Ľudstvo dychtivo očakáva odpovede na veľké množstvo otázok


Astronóm JIŘÍ GRYGAR používa internet od jesene 1991. Osobne ho považuje za vôbec najväčší vynález poslednej štvrtiny 20. storočia. Prostredie internetu sa stalo aj miestom stretnutia pri tomto rozhovore.

Kto je Jiří Grygar podľa Jiřího Grygara?
Človek, ktorý má hrôzu z predstavy, že by sa mohol v živote nudiť.

Ako vyzerá vaša rodina?
Som ženatý, manželka pracuje ako sekretárka. Máme tri deti, z toho dve staršie bývajú so svojimi rodinami mimo Prahy; mladší syn je slobodný a býva s nami.

Čomu sa venujú vaše deti?
Dcéra i starší syn sú lekári, pracujú v nemocniciach. Mladší syn je publicista a hudobník.

Aký máte vzťah k Pruskému Jindřichovu?
Moje rodisko, to je taký kúzelný príbeh typický pre dejiny strednej Európy 20. storočia. Keď som sa tam narodil, oficiálne sa volal Heinersdorf, pretože bol súčasťou Nemeckej tretej ríše, a my sme tam boli jedinou českou rodinou medzi samými Nemcami. Tí nás hneď roku 1937 odtiaľ vyhnali. To znamená, že si svoje rodisko vôbec nepamätám, jedine z fotiek, ktoré robil môj otec. Po druhej svetovej vojne sa posúvali v tých miestach hranice a z mojej rodnej dedinky sa stali poľské Dziewietlice, takže pre zmenu vtedy odtiaľ vyhnali Nemcov a prišli noví osídlenci – Poliaci vyhnaní z východného Poľska, ktoré pripadlo Sovietskemu zväzu...

Boli ste už ako starší niekedy v Dziewetliciach?
Keď som dorástol, pokúsil som sa na svoje rodisko pozrieť aspoň z hraničnej čiary, pretože moje rodné miesto sa nachádza asi 150 metrov od česko-poľskej hranice. Lenže Poliaci tú hranicu veľmi starostlivo strážili, a kedykoľvek som sa priblížil na pár metrov k hraničným pätníkom, už sa približoval pohraničník so samopalom. Po prvýkrát som preto svoje rodisko navštívil až vo svojich 38 rokoch, keď som bol služobne vo hvezdárni vo Vroclave a tamojší hvezdári ma do Dziewietlic zaviezli autom. Poľskí pohraničníci však boli ku mne ako k cudzincovi veľmi nepríjemní. Až keď si prezreli pas, kde sa skvelo miesto narodenia, dali mi pokoj.

Kedy ste tam boli poslednýkrát?
Naposledy som bol v Pruskom Jindřichove alias Heinersdorfe alias Dziewietliciach v lete 2002, keď konečne otvorili hraničný priechod pre malý pohraničný styk medzi českou, resp. sliezskou obcou Bernartice, kde som bol pokrstený, a Dziewietlicami. Priviedol som tam pelotón tzv. ebicykla (spanilá jazda astronómov cyklistov), aby som im ukázal rodisko. Na môj údiv medzičasom môj rodný dom zvalili, ostala iba nákladová rampa už neexistujúceho nádražia, na ktorom som podľa rodinných fotiek na Vianoce 1936 spravil svoje prvé krôčky.

Aký je v Česku záujem o Katolícku cirkev?
Vlažný až ľahostajný. Médiá sa väčšinou začnú zaujímať o Cirkev, keď miestny kňaz protestuje proti detskej slávnosti čertov, keď sa Cirkev kriticky vyjadrí o potratoch alebo chce späť ukradnutý cirkevný majetok. Okrem malých výnimiek je postoj médií nedôverčivý, ba otvorene nepriateľský: sú to „ohaři“ číhajúci na najmenšie pochybenie. Keď ho nenachádzajú, tak si ho vymyslia.

Kedy nastal u Čechov taký silný odklon od náboženstva?
Zdá sa mi, že k prvému masovejšiemu odklonu došlo už po vzniku Česko-Slovenska roku 1918 do roku 1928. Druhý a rozhodujúci prepad nastal v priebehu komunistického režimu v rokoch 1948 - 1989. Posledný pokles záujmu prebieha práve v týchto rokoch, keď dorastá generácia odchovaná výhradne bulvárnou tlačou a komerčnými televíziami.

Ako sa žije kresťanovi v Česku?
V porovnaní s predošlým obdobím zákernej komunistickej perzekúcie skvelo. Môžeme svoju vieru prejavovať úplne bez obáv a môžeme vyvíjať v rámci demokratických zákonov významné verejné aktivity, pokiaľ si ich dokážeme zaplatiť zo svojich prostriedkov. Súčasne je však zrejmé, že verejné vyznanie viery spoločensky vôbec neprospieva.

Aký bol váš vzťah k Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II.?
Veľmi som ho obdivoval pre jeho statočnosť a osobný príklad vernosti viere a Cirkvi. Bol som na všetkých jeho návštevách v Českej republike. Prirodzene, najviac ma ohromila tá prvá v Prahe roku 1990, keď ho vítal vtedajší česko-slovenský prezident nezabudnuteľnými slovami: „Nevím, zda vím, co je to zázrak.“

Stretli ste sa niekedy osobne s vysoko postaveným predstaviteľom Cirkvi?
Najväčším dojmom na mňa zapôsobilo stretnutie s kardinálom Františkom Tomáškom v pražskom arcibiskupskom paláci niekedy okolo roku 1980. Deti z našej farnosti v Ondřejove mu prišli zaspievať do kaplnky a ja som tam s pánom kardinálom sťahoval harmónium.

Počas komunizmu sa za vieru trpelo. Trpí sa aj teraz?
Na rozdiel od obdobia totality sa s ničím podobným nestretávam. Je však pravdepodobné, že na niektorých základných či stredných školách môžu byť veriaci žiaci šikanovaní, pretože sa odlišujú od väčšinového vkusu.

Vo februári 1948 ste mali 12 rokov. Päťdesiate roky ste sledovali ako mladý muž...
Bol som politické dieťa. Ako päťročný som s rodičmi počúval Londýn, čo bolo za vojny veľmi nebezpečné, ale ja som vedel úplne jasne, že o tom nesmiem s nikým okrem rodiny hovoriť. Spolužiaci mi nedávno na stretnutí v Opave pripomenuli, ako som v dňoch komunistického puču vo februári 1948 vyhlásil, že je to koniec demokracie v našej republike. Bol som od začiatku dobre informovaný o zločinnej vláde komunistov, o justičných vraždách, koncentrákoch v Jáchymove, Příbrame i v Leopoldove. Pokiaľ niekým v živote opovrhujem, tak sú to práve tí ľudia, ktorí ten teror vymýšľali a s neobyčajnou zákernosťou uskutočňovali. Je hanbou našej spoločnosti, že vlastne nikto z nich sa nemusel za svoje hrozné činy voči vlastným spoluobčanom zodpovedať.

Roku 1968 ste s rodinou navštívili Kanadu a chceli ste tam ostať...
Nebola to návšteva, ale štipendijný pobyt vo hvezdárni v Britskej Kolumbii. Vtedy sa u nás nakrátko tak uvoľnili pomery, že mi česko-slovenské úrady dovolili vziať so sebou na ročný pobyt rodinu. Po jeho skončení som dostal ponuku od kanadskej Národnej bádateľskej rady na jeho predĺženie, ale to mi už normalizačná byrokracia povoliť nechcela, takže som bol postavený pred voľbu ponuku prijať a emigrovať, alebo sa vrátiť. Po zložitom uvažovaní sme sa rozhodli vrátiť. Povedali sme si, že Česko-Slovensko je naša vlasť a nenecháme ju napospas komunistom. Nebolo to ľahké rozhodnutie kvôli deťom, ktoré doma určite nečakalo nič dobré. Naše obavy sa naplnili, keď sa deti z kádrových dôvodov nemohli dostať na stredné a vysoké školy.

Aké škody podľa vás napáchal komunizmus na českom národe?
Nič také hrozné ako éru komunizmu v našej histórii zrejme nemáme. Bol to masový teror, ktorý trval plných štyridsať rokov a ktorý pokrivil celé generácie svojou zákernosťou, dôslednosťou a premyslenosťou.

Je podľa vás komunizmus rovnako zhubný ako fašizmus?
Myslím si, že komunizmus je zhubnejší. Kým väčšina Nemcov i Talianov fašizmus už dávno odsúdila a nehlási sa k nemu, komunistické myslenie u nás má stále neuveriteľné množstvo prívržencov a zdá sa mi, že keby títo ľudia dostali príležitosť, nebudú váhať začať znova ako Stalin a Gottwald (ešteže Gottwald vyhral anketu Českej televízie O největšího padoucha).

Odkedy sa zaujímate o fyziku a astronómiu?
O astronómiu som sa začal zaujímať v necelých deviatich rokoch a o fyziku asi o dva roky neskôr. Kniha Jozefa Pospíšila Vesmír novými očami bola určená mládeži a hovorila o astronómii ako o otvorenej vede, kde je mnoho nevyriešených záhad. Na konci sa autor priamo obrátil na svojho mladého čitateľa: „Ľudstvo dychtivo očakáva odpovede na veľké množstvo otázok. Prečo by si práve ty nemohol nájsť správnu odpoveď na niektorú z nich?“

Je po vás pomenovaný nejaký astronomický útvar?
Je to planétka č. 3 336, ktorú roku 1971 objavil vo hvezdárni v Hamburgu český astronóm Luboš Kohoutek.

Prečo sa ľudia zaujímajú viac o astrológiu ako o astronómiu?
To by popravde zaujímalo aj mňa. Astrológia predsa nemôže človeku ponúknuť vôbec nič zaujímavé - sú to bezobsažné tvrdenia. Vysvetľuje to asi nejaká lenivosť mnohých ľudí myslieť. Nedokážem si ten záujem o astrológiu v 21. storočí racionálne vysvetliť.

Chýba ľuďom kritické myslenie?
Veľmi často. To sa potom prejavuje v celom živote spoločnosti – priazňou podvodníkom a karieristom všetkého druhu, napr. v politike.

Ste členom klubu skeptikov Sizyfos. Ako sa mu darí?
Sizyfos si vytýčil dve hlavné úlohy: popularizovať metódu kritického vedeckého myslenia a demaskovať obchodníkov s ľudskou hlúposťou. Po 10 rokoch existencie si trúfam tvrdiť, že sa nám to do istej miery darí, čo možno súdiť z ohlasu na naše verejné prednášky a publikácie. Najrôznejším pavedcom a propagátorom blatistého myslenia sme v posledných siedmich rokoch udelili 42 bludných balvanov Sizyfa, a to zabralo i mediálne: verejnosť začína chápať, že tých pavedcov kritizujeme právom.
Je však zrejmé, že v tomto boji s ľudskou hlúposťou nemôžeme nikdy úplne zvíťaziť. Preto sme si ako svoj symbol zvolili bájneho gréckeho kráľa Sizyfa, ktorý márne tlačí svoj balvan do kopca.

Keby ste mali hlasovať v ankete o najväčšieho Čecha, koho by ste zvolili?
Prírodovedca Jana Evangelistu Purkyně. Založil nový vedný odbor fyziológiu a dosiahol v ňom epochálne objavy – jeho meno nesie niekoľko desiatok fyziologických objektov a úkazov. Navyše bol znamenitý vlastenec, angažoval sa vo verejnom živote i v politike a vyrovnal sa ako chlap s ťažkými ranami osudu. Bol to človek s obrovským rozhľadom, ktorý projektom akadémie vied načrtol budúcnosť českej vedy. Na jeho pohrebe sa roku 1869 zúčastnilo niekoľko desiatok tisíc Pražanov.

Aké ste mali dôvody na to, aby ste sa stali členom Fanklubu Járy Cimrmana?
Musím vám prezradiť, že ten klub je môj výmysel a v skutočnosti neexistuje. Je to moja posmešná reakcia na rozličné fankluby tzv. celebrít. Ostatne, i sám kult Járu Cimrmana je podobne ironický ohlas na mediálne bubliny okolo údajne populárnych osôb, ktoré majú v mnohých prípadoch k skutočným osobnostiam ďaleko.

Aké asociácie vo vás vzniknú, keď sa povie „Slovensko“?
Tou najsilnejšou je slovenská pohostinnosť, ktorá je naozaj mimoriadna a všeobecná. Hneď ďalšia sa týka skutočne nádhernej slovenskej prírody.

V čom je Slovensko iné oproti Česku?
V onej pohostinnosti. Žiaľ, väčšinou to so sebou nesie väčšiu konzumáciu tvrdého alkoholu, ktorý nemám v obľube. Česko sa od Slovenska líši vlažným, až ľahostajným vzťahom k náboženskej viere. Slovensko v porovnaní s Českom nie je príliš aktívne v snahe prilákať do krajiny turistov. Slovenské cesty, i tie hlavné, sú často v žalostnom stave. Slovenskí šoféri, zväčša nákladných áut, mi pripadajú ešte nebezpečnejší ako českí.

Máte Česko rád?
Je to tak na polovicu. Páči sa mi česká krajina, mestá i dediny, ale som dosť sklamaný z duchovnej biedy, ktorá sa tak často prejavuje v správaní našich ľudí, vo vzťahu - nevzťahu k našej histórii a v ľahostajnosti voči veciam verejným.

Máte rád Slovensko?
Pre Slovensko mám určite slabosť od mladosti, takže sa snažím ospravedlňovať a chápať i tie negatívne rysy súčasnej slovenskej spoločnosti, ktoré sú napokon v mnohom podobné tomu, čo vyčítam spoločnosti českej.

Za rozhovor ďakuje
MATÚŠ DEMKO

Časť rozhovoru vyšla v Katolíckych novinách (14/2006)
FOTO: www.astro.cz

RNDr. Jiří Grygar, CSc.,
sa narodil 17. marca 1936 v poľskej obci Dziewietlice, vtedajšom Heinersdorfe. Študoval fyziku v Brne a astronómiu v Prahe. Od roku 2000 pracuje v Centre časticovej fyziky na Fyzikálnom ústave Akadémie vied ČR v Prahe. Ako svoje koníčky uvádza bicykel, textové „ptákoviny“, vážnu hudbu a Fanklub Járy Cimrmana.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo