Šesť problémov Európskej únie

Šesť problémov Európskej únie

Keď nevedno, čo povedať, možno sa uchýliť k fráze. Angela Merkelová na fotografii TASR/AP

Zvolenie Donalda Trumpa otriasa liberálnym svetovým poriadkom. Ako reaguje Európa a EÚ?

USA, líder Západu, mení svoju politiku ku globalizácii, imigrácii, vojenským intervenciám, Rusku... Trumpov nástup do funkcie nasvedčuje, že myslí vážne, čo sľúbil, jeden prezidentský výnos strieda druhý. A všetci sa pýtajú, čo urobí ďalej. A čo potom urobí Putin? Čo urobí Čína?

A málokto sa pýta, čo urobíme my. Čo urobia Európania? Čo urobí Európska únia? Keď si tú otázku položíme, narazíme na problémy. Môžeme narátať trebárs nasledujúcich šesť. Sú navzájom previazané.

Problém prvý: Politici Únie nevedia, čo povedať

Od Trumpovho zvolenia uplynulo takmer štvrť roka a od európskych politikov (na úrovni EÚ či národných štátov) nepočujeme, aká je to pre nás výzva a aké sú riešenia. Francúzsky prezident Hollande povedal pred voľbami, že z Trumpa je mu na dávenie, tak sa mu trochu ťažko hovorí. A keď pred pár dňami prehovoril, povedal, že najväčšou hrozbou pre Európu je vnútorný európsky extrémizmus a populizmus. Štát sa mu islamizuje, islamskí teroristi vo Francúzsku pozabíjali za dva roky 238 ľudí a zranili ďalších 836, ale on má zrejme najväčší problém s Le Penovou.

Nemecká kancelárka Merkelová po amerických voľbách povedala, že so zvoleným prezidentom bude spolupracovať, ak tento bude uznávať hodnoty demokracie a rovnosti. Prečo je práve Trump podozrivý z nedemokratickosti, nevedno. Prepočítavanie hlasov žiadajú clintonovci a autá tiež nezapaľujú a výklady nerozbíjajú Trumpovi voliči. Robia to tí druhí.

Keď nevedno, čo povedať, možno sa uchýliť k fráze. „Potrebujeme jasný, spoločný záväzok voči Európskej únii a voči hodnotám liberálnej demokracie,“ povedala kancelárka nedávno na stretnutí s Hollandom. Čo to dnes znamená konkrétne, nevedno.

Francúzsky prezident Francois Hollande: Islamskí teroristi vo Francúzsku pozabíjali za dva roky 238 ľudí, ale on má zrejme najväčší problém s Le Penovou. Foto: TASR/AP

Predseda Európskej komisie Juncker a európsky prezident Donald Tusk tuším nehovoria vôbec nič.

Šok z veľkej zmeny sa u európskych elít snúbi so strnulým presvedčením, že ďalej možno ísť stále po rovnakých cestách.   

Problém druhý: Robí sa aj to, čo netreba

Ľuďom sa na EÚ páči, že môžu po Európe slobodne cestovať, pracovať, podnikať, nakupovať, študovať. Ale ak má byť spoločenstvo domovom pre všetkých, nemali by jeho členovia zbytočne nasrďovať jeden druhého. EÚ sa vyvinula v byrokratický kolos, ktorý hovorí do vecí, do ktorých by ho nemalo byť nič.

EÚ financuje potraty vo svete, veľvyslanci krajín EÚ nastupujú ako jeden muž na podporu dúhového pochodu v členskej krajine. EÚ sekíruje poľskú vládu, keď sa háda s opozíciou z dôvodu zloženia Ústavného súdu. Pred pár rokmi trestala sankciami Rakúsko, lebo súčasťou vlády sa stala Haiderova FPÖ, ktorá sa vo vláde ukázala ako úplne neškodná.

Kontroluje členské štáty, či je ich pracovné právo dostatočne sociálne, či majú vysokú zamestnanosť žien, či mamičky môžu odložiť deti do škôlky, či je dostatočná bezpečnosť na cestách, či deti nepijú veľa sladených nápojov, či rodič, ktorý capne neposlušné decko po zadku, pôjde do basy atď.

Pri podpore vedy z európskych fondov buduje pakultúru vyplňovania pracovných výkazov, ktoré trvá dlhšie ako samotný vedecký výskum.

Spoločná mena euro nebola ekonomicky žiadanou potrebou, ale politickým projektom, ktorý nebol pre niektoré členské krajiny výhodným.

Ak Európania upozorňujú na nevýhody a riziká imigrácie, EÚ organizuje boj proti xenofóbii.

EÚ odmieta priznať sa ku kresťanskému dedičstvu Európy, zmienka o Bohu v zmluvách je neprípustná, a tak oným hlbokým putom, ktoré nás má zjednotiť, má byť vari prechod od konsenzuálneho rozhodovania v grémiách EÚ k hlasovaniu väčšinovému, keď väčšina môže prehlasovať menšinu. To sa udialo schválením Lisabonskej zmluvy.

A keď ľudia reptajú, EÚ za tým hľadá kremelskú propagandu. Takto EÚ najprv znechucuje a potom si znepriateľuje Európanov. Ak si niekto vysvetlí výzvy súčasnosti tak, že všetky tieto aktivity treba ešte viac zintenzívniť, dôvera ľudí v EÚ sa bude ďalej oslabovať.

Problém tretí: EÚ nie je pragmatická, šíri ľavicovoliberálnu ideológiu

Pritom EÚ ako taká za tieto nešváry vlastne nemôže. Je využívaná ideologickou politickou elitou a médiami z národných štátov na presadzovanie  ideológie, ktorá je ľavicovoliberálna, ak chcete, neomarxistická. Nevraživá voči rodine, patriotizmu, voči kultúrnym koreňom Európy, voči transcendentnému rozmeru človeka.

Väčšina spomenutých vecí, ktorými irituje Európanov, nesie znaky takejto ideológie. Ľavicovoliberálni politici a médiá šíria tieto veci najprv vo svojich členských štátoch, ale Úniu využívajú na to, aby ich mohli šíriť aj v iných členských štátoch. Tým Úniu poškodzujú.

Pritom ľudia proti rozumnej spolupráci európskych štátov nič nemajú. EÚ netreba zrušiť, ale transformovať.

Problém štvrtý: EÚ je do dobrého počasia, v zlom počasí sa klame telom

V čase pohody vedú politici na úrovni Únie aj členských štátov vzletné reči o európskej jednote a spievajú Beethovenovu Ódu na radosť. Tí, čo pomenúvajú narastajúce problémy, sú označovaní za protieurópskych.

Keď však politici potrebujú míňať peniaze, tak maastrichtské kritérium, že deficit štátneho rozpočtu nemá prekročiť tri percentá HDP, sa odrazu nedodržiava. A kritérium porušujú i takí lídri ako Francúzsko a Nemecko.

Keď sa Grécko dostalo do ekonomických ťažkostí (spôsobených okrem iného eurom), tak podvádzalo Európsku komisiu falošnými ekonomickými výkazmi.

Keď sa prijímala v roku 2008 Lisabonská zmluva, lídri viedli oslavné reči. Premiér Fico označil tých, čo ju nepodporili, za protislovenských. (Bol som jeden z piatich poslancov, ktorí hlasovali proti zmluve.) Že zmluva zavádza väčšinové hlasovanie, ktoré umožní malé krajiny v nejakej veci i opakovane prehlasovať, nikoho nezaujímalo. Keď sa tak stalo minulý rok na Rade ministrov vo veci povinných kvót migrantov, Ficovi sa to nepáčilo. To isté platí o Viktorovi Orbánovi.

Robert Fico, Donald Tusk, Jean-Claude Juncker: Tí, čo pomenúvajú narastajúce problémy, sú označovaní za protieurópskych. Foto: TASR/AP

A naopak. Čo sa nás Európska komisia a politici starých členských krajín Únie napoučovali, ako sa má chrániť Schengenská hranica. A počas vrcholu migračnej krízy v roku 2015 títo ľudia na všetko rezignovali a púšťali státisíce migrantov rovno do Nemecka bez ohľadu na to, čo hovorí Dublinské nariadenie.

Keď Maďarsko v roku 2015 postavilo na južnej hranici plot, rakúski politici ho kritizovali a vo vzduchu sa vznášali slová, ako národný socializmus, Hitler a podobne. O pár týždňov sa títo politici začali správať podobne ako Maďari.

Problém piaty: EÚ nerobí, to čo má

Európska únia nechráni svoju vonkajšiu hranicu. Predpisy na to má, skontroluje aj úroveň kotercov pre psy v Ubli na ukrajinsko-slovenskej hranici, ale v krízových časoch sa ukazuje, že to nevie robiť. Keď sa totiž zrazí jej imigračná ideológia a predstava o ľudských právach s predpismi o ochrane hranice, prednosť má ideológia a milión migrantov prúdi do vnútrozemia bez kontroly.

Jednorazová výnimka by sa dala prepáčiť. EÚ je schopná integrovať milión, dva, tri... migrantov. Ale pýtame sa, čo ďalej. Kde bude tomu koniec? A zisťujeme, že koniec nebude. Koľko miliónov príde, toľko Únia zoberie. A to nejde.

Smutný je príbeh neexistujúcej spoločnej európskej obrany. Právny rámec v zmluvách EÚ na to existuje, o vytvorení spoločnej armády s počtom 60-tisíc vojakov bola reč na summite EÚ už pomaly pred dvadsiatimi rokmi.

Donald Trump vysiela signály, že európski členovia musia na svoju obranu viac platiť a to je len a len zdravý signál. Doterajší spôsob spolupráce v NATO medzi Amerikou a Európou bol nedôstojný pre obe strany. Amerika to platila  a na tom založila svoju autoritu pri rozhodovaní o najrôznejších otázkach. Európa za seba nechala platiť a o bezpečnosť polmiliardovej EÚ sa starajú od konca druhej svetovej vojny aj v Európe rozmiestnení americkí vojaci z tristomiliónových USA.

Vojenským veliteľom NATO v Európe, tzv. SACEURom, je takmer sedemdesiat rokov americký generál. Za ten čas bol jeho zástupcom ani nie dve dekády nemecký generál, inak to bol stále generál z Veľkej Británie, ktorá dáva EÚ zbohom.

Európa by mala Trumpov postoj prijať ako výzvu. V rámci spoločnej obrany by malo dôjsť k euro-americkému vyrovnaniu. Európa, respektíve EÚ, by mala mať svoju autonómnu obranu, pokojne to môže byť aj v rámci NATO. Pre EÚ je to vec elementárnej sebaúcty. Potrebujeme spoločnú európsku obranu, aby Európu rešpektovalo aj Rusko, aj moslimské krajiny na juh od nás, ktoré k nám púšťajú migrantov.

Terajšia štruktúra NATO nám v probléme imigrácie nepomáha. Inak, povedal to sám Trump, keď vyhlásil, že NATO je zbytočné, čo sa chybne vykladalo ako jeho nezáujem o NATO. On však myslel, že NATO Európe nepomáha s bojom proti teroru. Ak tým myslel i problémy s imigráciou, mal len a len pravdu.

Problém šiesty: Neschopnosť použiť moc

V roku 2004 sa počas holandského predsedníctva EÚ rozhodovalo aj o zriadení európskeho pohraničného policajného zboru. Takýto zbor si netreba pliesť s agentúrou Frontex, ktorá vznikla iba ako koordinačný mechanizmus medzi pohraničnými políciami členských štátov.

Ako minister vnútra som vtedy na Rade ministrov vyjadril nesúhlas so vznikom európskeho pohraničného zboru. Inak, medzi ministrami vnútra členských krajín to bol vtedy väčšinový názor a ten zbor nevznikol.

Viktor Orbán, Angela Merkelová: Európska únia nechráni svoju vonkajšiu hranicu. Keď sa zrazí jej imigračná ideológia a predstava o ľudských právach s predpismi o ochrane hranice, prednosť má ideológia. Foto: TASR/AP

Predstavme si, že by v roku 2015 pôsobil taký zbor, ktorý by strážil schengenskú hranicu, bol by riadený z Bruselu a členské štáty EÚ by naň nemali dosah. Myslíte si, že takýto zbor by postavil plot na maďarskom úseku schengenskej hranice, tak ako to urobili maďarskí pohraničníci? Nepostavil. A čo by robil? Pomáhal by čo najrýchlejšiemu vstupu milióna migrantov na územie EÚ.

Tak ako sa správa talianska vláda, ktorá ako posledný článok v reťazi prevádzačských organizácií pri brehoch Afriky prekladá migrantov z ich člnov na svoje lode a vozí ich do Európy. A tým motivuje ďalšie státisíce migrantov, aby využili jej služby.

Lenže vplyvní politici Únie majú využiť svoju autoritu na to, aby tento nekontrolovaný prúd zastavili tak, že plaviaci sa migranti budú navracaní do Afriky, kde sa budú riešiť otázky azylu, dohodli si s mimoeurópskymi štátmi k tomu potrebné mechanizmy a vytvorili vojenské štruktúry na krytie týchto činností. Nič z toho nie je na obzore.  

Pomenovať problém je už polovica riešenia

Súčasná európska elita musí sčasti zmeniť svoju politiku a sčasti musí byť vymenená. Latentná premena EÚ na superštát musí byť zanechaná, lebo toto Európania nechcú. Veľká časť kompetencií, ktoré prešli na Úniu, sa má vrátiť späť na členské štáty.

EÚ má prestať slúžiť na šírenie ľavičiarstva. Má chrániť Európanov pred vonkajšímí hrozbami. Potrebuje trochu viac poctivosti a odvahy.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo