Auschwitz tesne pred oslobodením

Auschwitz tesne pred oslobodením

Pri výročí oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz prinášame spomienku slovenského Žida, ako to v tomto tábore vyzeralo krátko pred príchodom Rusov.

Do Hlavného tábora Auschwitz I vnikol zvláštny, pravdepodobne likvidačný oddiel SS. Rozostavili stráže a nechali nás nastúpiť na mieste, kde sme mali za chrbtom nejakú budovu, takže sa tadiaľ nedalo uniknúť. Pred nás sa postavila reťaz esesákov so samopalmi v ruke. A uprostred stálo asi meter vysoké pódium. To som v tábore predtým nikdy nevidel a nemal som poňatia, odkiaľ ho mohli vziať. A z toho pódia na nás mieril pohyblivý guľomet pripevnený na akejsi trojnožke, okolo ktorého stáli traja esesáci.
Okamžite mi napadlo, že to pán Horn včera s tým optimizmom prehnal. Síce správne predpokladal, že nás budú chcieť v najbližších dvoch dňoch ešte popraviť, ale hovoril tiež, že sa im to nepodarí. O tom sa teraz dalo pochybovať!

Celá inscenácia bola pripravená tak, že nás mohli všetkých postrieľať asi tak za štvrťhodinu. Platilo to však len pod podmienkou, že sa budeme správať pasívne! A s tým nemohli niekoľko hodín alebo dní pred príchodom Rusov počítať. Niektorí z nás by padli na zem ešte pred zásahom guľkou a schovali by sa pod zastrelených a ranených, ktorí by na nich padali. Iní by sa vrhli proti rojnici samopalníkov. Mnohí by padli, ale iní by utiekli a rozbehli sa po tábore. A na to, aby ich esesáci pochytali, pozabíjali a dobili medzi nimi živých, ležiacich pod vrstvami mŕtvych, by potrebovali príliš veľa času a úsilia, pričom ich tu na podobnú prácu bolo evidentne málo. Okrem toho by tie mŕtvoly z tábora museli niekam vyviezť a zakopať alebo nahádzať do dvoch okolitých riek, do Visly alebo Soly. To by bola pre nich príliš náročná úloha. Potrebné pracovné sily by mohli zohnať len tak, že by najskôr väčšinu z nás popravili a menšinu by prinútili mŕtvoly odtiahnuť alebo odvliecť niekam inam, aby ich v tábore nenašli Rusi. A nakoniec by ešte museli postrieľať aj tie pracovné sily.
To všetko mi v rýchlosti prebehlo hlavou, samozrejme, nie preto, že by som chcel za esesákov vymýšľať, ako si majú s nami poradiť, alebo preto, že by ma tie hrôzy nejako priťahovali, ale aby som mal nejakú predstavu, čo by asi s nami mohli urobiť. Vychádzal som z predpokladu, že celé to vraždenie je pre nich výlučne technickou záležitosťou! Vedel som, že sa budú rozhodovať čisto účelovo, bez akýchkoľvek mravných ohľadov a najmä bez ohľadu na to, že koniec vojny je na spadnutie a oni vojnu prehrajú. Ak by to boli schopní urobiť v čase, ktorý majú k dispozícii, tak nás zabijú a potom rovno utečú. Žiadna tretia možnosť mi v tej chvíli nenapadla. A len oni sami vedeli, koľko času im zostáva.

Ich veliteľ sa správal trochu bezradne. Azda pre tú časovú neistotu, možno preto, že boli špecialistami na iné spôsoby vraždenia, a nie na tie, ktoré s úspechom uplatňovala auschwitzká esesácka garnitúra. Najskôr predniesol nejaký prejav, ktorý som, našťastie, nepočul, pretože som stál príliš vzadu. Potom zavelil: „Židia z prvého radu tri kroky vpred!“ Ten rozkaz svedčil o tom, že chce Židov oddeliť od ostatných. Najskôr asi preto, aby ich potom nechal postrieľať. A tí, čo neboli Židia, by im potom mohli pomôcť zbaviť sa židovských mŕtvol. V tábore sa dosť často hovorilo o tom, že Nemci na východe pri hromadnom zabíjaní Židov ľahko medzi miestnym nežidovským obyvateľstvom nachádzali pomocníkov. Nemohol sa teda veliteľ toho esesáckeho zadného voja domnievať, že by sa tie skúsenosti dali využiť aj tu?
Pochopil som, že nenávisť k Židom je u esesákov stále ešte silnejšia ako nenávisť k ostatným antifašistom. Pritom Židia boli skôr pasívnou obeťou nacistov, zatiaľ čo nežidovskí väzni boli väčšinou ich tvrdí a aktívni odporcovia, inak by ich nacisti nezatvárali do koncentrákov. Takže keď teraz nemôžu z rôznych dôvodov zlikvidovať všetkých, vybrali bez zaváhania na likvidáciu Židov! A to krátko pred koncom vojny! Asi sa domnievali, že s nežidovskými antifašistami by sa hádam mohli nejako dohodnúť. Ale so Židmi? Nikdy! Jediný prijateľný Žid bol pre nich mŕtvy Žid!

Hlavou mi ešte mihlo: „Ak platí, že Nemci dávajú prednosť vyhubeniu Židov pred všetkým ostatným, platí aj naopak, že Spojenci preferujú pred inými vecami ich záchranu?“ Tá otázka sa mi zdala zaujímavá, ale povedal som si, že sa ňou budem zaoberať neskôr, ak totiž nejaké „neskôr“ bude. V tej chvíli išlo o dôležitejšie veci! Azda by som na tomto mieste len poznamenal, že Spojenci, bohužiaľ, na záchranu Židov, na to, aby ich prežilo čo najviac, väčšinou nepomýšľali ako na niečo, čo by pre nich bolo to najdôležitejšie. Aspoň sa nezdalo, že by podľa toho postupovali. 
Bol som zabratý do riešenia toho, čo by sa mohlo stať, a tak som na chvíľu prestal sledovať, čo sa vpredu deje. Zanechal som preto tieto úvahy, aj tak sa z nich nedalo vyvodiť nič, čo by mi mohlo prakticky pomôcť, a opäť som sa sústredil na to, čo sa práve dialo. Nikto z prvého radu neposlúchol rozkaz a nevystúpil! Pritom bolo veľmi nepravdepodobné, aby medzi päťdesiatimi či viac väzňami v prvom rade nebol ani jeden Žid! To isté si asi pomyslel aj esesák, ktorý vydal rozkaz. Jedného po druhom začal väzňov vypočúvať, či je alebo nie je Žid. Všimol som si, že práve sa rozpráva s pomerne mladým, židovsky vyzerajúcim väzňom, ktorého vytiahol z radu: „Ty si Žid!“ kričal na neho. Väzeň stál v predpisovom pozore a správal sa vojensky. „Nie som Žid, som Čech!“ vyhlásil dobrou nemčinou výrazne nahlas. Ruky mal na švoch nohavíc, hrudník vypnutý a pozeral sa s rozhodným výrazom v tvári priamo do esesákových očí. To isté sa niekoľkokrát v rôznych obmenách opakovalo s ďalšími väzňami, bez toho, aby sa esesák dostal ďalej.
Pomyslel som si: „Oni z tej nenávisti už úplne zblbli! Teraz už im predsa môže byť úplne jedno, či je ten chudák Žid alebo Čech. Ten väzeň je v každom prípade na strane víťazov, zatiaľ čo oni tú svoju hnusnú zločineckú vojnu už prehrali a topia sa vo vlastných výkaloch, ktoré si narobili do nohavíc zo strachu pred Rusmi. A to sa ešte chcú vykúpať v krvi iných, ktorých v poslednom momente zavraždia. Tým sa predsa pachu svojich výkalov nezbavia a navyše budú páchnuť krvou nevinných!“ Tá posledná úvaha sa mi zdala pravdivá, ale nechutná. Padla na mňa únava. Celému tomu chýbal zmysel, a keby sa to tak dalo povedať, dokonca aj „úroveň“.

Potom som si ešte povedal: „Ten esesák je aj hlupák. Oni sa predsa určite učia v nejakom tom ich kurze zabíjania, ako sa dá za sekundu zistiť, či je niekto Žid alebo nie. Že stačí, ak si dotyčný stiahne nohavice. Načo celé to handrkovanie?“ Ale hneď som sa okríkol: „Dosť! Už z toho všetkého sám blbnem! Už zase začínam uvažovať ako oni, keď si vymýšľam, akým spôsobom s nami majú v poslednej chvíli urobiť krátky proces!“ Tak som svoje myšlienky usmernil a napadlo mi: „Strýko Arnošt mi hovorieval, že si mám dávať pozor na blbcov, že sú ‚nebezpeční zo všetkých strán'. Asi to nebude platiť úplne. Pre nás je šťastím to, že tento esesák je podľa všetkého hlupák, preto je menej nebezpečný, než by mohol byť!“
Ostatní prítomní esesáci sa doteraz nijako neprejavili, okrem toho, že na nás neprestali mieriť zbraňami. Tí traja na pódiu občas pohli guľometom, urobili pohyb, akoby nás prečesávali guľkami. Bolo to asi ich naučené zastrašovacie opatrenie, ako udržať v šachu dav v početnej presile. „Koľko môže byť v jednom páse zásobníkov asi nábojov?“ uvažoval som. „Aj keby všetky tie náboje vystrieľali, všetkých by nás nezabili a niekoľko chlapcov by troch guľometčíkov ľahko odstavilo. Jediným guľometom nás nezastrašia, na to by potrebovali najmenej dva, ktoré by v prípade streľby striedavo nabíjali.“ V tej chvíli som si musel povedať: „A dosť! Musíš svoje myšlienky lepšie ovládať!“ Zdalo sa mi totiž, že sa vymykám vlastnej kontrole.

Naraz pristúpil k veliteľovi jeden z esesákov a niečo mu potichu povedal. Hneď nato veliteľ zakričal smerom k nám: „S nepriateľmi ríše a židovskou bandou už nebudem strácať čas! Zajtra skoro ráno vyrazíme na evakuačný pochod a my už sa o vás po ceste postaráme. Dovtedy budete zatvorení. A o nič sa nepokúšajte! Budeme vás mať stále na muške!“ A odišiel. 
Samopalníci zostali na mieste. Nás esesáci potom nahnali do veľkej miestnosti, ktorá slúžila ako sklad oblečenia, a prikázali nám, aby sme sa ničoho nechytali. Ďalších väzňov asi zavreli v iných barakoch. Napadlo mi, že úplne všetci Nemci asi neutiekli a neutečú asi ani po tom, čo niektorých z nás zlikvidujú. Pán Horn sa mýlil. Poženú nás na západ ako predchádzajúce transporty! Nemcom sa asi podarilo ruský postup spomaliť. V sklade, kam nás nahnali, sa čoskoro zotmelo, iba pri zamknutých dverách svietila jedna žiarovka. Pri stene až po strop bolo na hromade najrôznejšie oblečenie. Bol som oblečený v nemocničnom, na nohách som mal topánky, v ktorých som nastúpil do nemocnice. Na oddelení pri svojom lôžku som síce mal nejaké vrchné oblečenie, ale keď nás vyhnali na apel, už som si ich nestihol obliecť. 
V noci som takmer nespal a trávil som čas tým, že som si nadával, prečo som bol taký hlupák a pri návštevách skladu si pre každý prípad nevybral poriadne zimné oblečenie a vhodnú obuv na pochod. Pravda je, že nám nikto zo skúsenejších väzňov, hlavne tých politických, nič také nenavrhoval, hoci bolo jasné, že od toho za určitých okolností závisel život!

Dúfal som, že do rána nájdem v tej hore handier niečo užitočné. V miestnosti však nebolo takmer vidieť. Okrem toho nám zakázali niečo si zobrať a tiež som nevedel, či nás niekto nestráži. Podarilo sa mi hmatom vyhrabať z tej hromady nejaký sľubný kus, ktorý som pomaly posúval nohami ku dverám, aby som si ho mohol neďaleko žiarovky prezrieť. Tak som pokračoval, kým som poslepiačky nenašiel niekoľko vrchných vrstiev, ktoré by som si hádam mohol obliecť, keby nás odtiaľ vyhnali na pochod. Ale aj s tým, čo som vyhrabal, som mal taký mizerný výstroj, že by som ďaleko nedošiel, ani keby som bol úplne zdravý. A to som nebol. 
Spomínal som na rady, ktoré mi dal Dr. Kolínský, a vyčítal som si, prečo som nevyhľadal vhodnú skrýšu niekde mimo tábora, kde by som prečkal čas, kým Nemci odtiahnu. Potom som si zase povedal, že by to bolo spojené s väčším rizikom, než zostať v tábore, ktorý vojnové strany neostreľovali. Utekajúci Nemci okrem esesáckeho zadného voja, ktorý nás mal v moci, tábor obchádzali a dovnútra nevstupovali.

Od vyčerpania z vlastných úvah o vlastnom blízkom konci som nakoniec zaspal. Nadránom preniklo do nášho väzenia malými oknami trochu svetla. Vonku bol úplný pokoj. Najskôr sme chvíľu čakali. Predpokladali sme, že esesáci si po nás prídu, aby nás zoradili k odchodu z tábora. Ľudia začali byť nepokojní, boli sme smädní, potrebovali sme ísť na záchod. Ale keď sa vonku dlho nič nedialo, ktosi zvnútra vypáčil dvere a pozrel sa von. Nikde nikto! Pár mužov vyšlo von, aby sa pozreli, čo sa tam deje. O chvíľu sa vrátili s radostnými výkrikmi: „Esesáci utiekli! Rusi sú asi nablízku!" Všetci sa rozišli k svojim barakom, aj ja som sa plahočil k lôžku v mojom revíri. Cítil som sa na smrť unavený. Pán Horn tam už ležal. Privítal ma slovami: „Tak sme zase raz mali strach! Dúfam, že už naposledy!“ A potom ešte dodal: „Musíš uznať, že som mal pravdu! Ak musel napriek svojmu pôvodnému zámeru utekať aj zadný voj esesákov, znamená to, že Rusi sú už veľmi blízko!“ Vyzul som si topánky a spadol polomŕtvy od únavy na lôžko. A len čo som pánu Hornovi odpovedal: „Našťastie ste mali pravdu,“ už som spal.

Prebudil som sa na obed a hneď vyrazil do skladu. Vrátil som sa vybavený ako na dlhú zimnú cestu. Na hlave som mal vlnenú čapicu, vpredu mala otvory na oči a ústa, aby sa dala pretiahnuť cez tvár, na sebe trojštvrtinový vlnený zimník, vhodný na dlhší pochod, a nohavice, ktoré sa dali zastrčiť do topánok, potom ešte kabát žltozelenej farby, bohvie od akej armády, dvoje dlhé spodky, nátelníky, košele, šál a ponožky a polovysoké šnurovacie topánky s koženou podrážkou, ktorým sa hovorilo kanady. Priniesol som si aj modrú vlnenú deku a ľahký batoh. To všetko, samozrejme, pochádzalo od zabitých Židov. Na všetkých batohoch, ktoré som v sklade našiel, bolo napísané meno majiteľa. Na tom mojom bol záhadný nápis „Aspis“, čo však so starým Egyptom nemalo nič spoločné. Naložil som si doň niekoľko konzerv na cestu. Deka bola zrolovaná a oba jej konce zaviazané a spojené tak, aby som do nej mohol prestrčiť hlavu a jedno rameno. 
Celú výbavu som šikovne zastlal do postele, aby nebolo poznať, že tam niečo mám. Obával som sa, že by mi ten cestovný výstroj mohol niekto ukradnúť. Pán Horn ma upokojoval: „Ja sa nemôžem veľmi hýbať, budem tu ležať a veci ti postrážim.“ Potom ešte prišlo prekvapenie! Spod košele som vytiahol gumovú zahrievaciu fľašu a podal ju pánu Hornovi. Potešilo ho to. Povedal: „Teší ma nielen ten termofor, ale aj to, že si na mňa nezabudol. A najmä to, že si nemyslel len na seba!“ Zaľahol som na svoje lôžko a hneď zaspal. 

Ďalšie ráno sme zistili, že z vodovodu netečie voda. Asi sa už vyprázdnil rezervoár, ktorý nás zásoboval. Zobrali sme všetky väčšie nádoby, ktoré sme našli, a vydali sa nabrať vodu z plaveckého bazénu, ktorý bol v tábore pre esesákov. Hľadať vodu mimo tábora bolo príliš riskantné, okolo stále ustupovali Nemci. Keďže sme nemali možnosť vodu prevariť a nič iného na pitie tam nebolo, pili sme ju takú, aká bola. Popoludní som išiel s niekoľkými pohyblivými pacientmi do skladov, aby sme šatstvom a jedlom zásobili ležiacich pacientov. Tie cesty do skladov mi vtedy pripadali celkom dobrodružné, ale v skutočnosti to bolo dosť nebezpečné, pretože niektoré sklady boli za plotom tábora a my sme sa po ceste museli kryť a dávať pozor, aby sme nestretli Nemcov. Ja som cestu k skladom už poznal, a tak som ukazoval ostatným, kde čo nájdu a ako sa tam dostanú. 
V čase bezvládia v Hlavnom tábore Auschwitz, v priebehu asi ôsmich dní medzi odchodom esesákov a väzenských kománd a príchodom Rusov, väzni nehladovali. Zásobovali sa zo skladov sami. Prichádzalo k tomu viac-menej spontánne, podobne ako v našej nemocničnej izbe, kde sa o zásobovanie starali chodiaci pacienti. Činnosť v tomto smere asi vyvíjala aj táborová väzenská organizácia, o ktorej som nevedel nič konkrétne, ale tušil som, že existuje.
Keď sme sa ten deň vrátili zo skladov, prišiel za mnou nejaký väzeň, ktorého som nepoznal. Povedal: „Ty si Tom?“ Keď som kývol hlavou, požiadal ma, aby som pomohol zásobovať zo skladov chorých pacientov všetkým, čo potrebujú, aby nikto nehladoval ani netrpel zimou. „Už to robím!“ povedal som mu. On na to: „To je dobre! A ešte jedna vec: zajtra ráno chceme presťahovať potraviny zo súčasných skladov na iné miesto. Ustupujúci Nemci by mohli zo svojho štábu dostať správu, kde sú potraviny, a zastaviť sa po ne. Ale my chceme, aby tie zásoby radšej využili Rusi, keď sem prídu. Nech od vás príde každý, kto môže, aby sme všetko stihli preniesť!“ Zišlo sa nás niekoľko desiatok a trvalo niekoľko hodín, kým sme všetko preniesli inde. Potravín tam bolo dosť.
Viac nemeckých návštev sme už v tábore, našťastie, nemali. Vegetovali sme, ako sa dalo, a čakali na Červenú armádu.

Text je úryvkom z knihy Tomáša Radila: Ve čtrnácti sám v Osvětimi, ktorá vyšla vo vydavateľstve Academia (2009, 2011).

Foto: Dennis Jarvis, Daniel/flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo