Hriech konzervatívnych dvojok: non serviam!

Hriech konzervatívnych dvojok: non serviam!

Byť dvojkou sa medzi konzervatívnymi politikmi nenosí. Väčšinou to však znamená, že sa rozhodli zle.

Pred pár týždňami dal predseda KDH Alojz Hlina ponuku Richardovi Rybníčkovi, aby sa pridal do jeho tímu a stal sa dvojkou KDH. Dotkol sa však citlivej témy: Byť dvojkou sa medzi konzervatívnymi politikmi nenosí. Ani Richardovi Rybníčkovi sa pozícia dvojky nepozdáva, preto pred časom ohlásil vznik vlastnej strany Toska, ktorá však zostala zatiaľ v zamrazenom móde.

Ide o obohraný príbeh – talentovaný slovenský politik sa dostane do situácie, keď si povie, že byť dvojkou nie je pre neho.

Takým sa niet čo čudovať. V mnohom sú lepší ako stranícke jednotky, pod ktorými by mali slúžiť. Bývajú vzdelanejší, rozhľadenejší, vedia lepšie formulovať, komunikovať s médiami. V týchto prednostiach ich navyše denne utvrdzuje nielen ich najbližšie okolie, ale aj novinári, ktorí by tiež radi politikmi manipulovali.

Pravda, dvojky môžu uveriť, že sú povolané byť jednotkami aj z úplne altruistických dôvodov. Nie je ľudsky jednoduché hrať za niekoho, o kom si v skutočnosti myslíte, že je brzdou, a keby ste ho vystriedali, tak by sa strane i vašej agende darilo lepšie.

Byť talentovanou dvojkou zároveň znamená znášať intrigy ostatného aparátu. Motívov existuje celá plejáda. Od osobnej nevraživosti cez regionálne dohody až po politicko-strategické dôvody typu: ak dotyčného a jeho ľudí eliminujeme, ľahšie sa s týmito dohodneme na vláde. Zvlášť to platí pre strany, kde sú kolektívne kompetencie a postavenie regiónov veľmi silné a úloha vodcu relatívne slabá, ako v KDH. Preto potom príde k vzbure dvojok.

Otázka však znie – koľkokrát bola vzbura dvojok na úžitok im samotným či agende, ktorú chceli do politiky vniesť?

Príliš dobrí

Lipšic či Procházka boli ukážkou toho, ako ťažko sa žije s vedomím, že ste vzdelanejší a talentovanejší než predseda či ľudia okolo vás, s ktorými ste však hierarchicky na rovnakej úrovni. A nebodaj pritom ešte vyzbierate vo voľbách aj viac krúžkov ako predseda, ako sa to stalo Lipšicovi vo voľbách 2012.

Potom už k odchodu stačí len trochu postrčiť nafúknuté ego, čo sa najčastejšie deje cez nekritické vytlieskavanie najbližších spolupracovníkov a či cez médiá, ktoré sa rady hrajú na vyhľadávačov spasiteľov. Nepodľahnúť kombinácii všetkých týchto tlakov je ťažké, ako ukazuje aj slovenská história odchodov konzervatívnych dvojok.

No potom sa ukáže, že svet je zložitejší.

Lipšic napríklad z vysokého počtu krúžkov predpokladal, že tieto hlasy sa prelejú do jeho novej strany a navyše získa ďalšie desaťtisíce hlasov od ľudí, ktorí by ho volili, ale prekáža im KDH.

No nestalo sa. Strana Nová väčšina NOVA, ktorú založil, sa stala len prílepkom OĽANO a v podstate sa v nej rozpustila ešte pred voľbami. Lipšicova pozícia tak bola ešte slabšia, ako keď bol dvojkou v KDH.

Niečo podobné si len pár rokov predtým zažila aj skupina Palka, Mikloška a spoločníkov, ktorí z KDH odošli v roku 2008. Dva roky po tom, ako sa v KDH posekali na téme, akú taktiku mali po voľbách zaujať a či vládnuť so Smerom. Aparát strany, ktorá sa po ôsmich rokoch ocitla v opozícii, zrazu stál pred nahnevanou stranou, kde desiatky členov museli opustiť miesta vo verejnej správe.

Byť dvojkou v slovenskej politickej strane, ktorá nie je vo vláde, môže byť pre právnika oveľa menej zaujímavé, ako viesť vlastnú právnu kanceláriu. Zdieľať

V tejto atmosfére sa palkovci dostali do sporu aj s vtedajším predsedom Hrušovským, ktorého vinili zo slabosti, z neschopnosti udržať v strane poriadok a zabezpečiť jej rozvoj. A tak po tom, ako Vladimír Palko neuspel v súboji o kreslo predsedu, zo strany odišli, s odkazom, že strana aj tak nemá perspektívu.

Už o rok sa pritom konali voľby predsedu, kde došlo k odchodu Hrušovského, a o dva roky sa strana dostala do vlády, kde mala na starosti dva top rezorty – dopravu a vnútro. Čoskoro sa ukázalo, že ani s tými intrigami, na ktoré sa v KDH sťažovali, to nebolo také zlé, aby nemohlo byť horšie. Keď o tri roky palkovci uzavreli dohodu s Matovičom, že budú kandidovať za jeho OĽANO, zažili intrigu, o akej sa im v KDH ani nesnívalo – verejnú výzvu na posedenie na detektore lži od vlastného predsedu ako podmienku na kandidovanie do parlamentu.

Procházkov príbeh bol ešte rýchlejší, hoci sa mu od začiatku dostalo nadštandardného zaobchádzania, v KDH sa zdržal len veľmi krátko. Motívom bolo to, čo u ostatných – keď sa pozrel okolo seba, zistil, že je proste príliš vzdelaný a úspešný, aby mohol byť dvojkou.

Niečo podobné zrejme cíti aj Richard Rybníček, niekdajší riaditeľ STV a úspešný komunálny politik, keď sa pozrie na Alojza Hlinu.

Je možné, že istú zodpovednosť za rozutekanosť dvojok nesie aj „malý trh“. Byť dvojkou v slovenskej politickej strane, ktorá nie je vo vláde, môže byť pre právnika oveľa menej zaujímavé, ako viesť vlastnú právnu kanceláriu. Na rozdiel od straníckych dvojok v Nemecku, Francúzsku či Španielsku, kde byť dvojkou významnej, hoci nevládnej strany, stále znamená byť veľkým zvieraťom.

Chcú jednotky mať dobré dvojky?

V literatúre pre manažérov sa píše, že skutočné Áčka zpoznáte podľa toho, že si k sebe hľadajú ako spolupracovníkov ďalšie Áčka, zatiaľ čo Béčka si k sebe hľadajú Céčka – aby neohrozovali ich pozíciu.

V politike je téma hľadania si spolupracovníkov ešte citlivejšia. A tak sú dejiny politických strán plné vnútorných čistiek.

Väčšinou však jednotky s dvojkami zápasia inak – nepodporia ich na kľúčových fórach, nehlásia sa k ich agende, ignorujú ich či huckajú proti nim iných funkcionárov či štruktúry. Nie je to špecifikom slovenských lídrov, je to univerzálna vlastnosť politikov po celom svete, výnimiek je málo.

Typ predsedu, akým bol v 90. rokoch Ján Čarnogurský, ktorý umožnil, aby popri ňom vyrástli politici ako Dzurinda, Palko, Šimko, Figeľ či Lipšic, bol v našich novodobých dejinách skôr unikátnym úkazom.

Na druhej strane nič z vyššie spomenutého nie je nejaké slovenské špecifikum. Všetko sú to javy, ktoré sa bežne dejú v politických stranách po celom svete. Zdieľať

Tu niekde vzniká pocit ukrivdenosti, ktorý šikovné dvojky v sebe nosia. Keďže sú šikovnejšie ako ostatní v strane vrátane predsedu (aspoň si to myslia), mali by mať zaručené nejaké špeciálne zaobchádzanie, keď už sú napriek tomu ochotné byť dvojkou. Väčšinou to však dopadne opačne, a síce, že o svoju pozíciu musia bojovať ešte viac ako iní straníci. Ak sa tak nedeje, ich pocit ukrivdenosti z neprimeraného postavenia sa len nafukuje.

Na druhej strane, nič z vyššie spomenutého nie je nejaké slovenské špecifikum. Všetko sú to javy, ktoré sa bežne dejú v politických stranách po celom svete. Fungovať v politickej strane, či už európskeho, alebo amerického typu, vždy znamená venovať veľkú časť energie aj odolávaniu intrigám.

Zároveň sú to veci, ktoré v prípade slovenských konzervatívnych dvojok neboli nejako superdramatické. Napríklad Daniel Lipšic mal vo vnútri KDH pomerne silnú opozíciu, nikto zo strany v čase, keď vznikla Radičovej vláda, nespochybnil jeho nomináciu na post ministra vnútra. Rovnako sa mu v roku 2012 podarilo na kandidátku presadiť svojich vtedajších najbližších spolupracovníkov Radoslava Procházku a Janu Žitňanskú.

Poslanie byť dvojkou

Slovenská politika pozná aj príbehy dvojok, ktoré pohli krajinou. Príkladom je Ivan Mikloš. Či už je pre vás pozitívny, alebo negatívny hrdina, faktom je, že so svojou úlohou Dzurindovej dvojky sa plne stotožnil a žil s ňou až do politického dôchodku a z tejto pozície významne ovplyvnil vývoj Slovenska.

Iný typ večnej dvojky je Miroslav Beblavý, ktorý sa do vrcholovej politiky dostal už pred pätnástimi rokmi, keď bol najmladším štátnym tajomníkom v dejinách slovenských vlád. Hoci sa dá len ťažko povedať, že by jeho ego bolo menšie ako napríklad to Lipšicovo, svoje možnosti hodnotil reálnejšie a napriek akejsi politickej smole má stále citeľný vplyv na slovenskú politiku, resp. policy (napríklad agenda hypoték, kauzy v zdravotníctve).

Medzi konzervatívcami je však opak pravidlom.

Podstatná je konečná bilancia. Tá však hovorí, že to boli zlé rozhodnutia, dvojky po odchode dopadnú horšie, ako na tom boli predtým. Zdieľať

Príčin, prečo pravica, hlavne konzervatívna, nedokáže udržať talentované dvojky v strane, je teda viacej, no napokon nie sú ani podstatné. Podstatná je konečná bilancia.

Tá však hovorí, že to boli zlé rozhodnutia, dvojky po odchode dopadnú horšie, ako na tom boli predtým.

Zdá sa, že hlavný problém spočíva v neschopnosti potlačiť svoje osobné ambície a obetovať sa práci pre celok, výsledkom čoho je len ďalšie drobenie na nové, neživotaschopné projekty a projektíky.

Rovnako dôležitou politickou zručnosťou ako umenie osloviť voličov je aj schopnosť vybudovať fungujúcu politickú štruktúru. Tá však bez užitočných dvojok, ktoré sú často talentovanejšie ako jednotky, existovať nemôže.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo