KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Strážca Božieho obrazu v človeku

V uplynulých dňoch sa uskutočnilo blahorečenie „dobrého pastiera“, pápeža Jána Pavla II. Jeho pontifikát bol jedným z najvýznamnejších, nielen pre cirkev samotnú, ale mal podstatný vplyv na beh nasledujúcich dejín ľudstva.

Na javisko dejín, ako najvyšší pastier cirkvi vystúpil vtedy, keď ľudstvo – podľa slov André Frossarda – prechádzalo historickým obdobím, rozbúreným ako rieka, ďaleko od pevných brehov morálky a racionality, ktorej prúd strhával všetky hodnoty a ideológie... Boh povolal Jána Pavla II. do takejto mentálnej a morálnej klímy, aby zmätenému človeku pripomenul jeho dôstojnosť a veľkosť, o ktorej, následkom prežitých tragédií, ale tiež sklamaní z rôznych filozofií a ideológií, začal pochybovať.

Čo ničí Boží obraz v človeku

Stručne by sme pápeža Jána Pavla II. mohli charakterizovať ako strážcu Božieho obrazu v človeku. „Stráženie“ dôstojnosti človeka bolo akousi zlatou niťou vinúcou sa celým jeho pontifikátom. Na ochranu jedinečnosti ľudskej bytosti využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytovala autorita jeho úradu. Za tým účelom napísal a vyslovil množstvo slov naplnených svetlom zhora, a ako milosrdný Samaritán precestoval tisíce kilometrov, aby olejom radostnej zvesti hojil rany k zemi zrazeného a potupeného človeka.

„Človek prestal seba chápať ako Božie stvorenie, ako bytosť presahujúcu rozmery stvoreného sveta. Tým však odpílil – obrazne povedané – korene i korunu svojho života a zostal mu len mŕtvy peň.“ Zdieľať

Podľa pápeža kríza, do ktorej sa ľudstvo dostalo, súvisí s degradáciou, ba priamo likvidáciou jedinečnosti ľudskej osoby – s uzavretím sa človeka do hraníc viditeľného sveta a s vylúčením Boha a svetla jeho pravdy zo života. V encyklike Evangelium vitae napísal: „Keď mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to lapidárne vyjadruje II. vatikánsky koncil: ´Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. (...) Ba zabúdaním na Boha samo stvorenie zbavuje sa svetla´. Človek už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho ´predivne odlišného´ od ostatných pozemských tvorov; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí, za organizmus, ktorý v najlepšom prípade dosiahol veľmi vysoký stupeň vývoja. Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom ´vecou´ a prestáva chápať ´transcendentný´ charakter svojho ´jestvovania ako ľudskej bytosti´“ (EV 22).
Človek prestal seba chápať ako Božie stvorenie, ako bytosť presahujúcu rozmery stvoreného sveta. Tým však odpílil – obrazne povedané – korene i korunu svojho života a zostal mu len mŕtvy peň.

Kresťanský humanizmus

Ozdravujúcim a ochranným prostriedkom proti tomuto sebaodcudzeniu je, podľa pápeža, kresťanský humanizmus. Lebo len on zohľadňuje celistvý rozmer človeka, ktorého hlad a smäd po nekonečne neutíši nič pozemské, nech by to bolo akokoľvek vzácne. Tri piliere podopierajú tento humanizmus sú láska, sloboda a pravda.

Radi by ste čítali viac podobných článkov, ktoré nenájdete v iných médiách? Zdieľať

Vtelený Syn Boží odhalil človeku tvár Boha, ale zjavil mu i pravdu o človeku samotnom. Vtelenie potvrdilo ľudskú veľkosť, dôstojnosť a hodnotu. Aj keď človek upadá do osídiel hriechu, milosrdná Božia láska ho neopúšťa, lebo je väčšia než ľudské zlyhanie. Z perspektívy tejto zjavenej radostnej zvesti sa má človek pozerať na seba a uvedomovať si priazeň, ktorou je voči nemu naplnené srdce Boha. Avšak aj on sám má dávať ďalej lásku, ktorou je milovaný. Nie sebapresadzovanie, ale sebadarovanie má charakterizovať jeho vzťah k druhému. Božej láske sa však darí iba v slobodných podmienkach. Preto osobná sloboda človeka musí byť strážená ako hlavná dimenzia jeho dôstojnosti. Aby bolo možné ustrážiť ju pred totalitarizmami najrozmanitejšieho druhu, musí byť podopieraná oslobodzujúcou pravdou zjavenou Kristom.

Hybná sila dejín

Pápež bol presvedčený, že dejiny ženie dopredu kultúra, a nie vojenská či ekonomická moc. Súčasťou tejto „kultúry“ je otvorená obrana základných ľudských práv, akými sú právo na slobodu myslenia, svedomia a vierovyznania a právo prejaviť svoje vierovyznanie individuálne alebo v spoločenstve, na verejnosti alebo v súkromí... Tvrdil, že pokojné spolunažívanie si vyžaduje umožniť človeku, aby mal voľný prístup k pravde, k mravnému rozvoju a k výdobytkom kultúry, ktorú zdedil, a k možnosti zveľadiť ju vlastnou tvorivosťou. Osobitným právom človeka je právo na život. Problém potratu predstavil ako problém mravných základov demokracie. „Právo“ na potrat na počkanie sa podľa neho nezlučuje s demokratickou spoločnosťou založenou na ochrane základných ľudských práv a vláde zákona.

„Ani v novom tisícročí nie je možné pripustiť názor, že demokratické spoločnosti môžu žiť odtrhnuté od hodnôt kresťanskej viery a morálky.“ Zdieľať

Podľa neho i zákony štátu a právny poriadok novej Európy musia zodpovedať mravnému zákonu, ktorý vpísal Boh do prírody a do ľudského srdca, musia zohľadňovať ľudskú dôstojnosť ako zdroj všetkých ľudských práv. Je potrebné ich vybudovať so zreteľom na toho, od ktorého všetko pochádza a ku ktorému sa všetko navráti. Inak hrozí nebezpečenstvo nových tyranií, ktoré sú o to nebezpečnejšie, že sú takmer nebadateľné, zakódované v sekulárnych ideológiách, ktoré chcú z verejného života vykázať transcendentálne morálne normy. Ani v novom tisícročí nie je možné pripustiť názor, že demokratické spoločnosti môžu žiť odtrhnuté od hodnôt kresťanskej viery a morálky.

Úloha kresťana 21. storočia

Ján Pavol II. skonštatoval, že moderný intelektuálny svet zamuroval okná a dvere svojho domu pred svetom transcendentna. Vyzval ho preto, aby tieto okná a dvere nanovo otvoril Bohu. Kritike podrobil „falošnú skromnosť filozofie“, ktorá sa bojí klásť veľké otázky. Prečo vôbec niečo existuje? Čo je dobro a zlo? Čo je šťastie a čo klam? Čo bude po tomto živote? Filozofia podľa neho musí znovu objaviť bázeň a úžas, ktoré ju privedú k transcendentálnej pravde. Inak nás čaká ďalšie storočie utrpenia. Jeruzalem a Atény, vieru a rozum pozýva k dôvernému stretnutiu, aby spolu, ako dvaja nerozluční spojenci, ruka v ruke, chránili Boží obraz v človeku pred jeho opätovným pošliapaním.

Až do posledného dychu zápasiaci o dôstojnosť človeka, tento obdivuhodný strážca Božieho obrazu, vyriekol posledné prorocké slovo na sklonku svojho života. Zoslabnutý chorobou a vekom, i službou najvyššieho pastiera, ukázal svetu, ktorý si zakladá na sile a užitočnosti plynúcej z výkonu, že ľudský život má hodnotu i vtedy, keď z čisto pragmatického pohľadu prestal byť efektívny, keď zdanlivo nemá čo svetu dať. Pokým človek žije, je jedinečný, neopakovateľný, nenahraditeľný, stále dávajúci a druhých obohacujúci.

Ján Pavol II. vykonal úlohu, ktorou ho Boh poveril. Je na kresťanoch, aby kráčali cestou, ktorú vyznačil. Každý kresťan má byť „strážcom“ Božieho obrazu, ktorý do každej ľudskej bytosti vpísal Boh. Toto je jedna z najdôležitejších úloh kresťana 21. storočia.

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Ilustračné foto: Flickr.com (licencia Creative Commons)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo