Eva Vitáriušová pracuje ako pediatrička na internom oddelení detskej kliniky Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch, pripravuje sa na druhú atestáciu z detskej endokrinológie a poruchy výživy a metabolizmu. Urobila si postgraduál na Lekárskej fakulte UK k téme obezita detí. Šesť rokov viedla obezitologickú skupinu v ambulancii na Kramároch. Aby išla deťom príkladom, sama zabojovala so svojou nadváhou. 

V rozhovore pre Postoj hovorí aj o tom, ako sa lekári u detí čoraz častejšie stretávajú so psychosomatickými chorobami, ako rodičia v snahe po zdravej výžive zachádzajú do extrémov a čo sú problémy stravovania dnešných detí.  

Ste lekárkou, pracujete trinásť rokov v Detskej fakultnej nemocnici na bratislavských Kramároch. Pochodili ste svet a máte za sebou aj zahraničné stáže, hoci mnohí vaši kolegovia odchádzajú kvôli lepším podmienkam do zahraničia, vy ostávate. Čo vás tu ešte drží?

V prvom rade mi ide o medicínu, ktorá ma baví ako v našich podmienkach tak aj na mojich cestách, ktoré som absolvovala s organizáciou MAGNA Deti v Núdzi. A okrem toho ma tu drží rodina – mama, sestra a priatelia.

Navyše, aj po odbornej stránke som na Slovensku stretla veľmi kvalitných ľudí, v ktorých som našla časom aj priateľov. O kvalite slovenských odborníkov som nikdy nepochybovala, práve naopak. Hoci je tu zdravotníctvo momentálne dehonestované, na odbornej úrovni má lekárom aj pacientom čo ponúknuť.

Svoje pracovné a osobné ambície si napĺňam aj cestami do rozvojového sveta, aj keď nie sú také časté, ako by som chcela. Sú to však pre mňa skúsenosti na nezaplatenie.

Lekári a pacienti? Často chýba empatia na oboch stranách

Dnes však pacienti, ale i mnohí lekári majú, naopak, pocit, že to už horšie ani nemôže byť...

Samozrejme, stále je čo zlepšovať, o tom niet pochýb. Ale na druhej strane nevidím dôvod, aby sme sa prehnane sťažovali. Určite je to aj tým, že som prešla časťami sveta, kde mali ľudia naozaj právo sa sťažovať. Možno aj preto mám istý odstup a viem oceniť, čo je u nás na objektívne vysokej úrovni.

Pri porovnaní s rozvojovým svetom to nesporne platí, ale inak?

Nedávno som sa zúčastnila na odbornej stáži na Pediatrickej klinike v Prahe, Motole. Bez preháňania môžem povedať, že naša práca je napríklad porovnateľná s týmto špičkovým pracoviskom. Pohana slovenského zdravotníctva nie je vždy fér. Máme tu dobrú zásobenosť nemocníc liekmi, kvalitných lekárov na vysokej odbornej úrovni, ktorí majú bežne za sebou zahraničné stáže, výborných operatérov, dobré diagnostické možnosti.

Zlá nálada voči slovenskému zdravotníctvu v dnešnej spoločnosti ma mrzí, ale ako lekári žijeme z toho, že sa stále nájdu ľudia, ktorí našu prácu vedia doceniť a vidia výsledky. A to vždy poteší.

Ako lekárka vnímate, že sa pacienti pozerajú na zdravotníctvo čoraz kritickejšie?  

Začala som pracovať v roku 2004 a vtedy to naozaj nebolo také intenzívne ako dnes. Za posledné roky došlo k obrovskej strate dôvery voči systému. Vychádza to veľakrát z negatívnych skúseností konkrétnych pacientov pri konkrétnej, neraz medializovanej situácii, ktoré sa potom paušalizujú na všetkých predstaviteľov zdravotníctva. Rada by som zdôraznila, že každý sme sám za seba, nemôžeme byť súdení podľa jednotlivcov.

Ľudia u nás takisto čoraz väčšmi myslia na svoje práva, ale na druhej strane zabúdajú na svoje povinnosti. Nechcem moralizovať, ale dovolím si povedať, že veľakrát chýba empatia na oboch stranách.

Ako pediatrička sa denne stretávate s deťmi a komunikujete s ich rodičmi. Aj v tejto skupine došlo k zmene v prístupe k lekárom?

Vnímam veľmi intenzívne, že ľudia sú na celé zdravotníctvo veľmi nahnevaní a nedôverčiví. Ale to je asi, žiaľ, trend. Fenoménom dnešnej doby je bezprostredná dostupnosť k informáciám, často však rôznej kvality.

Problém však nastáva, ak je rodič nadupaný informáciami a naladený konfrontačne od začiatku našej komunikácie. Keď s niekým vstupujete do vzťahu a priori s nedôverou, ten vzťah tým bezpochyby trpí. V medicíne obzvlášť, lebo od tej dôvery často závisí aj úspech terapie.

Vnímam, že ľudia sú na celé zdravotníctvo veľmi nahnevaní a nedôverčiví. Ale to je asi, žiaľ, trend. Fenoménom dnešnej doby je bezprostredná dostupnosť k informáciám, často však rôznej kvality. Zdieľať

Rodič totiž musí povedať áno pri schvaľovaní liečby. Lenže neraz to nie je len o podaní pilulky, ale ide o komplex prístupov, vstupuje do toho psychológia, zmena režimov dieťaťa a hlavne akceptovanie základnej diagnózy.

Tu už nastáva problém v prijatí našich rád a kritiky zo strany odborníkov. My vstupujeme do rodín a to nie je jednoduché.

Konflikty s rodičmi riešite každý deň?

To by som preháňala. Ak môžem hovoriť za seba aj kolegov, snažíme sa v danej situácii nájsť cestu, ako komunikovať.

Lekár však musí brať do úvahy, že oproti nemu sedí človek, ktorý má choré dieťa, je v strese, lebo je v prostredí, ktoré je mu absolútne neznáme a je v zásade v ohrození. Aj keď ide o banálnu infekciu alebo vážny stav.

Nemôžem dopustiť, že keď ma v izbe číslo jeden niekto nahnevá, tak v izbe číslo dva budem stále nahnevaná.

Na druhej strane, keď ja ako lekár mám takýto prístup, očakávam, že aj rodič ma vníma ako človeka, ktorý má svoje kapacity. Ako sme to už nadhodili, žiaľ, z dennodennej skúsenosti viem, že spoločná komunikácia sa neraz začína konfliktom. Ale aj v takom prípade by mal lekár urobiť nádych-výdych, ten čierny Peter je na strane zdravotníkov, musíme vedieť udržať situáciu na uzde.

Proklientsky prístup však stále nie je u lekárov samozrejmosťou, prečo?

Iste, proklientsky prístup je aj v medicíne trendom. Namiesto moderných slov by však stačilo hovoriť o základnej ľudskej slušnosti.

Preto by som skôr hovorila o potrebe k jej návratu v základných vzťahoch.

Nemali by mať budúci lekári už počas štúdia nejaký predmet týkajúci sa komunikácie s pacientom?

Pokiaľ viem, tak ho nemajú. Určite by nad tým mal niekto porozmýšľať, lebo komunikačné zručnosti mnohým naozaj chýbajú. Ukončeným štúdiom sa to všetko len začína, škola ho nenaučí rozprávať sa s pacientom, chorým dieťaťom ani rodičmi.

Dá sa v podmienkach nášho zdravotníctva vôbec spojiť proklientsky prístup a vysoká odbornosť?

Ja mám veľké šťastie, že mám veľa dobrých priateľov, ktorí nemajú nič spoločné so zdravotníctvom. Oni mi dávajú hodnotnú spätnú väzbu. Zo svojho pohľadu mi vysvetľujú, že klienta nemusí zaujímať, či ja mám za sebou prebdenú noc v nočnej službe alebo náročný deň v nemocnici, ten len jednoducho očakáva profesionálny prístup. 

Moji kamárati majú zase to šťastie, že majú mňa, kto im ponúkne pohľad z druhej strany, že aj nám by sa niekedy hodila empatia pacientov. Ak teda môžem apelovať, dajme si vzájomne šancu a potom spojíme proklientsky a odborný prístup.

Kultúra lepeňákov nebola až taká zlá

Čo najviac v poslednom období trápi vašich pacientov?

V prvom rade pribúdajú pacienti s viacerými naraz sa vyskytujúcimi závažnými stavmi, infekcie majú neraz prekvapivo ťažký priebeh s priam život ohrozujúcimi komplikáciami. 

V každodennej realite ako lekári musíme byť veľmi ostražití. Na druhej strane už v detskom čoraz útlejšom veku sa stretávame so psychosomatickými ťažkosťami, ako bolesti hlavy a brucha. 

Pribúdajú pacienti s viacerými naraz sa vyskytujúcimi závažnými stavmi, infekcie majú neraz prekvapivo ťažký priebeh s priam život ohrozujúcimi komplikáciami.  Zdieľať

Je pre mňa šokujúce, aby dvanásťročná slečna strávila dva týždne v nemocnici, lebo ju bolí brucho, a vy po sérii vyšetrení zistíte, že jej nič nie je. A potom v rozhovoroch zistíte, že tam bol silný tlak okolia, aby bola napríklad najlepšia v škole. Týchto psychosomatických ochorení nám, žiaľ, pribúda.

Čo presne znamená psychosomatické ochorenie?

To znamená, že dieťa subjektívne udáva určité ťažkosti, napríklad bolesti, no my dostupnými vyšetrovacími metódami nenájdeme objektívnu takzvanú organickú príčinu.

Akého veku sa to týka?

To rozpätie je široké, ale jadro tejto skupiny pacientov tvoria deti v puberte. V tejto skupine nám rastú aj poruchy príjmu potravy a depresívne deti. Keď som ako lekárka nastupovala, neboli tieto diagnózy zďaleka také frekventované ako dnes.  

Čo je dôvodom narastajúceho počtu týchto diagnóz?

Je to prípad od prípadu, závisí to od toho, či sa vám ako lekárovi pacient otvorí, nie vždy sa dozvieme pravú príčinu. Ale určite vnímam tlak okolia, v ktorom sa dieťa pohybuje, školu, neraz rodinu. Stretávame deti, ktoré sú prehnane ambiciózne, nenaplnené túžby ich neposúvajú, naopak, frustrujú...

Ako sa s týmito deťmi ďalej pracuje, keď stanovíte psychosomatickú chorobu?

Buď deti odporučíme ku psychológom, s ktorými pracujú, iné chronicky trpia a som presvedčená, že časom sa to niekde prejaví. Ale to sa už potom netýka pediatrie. Deti dnes behajú po krúžkoch a nikto sa ich ani nespýta, čo vlastne naozaj chcú.

Venovali ste sa roky aj práci s obéznymi deťmi. Ako je na tom Slovensko v tomto smere?

Netrčíme nejako z celosvetového trendu. Všade pribúda obéznych detí. Paradoxne najviac obéznych detí pribúda v niektorých krajinách tretieho sveta, napríklad v Indii, v Latinskej Amerike, lebo kvôli chudobe majú široké vrstvy obyvateľstva prístup len k nezdravému jedlu, k takzvanému „junk food“, ktoré je lacné a veľmi nekvalitné.

Na Slovensku však máme prístup aj ku kvalitnému jedlu. Prečo i u nás pribúdajú deti s nadváhou?

Príčinou je chýbajúci pohyb, rýchla doba, nevhodné stravovanie. Deti odmietajú jedlo v školských jedálňach a kompenzujú to rýchlym občerstvením z bufetu. To v našich časoch nebolo, keď sme nezjedli obed, nebola iná alternatíva. Dnes dieťa o druhej poobede nasadne do auta, presúva sa z krúžku A na krúžok B, prípadne C a potom večer príde domov a večer sa prejedá, lebo počas dňa nestihne jesť.

Alebo, naopak, dieťa príde po škole domov a poobedie sa zmení na „vatu“ – sedí doma pri počítači. Dieťa treba naučiť nejakej disciplíne a pravidlám v stravovaní a v dennom režime. Je to obrovská devíza do ďalšieho života.

Keď počujem dieťa povedať, že neraňajkuje, lebo ráno nestíha, tak sa ho opýtam, či je riaditeľom atómovej elektrárne. Pre mňa neexistuje pojem „nestíham dať dieťaťu raňajky“.

Čo je podľa vás taká optimálna výživa pre dieťa?

Z každého rožku trošku. Dať dieťaťu radšej chlieb, šunku a rajčinu, ako sme to dostávali my, než peniaze na desiatu v bufete. Kultúra lepeňákov vôbec nebola až taká zlá. Nech si dieťa dá aj ten keksík cez deň, všetko vyvážene. Taký ten racionálny prístup k strave nemôže nič pokaziť.

Keď počujem dieťa povedať, že neraňajkuje, lebo ráno nestíha, tak sa ho opýtam, či je riaditeľom atómovej elektrárne. Zdieľať

Nedávno sa zmenili odporúčania na výživu dojčiat a batoliat. Kedysi sa lepok zavádzal v deviatom mesiaci, teraz je to už podstatne skôr. Boli publikované analýzy, a keď sme si ich naštudovali, vlastne sme zistili, že takto podobne sme vyrastali aj my. 

Chodili sme v domácnosti okolo stola a zobli sme si, čo tam práve bolo, starí rodičia do nás napchali, čo práve bolo, morské plody sme v živote nejedli. (Smiech.) Preto je potrebný taký ten zdravý sedliacky rozum a s tým ruka v ruke idúca striedmosť aj v stravovaní.

Dnes je veľkou témou cukor, mnohí rodičia si volia cestu úplného vylúčenia cukru u detí. Ako to vnímate?

Extrémy nepatria do pediatrie. Vidím ten trend, cukor je smrť, pšenica je smrť! Ľudia sa pohybujú od mantinelu k mantinelu a uniká im zlatá stredná cesta. 

Treba zobrať rozum do hrsti a život žiť naplno. Netrápiť dieťa s tým, že mu nedám ani cukrík. Veď jedlo nie je len o počte kalórií, ide aj o spoločenskú zložku. 

Predstavte si, že niekto dieťaťu v kolektíve napríklad na oslave ponúkne cukrík alebo tortu a ono je naučené povedať, že nie, ďakujem, moja mama si to nepraje. Aký to má význam? Nehovoriac o tom, že dieťa sa potom cíti „mimo“. Tieto trendy sú tu, ale z môjho pohľadu nie sú pre dieťa vyhovujúce zo žiadneho, tobôž nie výživového hľadiska.

Vy máte za sebou aj zaujímavý príbeh, viedli ste obezitologickú ambulanciu, sama ste mali nadváhu, tak ste si jedného dňa povedali, že pôjdete príkladom a zmeníte to...

Bola som obézna a trápilo ma to hlavne ako kozmetický problém. Bolo mi už smiešne, že ja niečo kážem deťom s obezitou a sama takto vyzerám. Najmä keď sme pravidelne robili program na báze týždenného stretávania pre obézne deti v spolupráci s psychologičkou. 

Prešla som si tiež skúsenosťou s diétami, často úplne deštruktívnymi. Až som pochopila, že nič radikálne nie je trvalé. Vyhráva vyváženosť a šport. Začala som sa venovať behu na rekreačnej úrovni a to bolo zlomové.

Ako dopadli deti z tej motivačnej skupiny?

Počas toho, čo boli v našej opatere, naozaj schudli. Z tých 12 obéznych detí však trvalo schudlo len jedno. Úprimne povedané, bolo mi z toho neraz smutno.

Prečo?

Lebo už všetko závisí od rodičov, či sú schopní prijať kritiku do vlastných radov. Po rokoch som stretla jedného chlapca, ktorý je dnes už dospelým mužom a ktorý si novú hmotnosť aj udržal a jeho mama mi povedala, že do veľkej miery vďaka informáciám, ktoré dostal od nás. 

Lenže práve jeho mama bola tá, ktorá si dokázala priznať chyby a konštruktívne meniť režim svojho dieťaťa s pochopením pre trendy dnešnej doby. Stanovili si spoločné pravidlá.

Cítila som, že utečenecký projekt prišiel za mnou

Vráťme sa späť k vašej charitatívnej práci. Nie je veľa lekárov, ktorí po dosiahnutí istej odbornosti túžia pomáhať v extrémnych podmienkach tretieho sveta. Čo vás motivovalo vycestovať?

Budem úprimná, bola to obyčajná zvedavosť. Už ku koncu štúdia som vedela o organizácii MAGNA Deti v Núdzi, o jej dvoch mladých zakladateľoch Martinovi a Denise, ktorí vtedy dokumentovali tretí svet a začínali svoj projekt k liečbe HIV v Kambodži. 

Potom som mala šťastie, že som stretla súčasnú primárku transplantačnej jednotky kostnej drene v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou, primárku Horákovú, ktorá ma oslovila s ponukou práce v teréne pre túto organizáciu. 

Čo ma motivovalo vycestovať do tretieho sveta? Budem úprimná, bola to obyčajná zvedavosť. Zdieľať

Bolo to vtedy celé pionierske, dnes už MAGNA funguje profesionálne, ale vtedy nás hnala neskutočná medziľudská energia a nadšenie. Klamala by som však, keby som povedala, že som neváhala. Odísť na pol roka do Kambodže, prerušiť postgraduál, administratívne problémy, to nie je len tak, ale zvedavosť zvíťazila.

Aká bola realita?

Jasné, dostavil sa spasiteľský komplex, ktorý ma na chvíľu prevalcoval, ale potom som to vedela ukočírovať. Rehabilitovali sme tam detské oddelenie nemocnice, zakladali sme nutričný projekt, ktorý sme špičkovo rozvinuli, a zároveň sme ponúkali liečbu a psychosociálnu pomoc ľuďom s HIV. 

Paralelne bežal projekt sirotincov pre deti s HIV. Počas tohto obdobia, čo som tam bola, sme z jedného nefunkčného oddelenia urobili normálne detské oddelenie.

Po návrate ste sa vedeli normálne zaradiť do práce na Slovensku?

Nebolo to jednoduché, lebo som zažila, na aké banálne veci sa desaťtisíc kilometrov od nás, desať hodín cesty lietadlom umiera a, naopak, uvedomila som si, aké banality tu u nás často riešime. Časom sa však hrany obrúsili.

Pochopila som však, že sa tu naozaj nemáme zle. Keď zažijete realitu krajiny, kde sa rodia deti, ktoré nie sú v žiadnej matrike, nie sú ani číslom a tak z tohto sveta aj odchádzajú, niečo sa vo vás zmení. Bola to pre mňa ľudská, ale aj dôležitá medicínska skúsenosť.

Boli ste aj vypomáhať na dvoch projektoch v Afrike, naposledy ste boli s MAGNOU aj na chorvátsko-srbských hraniciach, kde ste v čase vrcholiacej utečeneckej krízy pomáhali utečencom, ktorí sa tam zhromažďovali v táboroch. Prečo?

A prečo nie? V októbri, novembri a začiatkom decembra 2015, keď bol prílev utečencov stále vysoký a na hraniciach sa nevyhnutne tvorili tábory v kooperácii s vládnymi inštitúciami Chorvátska, som sa k pomoci pridala aj ja. 

Pre mňa je kooperácia s MAGNA Deti v Núdzi vždy cťou a výzvou.  Ich práca na dlhodobých projektoch je neuveriteľne invenčná a precízne do detailov prepracovaná. A v krátkodobých projektoch má charakteristiku mrštnej a flexibililnej pomoci. 

Ja som vtedy cítila, akoby ten projekt prišiel za mnou. A videla som, že je to najmenej, čo môžem pre tých ľudí urobiť. Nechcem ísť vôbec do témy utečencov ako politickej otázky, riešiť, kto sú to, akí sú, či sú to budúci atentátnici.

Čo ste v tých ľuďoch videli?

Videla som len ľudí utekajúcich pred zlom, ľudí, ktorí prišli o všetko, plačúcich mužov, ktorí len chránili svoje rodiny, doráňaných ľudí, ktorí pochodovali s holými nohami v mrazoch, boli ubolení a utekali, aby sa zachránili. Neprajem nikomu, aby musel pred niečím niekedy v živote utekať.

Žiaľ, niektorí jednotlivci v našej spoločnosti nepríjmali nadšene tento druh pomoci. Ja som pritom nikdy nekritizovala nikoho, ani ľudí, ktorí robia zbierky štuplíkov od pet fliaš na charitatívne účely. (Úsmev.)

Preto nerozumiem, prečo si kritiku zaslúži práve lekár, ktorý sa rozhodne pomôcť utečencom na neďalekých hraniciach. Myslím, že nikto z nás to nerobil pre gloriolu na hlave. Bola to medicína ako každá iná, teda pomoc ľuďom, ktorí to práve potrebujú. Trávila som predsa dovolenku v Chorvátsku ako väčšina Slovákov, nie? Len trochu iným spôsobom.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo