Keď si čítate o jeho životnej filozofii, bližšie sa oboznámite s jeho podnikateľským príbehom, večnými a krutými konfliktmi s kýmkoľvek, kto sa mu postaví do cesty, keď vidíte, ako dokázal aj najväčšie pády premeniť na víťazstvo, ako bol schopný všetko speňažiť, ako je posadnutý súťažou, v ktorej sa neštíti akýchkoľvek prostriedkov, a keď žasnete nad tým, ako už od 80. rokov využíval médiá a sám ich ovplyvnil ako málokto iný, stále rozmýšľate, kým je v skutočnosti tento 70-ročný muž.

Či je to najmä podvodník, ktorého základným životným pudom je boj a dosahovanie víťazstiev za každú cenu. Alebo je v ňom ukryté aj niečo hlbšie, nielen podnikateľský darwinizmus skrížený s narcizmom. Miestami sa pýtate, či je naozaj taký zlý alebo len život vníma ako hru kto z koho a v nej chce byť najlepší, hoci sám cíti, že prekračuje morálne medze.

Sám Trump sa vníma ako stelesnenie amerického ideálu. Problém je, že ním naozaj do veľkej miery je, hoci v extrémnej podobe. Dobre to vidieť na protestantskej odnoži, ktorá sa k nemu dnes hlási s neskrývaným nadšením. Pastor Mark Burns, inak Afroameričan s pohnutým životom, je jedným z mnohých televíznych evanjelizátorov. Hlása takzvané evanjelium prosperity a otvorene hovorí, že Donald Trump so svojimi úspechmi aj bohatstvom reprezentuje typ človeka, za akého nás chce mať Ježiš.

Trumpovi sa táto verzia kresťanstva páči. Napokon, keď sám hovorí o Bohu a kresťanstve, čo sa nestáva často, pomeriava to sebou samým. Keď v roku 2015 ohlásil prezidentskú kandidatúru, povedal: „Budem najlepším, na pracovné príležitosti zameraným prezidentom, akého kedy Boh stvoril.“ Pred mnohými rokmi pre Playboy filozofoval, že každá úspešná osoba ako on sám, aj Ježiš Kristus a Matka Tereza, je poháňaná vlastným egom. Aj tí dvaja sú poháňaní „oveľa väčším egom, než si dokážete predstaviť“. 

Tentoraz to myslel vážne

Trumpovo vlastné ego je dostatočne známe, vie sa o ňom oveľa viac než o egu akéhokoľvek iného dnes žijúceho človeka. Je až neuveriteľné, že tento čerstvý sedemdesiatnik je v živej verejnej diskusii celé štyri desaťročia, počas ktorých na seba neustále strhával pozornosť. Stále sa prezentoval ako najväčší newyorský developer (ním nikdy nebol), ktorý nikdy neskrachoval (v skutočnosti zbankrotoval štyrikrát).

Žiadna negatívna publicita mu nebola zlá, verejnosť bola podrobne informovaná nielen o každej jeho bombastickej svadbe, ale aj o každom nemilosrdnom rozvode. Vydával o sebe knihy, mal vlastnú televíznu šou aj univerzitu, to všetko slúžilo jednorozmernej, priam maniakálnej sebaprezentácii. Aj preto, keď opäť v roku 2015 vyhlásil, že ide kandidovať na prezidenta, pôsobilo to ako ďalšia výstrednosť bohatého a médiami rozmaznaného klauna z New Yorku.

Aj pozornejší pozorovatelia Trumpovej osobnosti sa domnievali, že jeho kandidatúra je rovnako ako v minulosti len marketingovým nástrojom. Spočiatku to tak naozaj vyzeralo, veď hovoril vety ako „Potrebujeme vodcu, ktorý napísal Umenie robiť dohodu“ (názov jednej z jeho kníh).

Keď novinár Michael D´Antonio o ňom písal knihu, už tušil, že Trump môže zájsť ďalej, než si dokázal predtým ktokoľvek predstaviť. V knihe, ktorá vyšla v Amerike v roku 2015, novinár na základe svojho trojročného výskumu opisuje Trumpov životný príbeh. Sám Trump mu poskytol 10 hodín rozhovoru, ukončil ho až vtedy, keď pochopil, že D´Antonio sa ho nechystá vykresliť ako ikonu cnostného podnikania.

Čerstvý kandidát na prezidenta následne siahol po svojom typickom zastrašovaní, vyhrážal sa súdmi, ktorými ničil už nejedného autora, napokon to nechal tak. Kniha vyšla a vďaka nej máme pred očami fascinujúci príbeh.

Už nebudeme Drumpfovia

Všetko sa začína v roku 1885 vylodením Friedricha Drumpfa v Amerike. Friedrich mal len 16 rokov, keď sa rozhodol pre veľké dobrodružstvo a navždy opustil Nemecko. Neskôr sa rozlúčil aj so svojou národnou identitou, premenoval sa na Trumpa a v krajine nekonečného voľného priestoru aj možností hľadal podnikateľské príležitosti. Otvoril si reštauráciu, v ktorej ponúkal na stoloch teplé jedlá a v súkromných izbách úslužné prostitútky.

Všetko sa začína v roku 1885 vylodením Friedricha Drumpfa v Amerike. Friedrich mal len 16 rokov, keď sa rozhodol pre veľké dobrodružstvo a navždy opustil Nemecko. Zdieľať


Bol to on, starý otec Donalda Trumpa, ktorý založil nielen trumpovskú dynastiu, ale nastavil aj parametre trumpovského podnikania. Tvrdil, že na istej parcele našiel zlato, čo mu v tej dobe zabezpečilo, že tam môže začať kopať. Mladý Trump si to však celé vymyslel, žiadne zlato nenašiel, potreboval len pozemok, na ktorom si postavil veľmi ziskový penzión.

Amerika bola vtedy ešte právnou divočinou a Trump patril len medzi tých drzejších. Už keď mal 32 rokov, jeho majetok mohol mať okolo osem miliónov dolárov.

Donald Trump, jeho otec Fred a matka Mary v 1992. Foto – Profimedia.sk 

 

Gény sa prenášali ďalej. Jeho syn Fred, teda Donaldov otec, bol už rodeným Američanom. Takisto bol úspešný preto, že sa pohyboval na hrane, niekedy až za hranou. Svoje developerské projekty zacielil na pozemky v New Yorku, ktoré boli vo vlastníctve mesta či verejných inštitúcií. V komunálnej politike bol doma, pretože potreboval priateľov na správnych miestach. Celý polomafiánsky systém, aký vládol dlhé roky vo vtedajšom New Yorku, sa začal otriasať v polovici 50 rokov. Špeciálna komisia začala vyšetrovať rozsiahlu korupciu v meste, podozrivý bol aj Fred Trump.

Napokon však Fred obišiel dobre. Už vtedy vedel, čo je to PR, newyorskú tlač stále zásoboval správami o tom, čo ide robiť. Rovnako spravil dojem na protikorupčnú komisiu, aj keď často odpovedal vyhýbavo, členovia komisie si vážili, ako bol pripravený na svoju obhajobu.

K Fredovi patrilo aj to, že popieral nemeckú krv svojho otca (mať za predkov Nemcov nebolo po druhej svetovej vojne veľmi populárne), tvrdil, že je potomkom Švédov. Túto malú švédsku lož rád šíril aj jeho syn Donald, v ktorom sa Fred tak veľmi videl.

Jeho vzor zo Slovenska

Mladý Donald, najtalentovanejšie z piatich detí Freda a jeho škótskej manželky Mary, vynikal už od mladosti. Vyrastal v luxuse, ich dom mal 23 izieb a 9 kúpeľní. Otec Fred ho však napriek špeciálnej náklonnosti nijako nerozmaznával. Na jednej strane sa síce Donald rozvážal v limuzíne, chodil na najdrahšie dovolenky, na aké väčšina jeho rovesníkov nemohla pomyslieť, otec však vedel, že musí byť tvrdý. „Buďte zabijaci,“ bolo hlavné výchovné motto Freda, ktorému však Donald rozumel aj na vkus otca občas príliš doslovne.

Otec ho prihlásil na súkromnú školu, ktorú tiež štedro sponzoroval. Donald tam bol ozajstným postrachom, učiteľovi dokonca spravil monokel. Fred videl, že nespratného synka akosi nezvláda, preto ho poslal na Newyorskú vojenskú akadémiu. Písal sa rok 1959, na akadémii vládol železný režim. Chlapcom tam z hláv vytĺkli ich rozmary, a naopak, vštepovali im, že na čom v živote naozaj záleží, je víťazstvo.

Donaldovým druhým vzorom muža sa stal ďalší tvrdý chlapík Theodor Dobias, plukovník americkej armády z vojenskej akadémie. Dobias patril k divízii, ktorá počas vojny viedla boje o Taliansko, dokonca videl vystavené a znetvorené telo Benita Mussoliniho.

Je možné, že Trump vďaka nemu tuší, kde leží Slovensko, Dobias bol zrejme pôvodne Dobiáš, detstvo prežil na Slovensku, do Ameriky sa dostal ako 13-ročný. Dobias pred novinármi o desaťročia neskôr potvrdil, že Donald bol výnimočný, vo všetkom chcel byť jednotkou a nevedel prehrávať. „Bol otravný. Pre víťazstvo bol ochotný spraviť čokoľvek,“ povedal Dobias, ktorý oceňoval, že Trumpov otec bol na syna tvrdý a „mal rýdzo nemecký prístup“.

Je možné, že Trump vďaka nemu tuší, kde leží Slovensko, Dobias bol zrejme pôvodne Dobiáš, detstvo prežil na Slovensku, do Ameriky sa dostal ako 13-ročný. Zdieľať

Rodinu Trumpovcov duchovne formoval reverend Norman Vincent Peal. Aj jeho verzia kresťanstva celkom sedela trumpovskému sebaobrazu. Peal bol od 30. rokov pastorom na Manhattane, časom sa prihováral cez svoje knihy aj rozhlas desiatkam miliónov Američanov. Ako píše novinár D´Antonio, v Pealovom kresťanstve nebolo veľa miesta pre koncepciu spásy, hriechu, utrpenia. Naopak, svojim prívržencom kázal, že sa musia zbaviť pocitu viny z chybných skutkov a cez modlitbu a činy sa nasmerovať k prosperite a úspechu. Jeho knižný bestseller sa volal Sila pozitívneho myslenia, takto vyznávané kresťanstvo bolo návodom na bohatstvo, úspešný život a na to, ako „myslieť víťazne“.

V tomto morálnom ovzduší Donald vyrastal a aj to môže byť dôvodom, prečo úprimne nerozumie etickým výhradám, aké sa naňho toľkokrát sypali a stále sypú zo všetkých strán.

Môj priateľ gangster

Fred Trump sa stal v priebehu troch desaťročí jedným z najsilnejších developerov v New Yorku. Jeho syn od neho nasával, čo sa dalo. Aj keď Donald študoval na Pennsylvánskej univerzite, na rozdiel od viacerých spolužiakov neprepadol drogám či alkoholu. Každý víkend chodil za otcom, spolu sa prechádzali po staveniskách, učil sa od otca, ako sa rozprávať s robotníkmi, ale aj ako uzatvárať čo najvýhodnejší biznis.

Lenže potom sa zdalo, že mastné roky v New Yorku sa končia. Od 60. rokov z veľkomesta odchádzali majetnejšie vrstvy, novým trendom sa stalo bývanie na predmestí. V mestách preto padali ceny nehnuteľností, tak sa scvrkával aj majetok Trumpovcov. Mladý Donald však preukázal svoju kreativitu. Po New Yorku vyhľadával pozemky, na ktorých by raz mohol dobre zarobiť. A, samozrejme, podľa vzoru otca sa mu najviac pozdávali pozemky, ktoré boli vo verejnom vlastníctve a dalo sa k nim dostať vďaka konexiám.

Mladý Trump chodil relaxovať do nočných podnikov pre newyorskú smotánku, ako neskôr hovoril, jeho jedinou neresťou bol sex, ktorému sa venoval veľmi intenzívne. Najexkluzívnejším podnikom bol Le Club, v ktorom sa Trump rád zabával s vtedy najobávanejším advokátom New Yorku Royom Cohnom.

 

Ivana Trumpová a Donald Trump 1990. Foto – Profimedia.sk

Cohn bol v podstate gangster, ktorý nemal žiadne zábrany – ako uvádza D´Antonio, raz dal jednému mužovi v kóme do ruky pero, aby podpísal zmenu závetu. Viackrát sa malo proti nemu začať trestné stíhanie, Cohn sa však vedel obracať v systéme.

Trump sa k nemu pripútal, dokonca nosieval so sebou fotku s Cohnom v hrozivej póze, a ak chcel na obchodnom rokovaní zastrašiť protistranu, jednoducho ju vytiahol. 

Keď mladého Trumpa preverovali z odôvodnených podozrení, že vo svojich budovách s nájomnými bytmi diskriminuje čiernych záujemcov, vyrazil Cohn hneď do protiútoku a prirovnal metódy vyšetrovateľov ku gestapu. To sa stalo napokon charakteristickou črtou aj samotného Trumpa: na každý útok reagovať okamžitým, brutálnym protiútokom.

Cohn bol v podstate gangster, ktorý nemal žiadne zábrany – raz dal jednému mužovi v kóme do ruky pero, aby podpísal zmenu závetu. Zdieľať

Cohn bol nielen krutý, ale aj veľmi užitočný spojenec. Médiám napríklad podhodil informácie, ktoré kompromitovali jedného kandidáta na starostu New Yorku, vďaka čomu vyhral súper Abraham Beame, spoločný priateľ Cohna aj Trumpa. Sám Trump si poistil aj ďalšieho politika, guvernéra štátu New York Hugha Careyho, ktorému v 70. rokoch prispel na kampaň 135-tisíc dolármi. Dokonca sa na adresu Careyho pochválil vetou, ktorú neskôr zverejnili novinári: „Pre developera, ktorý mu prispeje na kampaň, urobí čokoľvek.“

Starosta Beame plánoval v časoch finančných suchôt veľké kongresové centrum, ktoré sa malo postaviť na pozemkoch, o ktoré sa usiloval Trump. Tak ako bol biznis jeho otca založený na čerpaní z federálnych a štátnych programov na financovanie bytovej výstavby, aj Donald sa neustále snažil o verejné výhody, napríklad o veľké daňové úľavy. Keďže v newyorskom biznise sa krížilo veľa záujmov, jeho kontakty mu neraz nestačili.

Ale niekedy áno – starosta Beame pár týždňov pred koncom svojho funkčného obdobia zariadil, aby nájomná zmluva na istý lukratívny hotel trvala Trumpovi 25 rokov (namiesto bežných desiatich) s tým, že poplatok za využívanie verejného priestranstva bol značne nižší, než boli štandardné podmienky.

S Trump Tower k nebesiam

Pre Trumpa boli úskoky normou. Keď staval začiatkom 80. rokov svoju Trump Tower, sľúbil, že pri búraní starej budovy, čo stála na lukratívnom manhattanskom pozemku, zachráni dva umelecké reliéfy na fasáde. Veľký záujem malo o ne aj newyorské Metropolitné múzeum. Trump však napokon robotníkom prikázal, aby sochy zbúrali. Verejnosť bola šokovaná, novinári sa Trumpa pýtali, prečo tak spravil napriek sľubu, že ich zachová.

Trumpov hovorca najskôr oznámil, že náklady na bezpečné odstránenie umeleckých reliéfov by činili vyše 30-tisíc dolárov a práce na demolácii starej budovy by sa tak predĺžili o viac než týždeň. O pár dní sa ozval Trump, ten pre zmenu povedal, že náklady by boli 500-tisíc dolárov, ale ešte väčšie obavy mal o osudy chodcov na Fifth Avenue, ktorých mohol zasiahnuť dáky kameň.

Keď už jeho povestná Trump Tower stála, jeho marketing nepoznal konca-kraja. Vravel, že postavil budovu pre „najlepších ľudí na svete“, rozširoval tiež chýry, že kúpu 24-izbového bytu za 5 miliónov dolárov tam plánujú aj princezná Diana s Charlesom (dobre vedel, že Buckinghamský palác nezvykne všetko hneď dementovať).

Pre princeznú Dianu mal inak náruživý Donald Trump istú slabosť, pravidelne jej posielal kytice kvetov. Pár dní po tom, čo tragicky zahynula, verejne ľutoval, že ju nikdy nepozval na rande.

Marketing mu vychádzal, byty vo veži si kúpili Michael Jackson aj Steven Spielberg, nalákal tam aj ďalšie hviezdy, polovicu bytov kúpili superbohatí cudzinci. Trump pri stavbe veže manipuloval územným plánom, aby ju mohol postaviť čo najvyššiu, a hoci stavba bola vďaka predaju bytov pre najbohatších ľudí na svete absolútne zisková, žiadal mesto o daňovú úľavu. Tú napokon vďaka rozhodnutiu newyorského súdu získal, mnohí ju pokladali za nehoráznosť, pre neho znamenala plus ďalších 50 miliónov dolárov.

Vaše nešťastie je mojím šťastím

V priebehu 80. rokov sa pred Trumpom otvoril ďalší podnikateľský obzor: biznis s kasínami. Aj na to mal svoju trumpovskú duchaplnosť: „Gambler je u mňa niekto, kto hrá na automatoch. Ja tie automaty radšej vlastním.“ Získal licencie na hazardné hry, vyrátal si, že na to, aby vo svojom najväčšom kasíne v Atlantic City naozaj zarábal, potrebuje na tamojších tritisíc automatoch trhnúť vyše milión dolárov denne. To sa mu však nedarilo, hazardnej konkurencie už bolo na okolí príliš.

Dopadlo to presne tak, ako predpovedal Marvin Roffman, odborník na hazardný priemysel. Ten sa pre The Wall Street Journal vyjadril, že v prvé mesiace po otvorení kasína bude lámať Trump vďaka publicite rekordy, potom však bude tomu koniec a z kasína sa stane prepadák, lebo už niet miesta na trhu.

„Gambler je u mňa niekto, kto hrá na automatoch. Ja tie automaty radšej vlastním.“ Zdieľať

Keď si túto prognózu, ktorá sa neskôr do bodky potvrdila, prečítal Trump, rozpútal proti analytikovi peklo. Napísal Roffmanovmu zamestnávateľovi, že naňho podá žalobu, ak sa Roffman neospravedlní alebo ak ho neprepustia. Roffmana z jeho práce vyhodili, no Trump o ňom ďalej hovoril, že je to muž bez talentu a že on, Trump, mu už raz zachránil miesto, keď ho chceli zamestnávatelia prepustiť. Roffman označil Trumpa za klamára a napokon vysúdil od svojej ustráchanej firmy vysoké odškodné.

Najväčšie Trumpovo kasíno zbankrotovalo v januári 1991, v krachu sa ocitla aj jeho letecká kyvadlová doprava. Trump sa ocitol krátko pred vyhlásením osobného bankrotu. Ale na to, aby zbankrotoval, sa zdal už príliš veľký. Jeho podnikanie bolo založené na držaní aktív, nikdy nemal voľné peniaze, preto bol vždy nútený uzatvárať nové obchody, na ktoré si vo veľkom požičiaval od bánk. A peniaze, ktoré ostali nazvyš, presúval inde, aby tak udržiaval celý kolos svojich hotelov či kasín v prevádzke.

Keď bol krátko pred bankrotom, jeho veritelia pochopili, že aj vzhľadom na americké konkurzné zákony by z Trumpovho majetku neuvideli nič. Preto s ním ostali radšej v obchodnom vzťahu, čím si Trump udržal veľkú časť majetku a mohol veriť v lepšie časy, ktoré naozaj neskôr prišli. Keď sa zlepšil stav ekonomiky, ceny nehnuteľností a nájmov začali opäť rásť, v New Yorku zabývaný Trump rástol s nimi. 

Prvé Trumpovo prikázanie: Nepochybujte o majetku mojom!

Na prelome 80. a 90. rokov už bol celonárodnou celebritou, hoci zďaleka nepatril medzi najbohatších Američanov. To ho zlostilo najviac a možno ešte väčšmi ho zlostili rebríčky časopisu Forbes, ktoré jeho majetok odhadovali na oveľa nižšiu sumu, než na akú sa sám cítil.

Raz hovoril, že jeho majetok dosahuje výšku troch miliárd dolárov, krátko nato záhadným spôsobom vzrástol na deväť miliárd. Ekonomickí žurnalisti sa však ani k jeho najnižšiemu odhadu nevedeli nijako dopočítať, preto ich Trump presviedčal, že obrovskú hodnotu má už len značka, ktorou je jeho meno. Keďže zvykol dávať svoje meno na všetky svoje produkty – preto neskôr existovali Trumpove bifteky či finančný produkt s názvom Trumpov úver –, odhadované miliardy lietali sem a tam. Časopis Forbes však jeho metodiku neuznával. Trump bol preto na majiteľa časopisu Malcolma Forbesa, otca dvoch detí, rozčertený, verejne si ho doberal ako homosexuála, ktorý dúfa, že ho budú všetci kryť.

Podobne zastrašoval neskoršie aj novinára Timothy O´Briena, ktorý v knihe TrumpNation (vyšla v roku 2005) napísal, že Trump ani zďaleka nie je miliardárom. Trumpov právnik podal na autora žalobu na 5 miliárd (nie, nejde o preklep) dolárov, vraj až takúto škodu utrpel realitný magnát. Začalo sa súdne naťahovanie, ktoré vydavateľstvo napriek konečnému víťazstvu stálo viac peňazí, než koľko zarobilo na predaji knihy. Trump pritom O´Briena neustále napádal, raz ho obvinil, že sexuálne obťažoval jeho manažérku, potom tvrdil, že novinár obťažoval aj ďalšie ženy.

Trump, ktorý každé ráno začína čítaním ústrižkov z novín, kde sa zmieňuje jeho meno, musel ísť priam vyskočiť z kože, keď o ňom v roku 2004 David Segal z Washington Post napísal: „Ľudia, ktorí vedia o biznise najmenej, ho obdivujú najviac. A tí, ktorí vedia o biznise najviac, ho obdivujú najmenej.“ Segalova veta triafala presne.

Druhé Trumpovo prikázanie: Nežeňte sa bez predmanželskej zmluvy!

Jeho egomaniactvo spojené s chorobnou závislosťou od médií sa ukazovalo aj v tej najsúkromnejšej sfére.

Svoju prvú manželku, pôvodne českú modelku Ivanu Zelníčkovú, si vzal v apríli roku 1977, oddával ich reverend Peale, predmanželskú zmluvu písal náš ďalší starý známy advokát Ray Cohn. Ešte krátko pred svadbou sa strhla hádka, pretože Ivana nesúhlasila s podmienkou, že v prípade rozvodu bude musieť vrátiť všetky dary, čo dostane od svojho milovaného.

Ivana si napokon presadila niektoré výhody, čo sa jej zišlo v roku 1990, keď požiadala o rozvod. V tom čase už Trump niekoľko mesiacov randil s mladučkou Marlou Maples, bola to vlastne akási jeho verejná milenka, často ju s ňou vídali jeho biznispartneri v kasínach.

K šoumenstvu Donalda Trumpa patrilo aj to, že si rád zahral symbolické minúlohy v známych filmoch. Na snímke záber z jeho desaťsekundovej scény z hitu Sám doma 2.

Najskôr sa zdalo, že manželstvo s Ivanou funguje k obojstrannej spokojnosti aj výhodnosti. Trump ju zatiahol do manažovania svojich firiem, ona ho na oplátku s obdivom titulovala ako „The Donald“.

Obojstranne výhodná láska sa skončila rozvodovou telenovelou, akú Amerika dovtedy zrejme ani nezažila. V tom čase sa už aj v USA presadzovali murdochovské bulvárne médiá, ktoré si z Veľkej Británie priniesli svoj neľútostný „boj za pravdu“, s ktorým odhaľovali akýkoľvek súkromný škandálik, lebo vraj verejnosť má právo vedieť všetko.

Rupert Murdoch v symbióze s Trumpom ako objektom, ktorý bol vďačný za každú pozornosť, posúvali mediálnu Ameriku na novú úroveň.

Obojstranne výhodná láska s Ivanou sa skončila rozvodovou telenovelou, akú Amerika dovtedy zrejme ani nezažila. Zdieľať


Trump si napríklad pochvaľoval, že škandalózny priebeh rozvodu pomáha jeho biznisu. Ešte viac však škandál pomáhal bulváru, ktorý sa Trumpovcov nevedel nabažiť – Ivana na súde tvrdila, že jej muž mal počas manželstva aj iné ženy, načo sa Donald hájil, že posledná verzia predmanželskej zmluvy z roku 1987 už neobsahovala klauzulu o „neprestajnej láske a náklonnosti“, ktorú zahŕňali predošlé verzie.

Donald si najal rozvodového advokáta Goldberga, ktorý si tiež hovoril „zabijak“, aby z rozvodu vytrieskal maximum. Ivana na základe jeho predošlých chválenkárskych vyhlásení o výške majetku aj na základe toho, ako predtým Trump svoju manželku ospevoval ako skvelú manažérku, nástojila na tom, že chce od neho miliardu. Donald však už zrazu nebol najbohatší newyorský developer, tvrdil, že jej môže dať maximálne 1,5 milióna dolárov.

Sudca napokon Ivaninu žiadosť schválil a potvrdil, že v manželstve čelila „krutému a neľudskému zaobchádzaniu“. Ako preddavok jej musel Donald vyplatiť 10 miliónov dolárov plus 650-tisíc ročné výživné pre ňu aj ich tri malé deti.

Médiá súčasne riešili, či si Donald vezme svoju milenku Marlu, on však radšej púšťal do éteru klebety o svojich milostných pletkách s ďalšími ženami. Pre médiá sa chvastal, že od žien, s ktorými sa stýkava, požaduje potvrdenie o teste na HIV. Verejne sa pochválil, že si začal s modelkou Carlou Bruni, neskoršou manželkou Nicolasa Sarkozyho.

Na rozrušenú Marlu sa napokon usmialo šťastie, Donald ju požiadal o ruku a hneď zavolal do televízie, aby to oznámil. Ďalej spolu chodili aj sa rozchádzali v priamom prenose, k samotnej svadbe už poučený Donald pristúpil čisto biznisovo. Deň svadby naplánoval týždeň po tom, čo začali s Marlou predávať novú kolekciu tehotenského oblečenia.

Predmanželskú zmluvu jej predostrel pár dní pred svadbou s konštatovaním, že ak ju nepodpíše, termín zruší. Marla podpísala, ani si ju neprečítala. Vo svojej knihe Trump: Umenie návratu neskôr uviedol, že taký typ žien, ktoré odmietnu podpísať predloženú zmluvu z princípu, treba opustiť.

Predmanželskú zmluvu Marle predostrel pár dní pred svadbou s konštatovaním, že ak ju nepodpíše, termín zruší. Zdieľať

Pre Trumpa bolo džungľovým bojom všetko, aj manželstvo, pretože ako napísal, ľudia sú bezohľadní a ženy sú „zabijačky“, ktoré chcú ovládať muža.

Rozviedol sa aj s Marlou, ktorá napadla nevýhodnú predmanželskú zmluvu, Donald sa bol preto nad všetkým nútený hlbšie zamyslieť. Napísal, že ak sa ešte raz niekedy zamiluje, bude to do „bezúdržbovej“ ženy. Takú možno našiel vo svojej tretej a súčasnej manželke Melanii.

Tretie Trumpovo prikázanie: Vždy na všetkom zarobte, inak ste lúzri!

Svoje politické ambície prejavil Donald Trump prvýkrát už v 80. rokoch. Pomaly sa končila éra Ronalda Reagana, Trump vydal svoju prvú knihu, ktorú podporil aj celonárodnou politickou kampaňou. Jeho slogany proti Reaganovej politike boli vlastne podobné ako o 25 rokov neskôr.

Objednal si trebárs celostranovú inzerciu s heslom „Nech už naša krajina nie je na posmech“. Obchodnú vojnu v tom čase vyhlasoval Japonsku, na ktoré vraj Američania katastrofálne doplácajú, o ďalšie štvrťstoročie rolu Japonska v Trumpovej reči prebrali Čína a Mexiko.

Na konci Clintonovej éry už Trump ohlásil, že zvažuje skutočnú prezidentskú kandidatúru. Vstúpil do Reformnej strany, ktorú založili sklamaní republikáni, čo sa považovali za pravých konzervatívcov. Celé to pôsobilo bizarne, Trump napríklad o Patovi Buchananovi, hlavnej tvári tejto strany, vravel, že je obdivovateľom Hitlera a antisemita. Straníci mali zas úplne odôvodnený pocit, že Trump si aj na ich náklady propaguje seba, svoje hotely a knihy. Trump napokon ukončil svoju kampaň s tým, že Reformná strana je vraj jeden bordel. 

Ani ďalej veľa nenaznačovalo, že sa raz pustí do ozajstnej kandidatúry. Jeho novým projektom sa stala Trumpova univerzita, čo bol najmä dobre zarábajúci podvod na študentoch. Zo študentov na tejto „univerzite“ vyťahovali peniaze na rôzne produkty Trumpovho biznisového sveta, k čomu mali slúžiť bezplatné prednášky. Študentom sa tiež za veľké poplatky v rozpore s realitou sľubovalo, že vďaka univerzite získajú kontakty na vplyvných ľudí biznisu a že ich budú vyučovať skvelí realitní experti. 

Na univerzitu sa preto valili žaloby, prokurátor Trumpa obvinil, že len využil svoj status celebrity a oklamal študentov, odškodné vyčíslil na 40 miliónov dolárov. Falošná univerzita sa utopila v žalobách, zanikla po piatich rokoch v roku 2010.

Včera realitný klaun. Dnes 45. prezident USA

Ale Trumpovi ani tento škandál neuškodil. V tomto období sa stal hviezdou televíznej súťažnej šou The Apprentice (Učeň), v ktorej predviedol svoj šoumenský aj podnikateľský talent. Pozorne ho sledovali a obdivovali milióny Američanov, jeho veta „You're fired!“ (Máte padáka!) bola po čase takmer rovnakou značkou ako jeho meno. Je možné, že kvôli zmluve na túto šou si napokon rozmyslel svoju prezidentskú kandidatúru v roku 2011 proti Barackovi Obamovi.

Obamovo prezidentovanie v ňom prebudilo novú vášeň. K politike sa vyjadroval čoraz viac, jeho obľúbenou témou bola otázka Obamovho narodenia. Išlo o jednu z tých odpornejších konšpiračných teórií, ktorú šírili takzvaní „birtheri“ – najväčší fanatici medzi nimi priamo tvrdili, že Obama sa nenarodil v Amerike, ale v Keni, a teda že je podľa americkej ústavy nelegitímnym prezidentom.

Táto téma pritom nemala žiaden racionálny základ, Obama ju zrušil už v zárodku, keď v roku 2008 predložil oficiálny rodný list z Havaja. Trump však stále šíril podozrenia, vyhlasoval, že Obama prišiel odnikadiaľ a že je to celé šialené. A keď inokedy pripustil, že Obamov rodný list môže byť platný, druhým dychom sa opýtal, či na ňom nechýba niečo podstatné, napríklad údaj o tom, že Obama je moslim. Trump sa opakovane tiež vracal k tomu, či sa na Harvard nedostal vďaka prednostnému zaobchádzaniu.

Na tejto vlne latentného rasizmu, ktorému podaktorí vravia politická nekorektnosť, sa Donald Trump vozil s obľubou, plne zodpovedala jeho brutálnemu naturelu.

Na tejto vlne latentného rasizmu, ktorému podaktorí vravia politická nekorektnosť, sa Donald Trump vozil s obľubou. Zdieľať

Keď bola v roku 1989 znásilnená mladá žena v Central Parku a polícia zatkla piatich tínedžerov afroamerického a hispánskeho pôvodu, Trump pohotovo využil emócie a predplatil si celostranovú inzerciu, v ktorej žiadal v New Yorku návrat trestu smrti.

Po štrnástich rokoch väzenia sa na základe DNA a priznania skutočného páchateľa zistilo, že šlo o poľutovaniahodný justičný omyl, všetci títo piati muži boli nevinní. V roku 2014 im súd pririekol odškodné 40 miliónov dolárov. Nemýlite sa, ani tentoraz neostal Donald Trump ticho. Na prípadnú kritiku zareagoval útokom, odškodnenie nazval hanbou a vyhlásil, že tých piatich mužov naďalej považuje za vinných.

V americkej histórii doterajších 44 prezidentov by sme len ťažko hľadali muža, ktorý mal horší charakter než Donald Trump. Jeho celý život bol postavený na sledovaní najvlastnejšieho záujmu, nikdy nepreukazoval širší zmysel pre spoločnosť a niečo ako verejný záujem.

Sám stelesňuje obraz hriechov, proti ktorým dosiaľ kampaňoval a porážal súperov zo sprofanovanej politickej triedy: jeho podnikanie bolo postavené na paktoch s mestským establišmentom, pri hracích kasínach na nešťastí iných, na podfukoch na študentoch, ako pri jeho univerzite.

Aj napriek bankrotom, ktoré by iných obrali o majetok, jeho osobný luxus bol čoraz hojnejší a všetkým na očiach. Médiá, proti ktorým tak brojil, celé desaťročia využíval na to, aby sa stal celonárodnou celebritou, hoci mnohí od neho bohatší biznismeni nie sú vôbec verejne známi. Stal sa nádejou mnohých konzervatívcov, hoci neverí žiadnemu konzervatívnemu krédu. Len sa to naučil, v rámci pravidiel tejto hry, v ktorej tak majstrovsky stúpal nahor, úspešne hrať a víťaziť.

Napriek všetkému je istá šanca, že Donald Trump bude lepším prezidentom, než by zodpovedalo jeho mysleniu aj charakteru. Vlastne je to tá najoptimistickejšia prognóza, ktorá sa dá v tejto chvíli pred jeho inauguráciou napísať.

 

Tento text som napísal najmä s pomocou knihy Michaela D´Antonia Nikdy nie dosť. Donald Trump a jeho honba za úspechom (v origináli Never Enough: Donald Trump and the Pursuit of Success), aj špeciálneho vydania časopisu Time, ktoré bolo venované D. Trumpovi.

Foto: Profimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo