Falošná diagnóza: Problémom sú jednotky

Falošná diagnóza: Problémom sú jednotky

Skutočný hriech nášho konzervativizmu nespočíva v ambíciách straníckych dvojok.

Moji kolegovia Jozef Majchrák a František Múčka napísali článok, v ktorom tvrdia, že „byť dvojkou sa medzi konzervatívnymi politikmi nenosí“ a vyjadrili nad tým zármutok. Keďže ide o tému, o ktorej vnútri redakcie vedieme polemiku, rád sa do tejto diskusie zapojím.

Najskôr si však zhrňme, čo František a Jozef hovoria.

Po prvé, slovenským konzervatívcom chýba istá miera pokory a realizmu, čoho výsledkom je, že nevedia prijať rolu dvojky v strane. Má to byť problém Daniela Lipšica, Richarda Rybníčka, Radoslava Procházku (všetci traja sú na obrázku) a Vladimíra Palka. Za príklad sa kladie, naopak, Ivan Mikloš či Miroslav Beblavý, ktorí – hoci tiež vzdelaní a rozhľadení – rolu dvojky prijať vedia.

Po druhé, dôsledkom tohto zlého rozhodnutia a potvrdením diagnózy má byť to, že keď nádejné dvojky svoje strany opustia, ich nové „projekty a projektíky sú neživotaschopné“, dokážu teda ešte menej, ako keby prijali miesto číslo dva.

Zhrnuté a podčiarknuté, problém spočíva „v neschopnosti potlačiť svoje osobné ambície a obetovať sa práci pre celok.“

Problém je, že to nesedí. Hoci sú medzi vyššie menovanými rozdiely a niekedy dosť veľké rozdiely, napríklad o Vladimírovi Palkovi určite nemožno povedať, že by sa nevedel obetovať pre celok alebo bol neschopný potlačiť svoje ambície. O Radoslavovi Procházkovi neplatí, že by nevedel vybudovať stranu, a aj za odchodom Daniela Lipšica z KDH treba vidieť niečo iné ako úzke predsednícke ambície.

Aby som bol pochopený, musím povedať aj bé – mojou tézou je, že problémom nie sú dvojky, ale jednotky. Práve o tom totiž vypovedá nielen odchod Palka a Lipšica, ale aj následný osud Procházku a ďalších.

Začnime chronologicky od konca, príbehom strany Sieť.

Nemožno spochybniť, že dopyt po takejto strane na Slovensku bol, aj keď nešlo stricto sensu o konzervatívnu stranu. Procházkov odchod z KDH, jeho prezidentská kandidatúra aj založenie Siete úspešné boli. Napriek tomu sa všetko rozpadlo na atómy. Čo sa stalo?

Stranu zničil jej zakladateľ. Stal sa nedôveryhodný, často klamal. Povedané jazykom mojich kolegov, nedokázal byť jednotkou.

Lenže problémom Siete bolo aj to, že strane chýbalo viac než len jednotka. Chýbala jej aj dvojka či trojka. Nevzniklo regulárne predsedníctvo strany, diskusia, kde by vznikol kompromis a spoločné stanovisko. To je už menej zodpovednosť Procházku a viac Miroslava Beblavého a ďalších.

Príklad druhý, Lipšic. Nie je pravda, že by nevedel byť dvojkou, on ňou dokonca chcel byť a odišiel práve preto, že to nebolo možné. Vplyv v strane mal dlhodobo, aj keď v zásadných politických otázkach hral skôr rolu „vyhraneného krídla“ (jeho postoj k vláde so Smerom bol napr. výrazne odmietavejší ako postoj povedzme Vladimíra Palka alebo Františka Mikloška). Keď Vladimír Palko prehral s Pavlom Hrušovským a nestal sa predsedom strany, všetci Palkovi spolupracovníci sa stiahli, ale Daniel sa stal podpredsedom. Vo vnímaní mojich kolegov bol teda nespochybniteľnou dvojkou KDH.

Bol ňou však aj reálne?

Nebol. Jeho vplyv na stranu v čase predsedu Hrušovského a neskôr Jána Figeľa bol skôr vo „vydieraní“ než v pozitívnom zmysle. Príliš často musel niečím hroziť, aby čosi dosiahol. Nikdy teda nebol Miklošom KDH, bol podstatne menej, bol trpený asi ako Kaník.  

Ten príbeh sa začal dávnejšie. V otvorenej podobe som ho vnímal v roku 2006 pred voľbami, keď Pavol Hrušovský trpel obavami, že Lipšic ide proti nemu, že ho spochybňuje. Nebola to pritom pravda, Lipšic aj Palko boli lojálni, aj keď ich frustrácia z vývoja strany rástla.

Opäť: hriechom neboli Lipšicove predsednícke ambície, on ich dokonca väčšinu času ani nemal, napokon podstatne lepšie ako kto iný poznal situáciu v KDH a postoje mnohých členov strany k jeho osobe. Problémom bolo, ako stranu riadil Pavol Hrušovský a po ňom Ján Figeľ.

To, aký minimálny vplyv mal v poslednom období Lipšic, dosvedčujú aj také veci, že hoci sa stal Daniel ministrom vnútra v Radičovej vláde, strana mu nedovolila vybrať si štátneho tajomníka a podobne. Lipšicovo postavenie v strane sa teda postupne stále viac prepadalo, krátko predtým, než odišiel, sa jeden z okresných kádehákov vyjadril, že takých ako Lipšic sú v hnutí desiatky. Nuž tak. Na porovnanie s Miklošom naozaj nie je najmenší dôvod.

Čo sa stalo potom? Lipšic tiež nedokázal byť jednotkou.

Nedokázal to už vtedy, keď bol schopný zjednotiť svoju generáciu (Krajniak, Rybníček, Hirman, Vagač) a podporili v prezidentských voľbách Ivetu Radičovú nielen proti Ivanovi Gašparovičovi, ale aj Františkovi Mikloškovi. Bolo to nedôveryhodné a falošné, napokon niektorí z účastníkov tlačovky potom sami povedali, že volili v prvom kole Mikloška.

Ten príbeh potom pokračoval, Nova mala excentrický program, Lipšicov podpredseda začal hovoriť, že podporuje manželstvá homosexuálov (sic!), a za Danielom už nestála ani jeho generácia z ODM.

Prípad tretí, Vladimír Palko. Niekoľko rokov som pre Vlada pracoval, preto ten príbeh dôverne poznám. Nikdy netúžil stať sa predsedom, kandidoval až v momente, keď videl, že situácia je neudržateľná a KDH sa vydalo na cestu svojej záhuby.

Malý príklad. V poslednej fáze, keď prehral v súboji o predsedu strany, už jeho strana spochybňovala aj Palkovu autoritu a kompetentnosť vyjadrovať sa k rezortným témam ministra vnútra. Keď napríklad kritizoval návrh Európskej komisie na kvóty na prerozdeľovanie utečencov (áno, táto idea je strašia ako utečenecká kríza), tak sa po jeho vyhlásení ozvala podpredsedníčka KDH pre tlač a vonkajšie pôsobenie hnutia, ktorá ho verejne korigovala. Podobných príkladov boli myriady. Mikloška na rade KDH už nepočúvali, ale pískali na neho, spolu s Palkom, Minárikom a Bauerom sa stali štvancami a označenými vnútornými nepriateľmi.

Problém bol, tušíte správne, v jednotke, a nie nejakých dvojkách strany.

A áno, ani Palko nedokázal založiť funkčnú a úspešnú stranu. Ale s tým, že jeho pôvodný projekt bol iný, mala vzniknúť strana, ktorá mala byť niečím ako „konzervatívnou Saskou“, predtým než vznikla SaS, kde Palko nemal byť predseda, trval na tom. Tento projekt sa nepodaril, preto vzniklo KDS, v skutočnosti bez veľkých ambícií, s výnimkou kandidatúry Františka Mikloška na prezidenta, čo splnilo svoj účel.

Slovenský konzervativizmus má svoje veľké problémy aj svoje hriechy. Ale nie je nimi to, o čom píšu moji kolegovia. Je to podstatne horšie. Keď sa pozriete na dnešok, ten príbeh pokračuje.

Foto: TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo