedelo, minimálne v informovaných kruhoch, že v americkej administratíve pôsobí sieť komunistických agentov, napojených na Moskvu. Prezradil ich jeden z nich, ktorý prešiel na stranu slobodného režimu. Jeho meno je Whittaker Chambers, ktorý bol sovietskym špiónom v rokoch 1932 – 38, potom o svojej špionáži informoval americké orgány, napísal knihu a stal sa novinárom v Time, neskôr v National Review. Najznámejšie je jeho obvinenie Algera Hissa, vysokopostaveného úradníka na ministerstve zahraničných vecí, ktorý pôsobil aj v OSN. Hoci podľa Chambersa a neskôr aj ďalších zistení pracovala v Rooseveltovej administratíve dobre organizovaná sieť sovietskych agentov, spochybniť Rooseveltovu politiku je podstatne ťažšie.

Obvinenie Trumpa treba vidieť v kontexte amerických dejín. Šíriť podozrenia a obviniť sú dve odlišné veci. Od obvinenia prezidenta po jeho odvolanie je ďalší kus cesty. Ten najťažší. To všetko Trumpovci dobre vedia. Demokrati tiež.

Táto úvaha má jednu slabú stránku. Predpoklad, že ide naozaj o odvolanie prezidenta. V politike je podstatne viac kategórií ako vina a nevina, politika nie je súd a dnešná politika rezignovala na spravodlivosť, viac ide o vplyv a vyvažovanie záujmov. Na takejto šachovnici vyzerá všeličo inak. Ak chcete súperovi vyradiť vežu, zvolíte primeraný postup. Nátlak, ktorý na nového prezidenta vyvolali médiá, experti, tajné služby a niektorí politici, republikánski aj demokratickí, by napovedal skôr o tom druhom. Donald Trump v kampani a pri nástupe do funkcie spochybnil americkú politiku voči Rusku. Všetci, ktorí sa cítili za túto politiku zodpovední, prešli do útoku (alebo do obrany, záleží od perspektívy). Bol to veľký coming-out. Agenti ancien regime vyšli von. Bola to skúška sily, test presvedčenia a konzistentnosti. Aspoň zatiaľ.

Aká silná je ruská propaganda

Existuje ešte iný postup, ako Trumpov vzťah k Rusku a Putinovi preveriť. Pozrieť sa na vec ruskými očami. A teda preveriť obavy, ktoré v Rusku vidia jeho kritici, zamyslieť sa nad ruskou propagandou a cieľmi ruskej zahraničnej politiky.

Požiadal som o názor jedného z našich najoceňovanejších diplomatov, jeho meno zachovám v anonymite. Je to pokojný skúsený muž, formuluje opatrne, rozhodne. Myslí nuansovito, má cit pre historický kontext. O jeho vyváženosti svedčí aj to, že jeho služby si rovnako cení vláda aj prezident.

Rusko je iné ako zvyšok Európy, sú len tri krajiny, ktoré nie sú spokojné so svojimi súčasnými hranicami: Rusko, Srbsko a Maďarsko. Naša politika voči Rusku preto musí v záhlaví myslieť aj na Maďarsko. Pre Slovensko, hovorí diplomat, z toho vyplýva potreba spojenectva. Voči Maďarsku sme v pozícii slabšieho, aby sme predišli zmene hraníc, potrebujeme tento hendikep odstrániť. Bez spojencov to možné nie je.

Franklin Delano Roosevelt (uprostred): Nikto z amerických prezidentov nemal okolo seba viac agentov cudzieho štátu ako on. Foto: wikimedia

Zhodneme sa, že niečo sa podniklo, niečo treba podnikať stále, určujúca je lojalita našich Maďarov a ďalšie otázky, akútne nebezpečenstvo nateraz nehrozí, kvôli EÚ aj NATO, ale keďže ide o jedinú potenciálnu revíziu našich hraníc, tému nemožno nikdy odsunúť ad acta. Posúvame sa ďalej. Identifikujeme ruské oblasti záujmu (Pobaltie), tému ruskojazyčného obyvateľstva a postavenie ruských menšín, vznik kordónu protiruských krajín – od Nórska po Gruzínsko –, ktoré Rusko izolujú od kontinentu. Navyše, Slovensko je z ruského pohľadu v inej situácii, nikdy sme neboli súčasťou ruského štátu (na rozdiel od Poľska) ani Sovietskeho zväzu (na rozdiel od Pobaltia), naša politika voči Rusku bude preto vždy iná ako tá poľská či estónska.

Najväčší problém sa týka Pobaltia, osobitne Estónska a Lotyšska, kde žijú početné ruské menšiny. Newt Gingrich nazval Estónsko predmestím Petrohradu, jazva je otvorená. Predstava, že by Američania (ale aj Briti, Francúzi, Nemci...) riskovali jadrovú vojnu kvôli Estónsku, je samozrejme nereálna. Sú len dve možnosti, ako tomu čeliť – obidve spočívajú v tom, že sa konfliktu predíde. Jedna sa týka vojenského odstrašenia, tzn. že pri prípadnom útoku zahynú aj vojaci iných krajín, a teda bude sa to priamo týkať aj Nemecka, USA či Francúzska, čím väčšie škody, tým väčšia prevencia. To sa už medzitým stalo, ide o najdôležitejší výsledok minuloročného summitu NATO vo Varšave. V Estónsku sú dislokovaní vojaci z vyše poltucta krajín NATO.

Druhý spôsob, ako konfliktu predísť, sa priamo dotýka nielen postavenia a práv ruskej menšiny, ale aj budovania lepších vzťahov medzi Ruskom a Západom. O tom neskôr.

Náš diplomat je so statusom quo spokojný, riziko ale vidí inde.

Ruská propaganda je téma, o ktorej sa viac reční a píše, než uvažuje, to však neznamená, že neexistuje. Existuje. Rovnako ako americká či nemecká. Zostať realistom znamená mať to na mysli, nezveličovať ani nevytesňovať tému. A byť schopný ochrany svojich záujmov, prípadne reakcie. Ak by Rusi financovali niektorých našich politikov (politické strany), je to rovnako znepokojujúce, ak by to robili aj iné krajiny. Maďarsko to, podľa viacerých dostupných zdrojov, robí dlhodobo, tiež má pritom svoje záujmy. Napriek tomu sme sa naučili neprepadať hystérii, Maďarsko stále považujeme za spojeneckú krajinu v EÚ a NATO, dokonca vieme Budapešť podporiť a vo formáte V4 spolupracovať.

Zo stretnutia s naším diplomatom mám dobrý dojem. S takýmto prístupom sa nebojím povedať, že inštitúcie nášho štátu fungujú, alebo vieme povedať, kde by mali fungovať lepšie.

Iný pocit mám z tretieho sektora, najmä z toho, aké závery dokážu vyvodiť z nie príliš presvedčivých faktov. Občas mám pocit, že sa na Rusko pozerajú z pohľadom a záujmami iných krajín. Prečítam si päť či šesť najodporúčanejších analýz, stretnem sa so slovenským atlanticistom, prečítam odporúčanú knihu Petra Pomerantseva, azda najvyhľadávanejšieho rečníka o ruskej propagande na západných konferenciách.

Čím odvážnejšie sú úvahy o ruskom vplyve a moci ruskej propagandy, tým väčšie rezervy sa objavujú v argumentácii. Emócie sa miešajú s racionalitou, na makro- aj mikroúrovni. Chcem sa však nechať presvedčiť, chcem počuť argumenty, preto počúvam. A aj keď sa pýtam, tak s cieľom dozvedieť sa.

Peter Pomerantsev, autor knihy Nič nie je pravda a všetko je možné. Foto: wikimedia

Ideové východisko znie: Rusko nie je Putin, prekáža mi Putin, nie ruský národ. Je to stá parafráza Michnikovho staručkého citátu, keď povedal, že je rusofilom, preto zmýšľa protisovietsky. Odvtedy sa mení druhá časť vety, zamieňajú sa postavy, aby sa zdôrazňoval rozpor medzi politikou Kremľa a záujmami Ruska.

Inzercia

Lenže je tu problém. Historický aj aktuálny.

Kto je Putin a kto vládne Rusku

Predpoklad protiputinovského rusofilstva je, že keby bol Putin demokrat, všetko by bolo v poriadku. A teda že spor je ideologický, že máme dočinenie s imperiálnou ideológiou, nie s ruskými záujmami. Často sa to ilustruje vetou, kde Putin označil rozpad Sovietskeho zväzu za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Lenže Putin nepovedal len to, že kto neľutuje rozpad Sajúzu, nemá srdce, v tej istej vete povedal aj to, že kto sníva o jeho obnovení, nemá rozum. Ten výrok nemá Rusko mobilizovať, má ho upokojovať, nie je to mocenská doktrína, ale pohladená nostalgia.

Putin vyvoláva pochybnosti už dlho. Ruský spisovateľ Viktor Jerofejev o ňom kedysi napísal, že Putin sám je liberálnejší ako 90 percent Rusov, z čoho nepriamo vyplývalo, že Západ by ho mal brať, pretože alternatíva môže byť len horšia. Odvtedy sa však veľa stalo a aj Jerofejev už nevie Putinovi prísť na meno.

Nie je to nový problém. Sú Rusi ako my? Alebo sú tak zásadne iní, že sa s nimi nedá dohodnúť? Peter Veľký poznal Západ, precestoval ho, v mnohom ho obdivoval, a predsa vládol kruto a imperiálne. Katarína II. bola dokonca Nemka, a predsa patrila k jedným z najviac imperiálnych vladárov Ruska. Mikuláš II. bol bratrancom anglického kráľa Juraja V. a nemeckého cisára Wilhelma II., a predsa medzi nimi vznikla vojna. Možno vôbec od Putina alebo budúcich vládcov Kremľa, ktorí celkom určite nebudú západným politikom bližší ako ruskí cári, čakať viac?

Je to zle položená otázka. Rusko, ako ukazuje Katarína II., Mikuláš II. či prezident Putin, má svoje záujmy. Sú iné, ako si ich predstavuje Západ. A nie vždy ich určujú ruskí panovníci. Často je za nimi vlastná potreba udržať sa pri moci, udržať Rusko ako štát.

Platí to aj pre Putina. Rusko, ako ukázal Ben Judah v oceňovanej knihe Fragile Empire, zažilo od Weimarskej republiky najväčší zaznamenaný hospodársky prepad. V Nemecku tento rozvrat viedol k Hitlerovi, v Rusku k Putinovi. Ak ale začnete porovnávať Hitlera s Putinom, vymenili ste žáner a namiesto histórie pestujete sci-fi. Ten rozdiel je obrovský.

Nejde len o Putina. Majstrovsky to preukazuje kniha Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa. Autor tejto knihy je zakladateľ a bývalý šéfredaktor najviac protiputinovského média v krajine a západnému čitateľovi vysvetľuje, ako funguje Kremeľ. Že Rusku vládne niečo iné ako Putin. Že Putin je reprezentantom, tvárou a spolutvorcom tejto vládnucej vrstvy, ale ona preukázateľne existuje samostatne a tak trochu aj nezávisle od neho. Dmitrij Trenin, ruský zapadnik a šéf prestížneho Carnegie centra, to raz vyjadril spojením „suverénna byrokracia“.

Dmitrij Medvedev počas diskusie v televízii Dožď, ktorú viedol Michail Zygar. Foto: wikimedia

Ruská elita na čele s Putinom pochopila, čo ohrozuje jej moc, vnútorne aj zvonku. Vnútorne to boli dva faktory, zvonku tiež dva. Vnútropolitické faktory možno chápať aj ako poučenie z Jeľcinovej vlády, zahraničnopolitické ako poučenie z Bushovej vlády. Putin pochopil, že jeho moc ohrozuje nefunkčný štát, neschopnosť potlačiť obrovskú kriminalitu, preto sa správal ako ruský Pinochet. Po druhé, počas Jeľcina vznikla trieda superbohatých oligarchov, ktorí boli mocnejší ako ruský prezident. Putin ich preto potlačil a obnovil suverenitu štátu nad ich mocenskými možnosťami.

Keď človek číta, ako sa ľudia ako Boris Berezovskij alebo Michail Chodorkovskij dostali k svojmu majetku, ako s ním narábali a ako neustále potrebovali ďalšie a ďalšie štátne zdroje, každé porovnanie so slovenskou oligarchiou bledne. Zygar vo svojej knihe ukazuje, ako si ruskí vysokí úradníci uvedomili, že majú väčšiu moc ako oligarchovia. Sformovali zásady reprivatizácie, ktoré vyvolali hrubé porušovanie zákonov, zamerané ale proti ľuďom, ktorí sa nezákonne dostali k astronomickému majetku. Tento proces dostal názov „zamatová reprivatizácia“, jeho podstatou bolo vynútenie dividendy v prospech štátu, podnikatelia museli z času na čas plniť želania politickej triedy. Vládnuca vrstva tým zabezpečila, že nemôže vzniknúť žiadna vnútorná konkurencia k Putinovi a Kremľu. Dosiahli to nielen kontrolou politického procesu (formálne demokratického, ale riadeného), ale najmä kontrolou médií a kapitálu.

Nový režim je pritom založený nielen na potlačení akejkoľvek konkurencie, ale zároveň na pestovaní vlastnej konkurencieschopnosti. Preto síce o jeho osude nerozhodujú voľby (zorganizované a falšované), ale sociologické prieskumy a spoločenské nálady. Ak režim vyhodnotí, že líder proruských separatistov na východe Ukrajiny ohrozuje svojou popularitou prezidenta Putina, ako to bolo v prípade Igora Strelkova, v mene sebazáchovy režimu sa automaticky spustí proces, ktorý Strelkova dostane pod kontrolu a riadeným spôsobom sa ho zbaví. 

Bushova lekcia bola rovnako dôležitá. Keď americký prezident v lete 2006 v Petrohrade počas diskusie s ruským prezidentom krátko kritizoval stav slobôd v Rusku a na adresu Iraku dodal, že vývoj ide dobrým smerom, Putin neodolal pokušeniu a povedal, že „takú reakciu, akú majú v Iraku, by sme veru nechceli“. Zhromaždenie sa zasmialo a ako pripomína jeden pozorovateľ, väčšine uniklo, čo vtedy povedal prezident Bush: „Just wait, it is coming.“  

Američania neohrozujú Rusko mocensky alebo vojensky, tak to prezentuje iba Kremeľ, pretože je to ruskej verejnosti zrozumiteľnejšie. Amerika ohrozuje ruskú elitu ideologicky.

Putin sa skrátka ocitol v rovnakej pozícii ako jeho cársky predchodca Alexander I. po porážke Napoleona, keď sa pokúsil spoluvytvoriť  taký medzinárodný poriadok, ktorý by potláčal myšlienky francúzskej revolúcie a radikálneho osvietenstva, za každú cenu cementovať status quo. Rusko chcelo zbohatnúť, ale nechcelo sa westernizovať.

Putin na niečo podobné nemá v Európe a na Západe partnera (viac mu rozumejú v Pekingu a na Blízkom východe), preto – z pragmatických dôvodov – začal Rusko izolovať. Protizápadná rétorika je toho kľúčovou súčasťou, Rusko sa musí definovať samostatne, výlučne, a teda protizápadne. Tento koncept, ktorý poľský filozof Pawel Rojek nazýva insularizmom, je založený predstave Ruska ako ostrova. Rusko nie je európske ani ázisjké, dokonca ani euroázijské, Rusko je ostrov. Všetky doktríny politických technológov, akými sú Pavlovskij či Surkov, tomu slúžia.

Dmitrij Trenin: Ruský systém možno nazvať ako vládu suverénnej byrokracie. Foto: wikimedia

Rojek vo svojej práci preukázal, prečo nie je táto mocenská doktrína imperialistická, prečo neohrozuje Západ a, naopak, úspešne izoluje Rusko. Konflikt s Európu a USA to napomáha, sankcie detto.  

Osobitú rolu v koncepcii Ruska ako ostrova hrá ruské pravoslávie. Nejde len o osobitú dejinnú misiu, odkaz na Tretí Rím, ruská cirkev pomáha Kremľu aj tým, ako izoluje Rusko, ako sa vymedzuje voči katolicizmu, ale aj ukrajinskému pravosláviu, ruské pravoslávie skrátka stavia ten istý múr okolo vlastného sveta.

Prečo potom Krym? Nuž práve preto, aby bola zabezpečená ruská nezávislosť: prístup k Čiernemu moru a vojenský prístav. Autarkia potrebuje nielen zdroje, ale aj prostriedky, ktorými si dokáže svoje postavenie vynútiť.

Veľká dohoda?

Keď som bol v decembri v Bruseli v sídle NATO na poslednom zasadnutí ministrov zahraničných vecí v čase odchádzajúcej administratívy Baracka Obamu, v éteri bolo cítiť veľkú zmenu. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg hovoril neutrálnym nudným jazykom, pričom protiruský výrok ste od neho počuť nemohli ani náhodou. Odchádzajúci americký veľvyslanec generál Douglas Lute naopak hovoril, aké dôležité je s Ruskom sa dohodnúť. Bolo to si mesiac po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta a všetko bolo zrazu inak. Bolo to vidieť aj na Poliakoch a Estóncoch, ktorí pôsobili neisto a poľský minister zahraničných vecí sa snažil svojimi výrokmi pripravované stretnutie s Rusmi aspoň odložiť. Aj keď predstava, že by sa k moci vo Francúzsku dostal niekto z dvojice Le Penová-Fillon, Poliakov ešte viac znepokojuje.

Spýtal som sa Juliana Barnesa, redaktora Wall Street Journal, ktorý má v NATO zjavne výsadné postavenie, a nielen medzi Američanmi, akú zmenu možno očakávať. Podľa neho je v americkej armáde voči zmene politiky voči Rusku silný odpor, napokon zodpovedá tomu aj nominácia na ministra obrany. Ale Donald Trump bol po celú kampaň v ruskej téme „absolútne konzistentný“ a odhodlaný, preto o zmene nepochybuje. Otázna je podoba. Okrem sankcií, čo je otázka sama osebe, celkom určite možno očakávať niektoré symboly. Na júl tohto roku sú napríklad plánované spoločné vojenské cvičenia medzi USA a Rumunskom v Čiernom mori, v inom termíne podobné cvičenia s Bulharmi. Dá sa očakávať, že nová administratíva takéto cvičenia zruší, že nevidí dôvod, aby Rusov dráždila práve v Čiernom mori.   

Trump a Putin si celkom iste budú rozumieť ešte v jednej veci. Trump vyhral voľby na kritike americkej zahraničnej politiky, ktorá bola založená na podpore vojen na Blízkom východe a pestovaní revolučného demokratického idealizmu. Trump výsledky vojen aj idealizmu považuje za katastrofu a ostro sa od nich dištancuje. Rusom tým fakticky dáva za pravdu, že sa nemýlili ani v kritike vojny v Iraku, ani v podpore demokratických revolúcií, ani v podpore povedzme Asadovho režimu v Sýrii. Rusi teda pri prípadnej dohode nestratia tvár, americký prezident im dá za pravdu.

Z takéhoto východiska ešte rusko-americké vzťahy nikdy nezačínali. Preto je šanca na ich zmenu taká veľká. 

Odporúčame