Charizmatický pontifikát

Je ťažké ponúknuť kompletný prehľad dlhého pápežstva Karola Wojtylu: jeho osobnosť a dielo sú nesmierne.

Možno povedať, že Ján Pavol II. vojde do dejín ako jeden z najväčších pápežov, ktorého rímska Cirkev darovala svetu za dvetisíc rokov. Jeho učenie je veľmi bohaté. Jeho aktivity a prorocké gestá, ktoré uskutočnil, sú výnimočné, a vplyv, ktorý mala jeho služba, je mimoriadny: a to nielen na duchovnej a cirkevnej úrovni, ale aj na úrovni kultúrnej, sociálnej a politickej.
Keď ho zvolili, bol to okamih prechodu. Za Jána XXIII., „dobrého pápeža“, Cirkev akoby otočila stránku knihy. Pavol VI. bol veľkým pápežom dialógu a jednoty, bol diskrétnym a osvieteným režisérom dovŕšenia Druhého vatikánskeho koncilu a jeho prvého uvádzania do praxe v neľahkom pokoncilovom období.

Svet bol rozdelený na dva bloky, ale boli nevyhnutné podnety na zmenu. Úlohou Jána Pavla II. bolo previesť Cirkev do tretieho tisícročia, vo svete, ktorý dostáva novú tvár. Po Druhom vatikánskom koncile, po cestách Pavla VI. do Indie, OSN a Jeruzalema po prvý raz vo svojich dejinách sa Cirkev stáva „svetovou“, a to práve vo chvíli, keď sa vyhraňuje éra globalizácie.

Keď prechádzame osobnými dejinami Karola Wojtylu, máme dojem, že sa ocitáme zoči-voči človeku pripravenému Bohom na úlohu, ktorá ho očakáva. Možno to povedať s odstupom času, ale pri čítaní jeho spisov ako biskupa a ešte predtým ako profesora zostaneme prekvapení. Zakúsil tvrdosť vojny a bol robotníkom. Je to človek čistej, silnej, úprimnej viery, ktorá má korene vo veľkej tradícii poľského katolicizmu. Má široký a bohatý rozhľad. Študoval v Ríme u dominikánov, ale stretol sa aj s modernou filozofiou a priblížil sa prúdu fenomenológie, ktorý chce poznať ľudskú skutočnosť bez ideologických predsudkov. V teológii napísal prácu o viere v Jánovi z Kríža a táto práca dosvedčuje jeho mystickú povahu. Napokon bol aj umelcom: napísal divadelné hry a básne.

Ako mladý biskup sa aktívne zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile, najmä pri zostavovaní konštitúcie Gaudium et spes o Cirkvi v dnešnom svete. Bol to dokument, ktorý z viacerých hľadísk prinášal najviac noviniek, pretože umiestňuje Cirkev do dnešného sveta ako nový kvas a živé miesto dialógu. Ján Pavol II. počas celého svojho pontifikátu mal pred sebou túto náuku ako orientačný bod putovania Cirkvi. Aj preto je otvorený novým skúsenostiam, ktoré ako sa zdá, ohlasujú neočakávanú jar Cirkvi.

Pápežský úrad je nepochybne plodom charizmy, a teda daru Ducha Svätého; ale on je charizmatikom aj osobne a charizmaticky vysvetľuje petrovský úrad. Jeho pontifikát nebol pontifikátom pápeža, ktorý mal pred sebou predovšetkým Cirkev ako inštitúciu s jej štruktúrou a vnútornou dynamikou, ale ktorý sa pozeral na dejiny a na svet okom proroka v perspektíve tristošesťdesiatich stupňov.

Na tomto základe by som chcel zdôrazniť štyri kľúčové pohľady na pontifikát Jána Pavla II.
Prvý sa dotýka srdca učenia Jána Pavla II.: Ježiš – Vykupiteľ človeka . Je to titul jeho prvej encykliky, ktorá poukazuje na smer, ktorý zamýšľal dať svojmu úradu: „Človek je cestou Krista, a preto je cestou Cirkvi.“ To je podstatná myšlienka, ktorá sa ozýva z posolstva vyhláseného počas omše na začiatku pontifikátu: „Otvorte, roztvorte brány Kristovi, jeho spasiteľnej moci! Otvorte hranice štátov, otvorte ekonomické systémy, politické systémy, široké polia kultúry, civilizácie, rozvoja, nemajte strach! Kristus vie, čo je v človekovi, iba on to vie!“
Iba Kristus vie, čo je v človekovi, pretože iba on, skutočný Boh a skutočný človek, „tým, že zjavil tajomstvo Otca a jeho lásky, zjavuje aj človeka človeku a ukazuje mu jeho nesmierne povolanie.“ To hovorí encyklika Gaudium et spes , ktorá je bezpochyby najdrahšia Jánovi Pavlovi II. Teda láska, láska, ktorá je životom Boha, láska, ktorá odhaľuje tajomstvo Boha –Trojice, je aj tajomstvom života človeka. Toto je stredobodom učenia Jána Pavla II. Takto je zrozumiteľný aj zámer jeho troch trojičných encyklík: Redemptor hominis o Ježišovi –Vykupiteľovi človeka; Dives in misericordia o Otcovi – milosrdnej láske; Dominum et vivificantem o Duchu Svätom – živom princípe každej novinky. Je to po prvý raz, čo pápež píše encykliky o osobách Trojice so zámerom rozvinúť antropológiu obnovenú v Kristovom svetle a vo svetle Trojice v sérii encyklík a najrozličnejších príhovorov, v ktorých objasňuje krok za krokom večné a zároveň najaktuálnejšie ľudské témy.

Prvou témou je trojičná vzájomnosť medzi mužom a ženou: Mulieris dignitatem . Je to po prvý raz, čo pápež píše o „ženskom duchu“. Potom o hodnote práce v Laborem exercens : o práci, ktorou sa človek stáva „viac sebou samým“, pretože mení, podľa Božieho zámeru, stvorenie vložené do jeho rúk.
Prekvapujúco ponúka trojičné chápanie vzťahov medzi národmi a kultúrami vo svete ranenom tragickými a na prvý pohľad nevyliečiteľnými konfliktmi. Hovoria o tom dve sociálne encykliky: Sollicitudo rei socialis a Centesimus annus . Prvá hovorí, že vo veku globalizácie je potrebná solidarita medzi všetkými ľuďmi a že kresťania majú model solidarity: vzťah spoločenstva medzi osobami Najsvätejšej Trojice. Druhá encyklika, zverejnená po páde politických systémov komunizmu, znovu vyhlasuje hodnotu slobodného trhu, ale zároveň hodnotu spoločenstva práce a solidarity s chudobnými.

Na tomto solídnom základe náuky vystupuje do popredia druhý smerodajný bod pontifikátu: Cirkev prekračuje prah tretieho tisícročia „prorockými gestami, ktoré ožarujú svet“ . Gestá majú veľmi veľký význam pre Jána Pavla II.: odovzdáva ich nielen slovami, ale aj skutkami, ktoré každému otvárajú doteraz nepoznané horizonty.

Prvým je gesto „dýchania obidvoma stranami pľúc“. Ján Pavol II., pápež, ktorý prišiel do Ríma „zďaleka“, zo stredovýchodnej Európy, pridal k svätému Benediktovi ako patrónov Európy svätého Cyrila a Metoda, evanjelizátorov slovanských krajín. Ale to nestačí. Dýchať obidvoma stranami pľúc znamená znovu objaviť aj vzájomnosť medzi mužmi a ženami. Preto vyhlásil spolupatrónky Európy: Katarínu Sienskú, Brigitu Švédsku a Edithu Steinovú.
Aj cesty sú gestami, ktoré sa prihovárajú všetkým. Niet kúta na zemi, ktorý by Ján Pavol II. nenavštívil, aby tak umožnil všetkým národom, všetkým kultúram a politickým systémom – a najmä tým najchudobnejším, dotknúť sa Ježišovej prítomnosti.

Pripomeňme ekumenizmus, o ktorý sa napriek všetkému usiloval s mimoriadnym presvedčením. Stačí sa zmieniť o encyklike Ut unum sint, v ktorej pápež vykonal gesto, ktoré ešte neprinieslo túžené výsledky, ktoré však časom určite prídu. Práve úloha pápeža zostáva dôvodom pre ťažkosti medzi cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Ján Pavol II. vyjadril svoju pripravenosť prehodnotiť formy jej vykonávania. Je to gesto, ktoré nachádza ohlas pri otváraní Svätej brány počas Jubilejného roka, keď chcel mať po svojom boku – po pravej a ľavej strane – východného metropolitu a prímasa anglikánskej cirkvi.

Ako by sme mohli zabudnúť na mladých a na rodiny? Ján Pavol II. zaviedol nový typ vzťahu s nimi prostredníctvom svetových dní mládeže a veľkých stretnutí rodín. Sú to silné okamihy jeho pontifikátu, v ktorých bolo evanjelium dosvedčované vo svojej sviežosti, kráse a výrečnosti a na ktorých sa spájali novátorské skúsenosti, ktoré vznikli v lone Cirkvi v týchto posledných desaťročiach.

Na úrovni sociálnej, politickej a ekonomickej náuky nachádzame témy, ktoré sú rozhodujúce. Prvou z nich je téma ľudských práv a náboženskej slobody. Ján Pavol II. sa stal pápežom v okamihu, v ktorom svet prežíval drámu rozdelenia na dva bloky a na mnohých miestach planéty boli pošliapané princípy náboženskej slobody. Pápež poukazoval na ich porušovanie a zdôrazňoval ich nevyhnutnosť pre spoločnosť, ktorá chce rešpektovať a chrániť celkovú dôstojnosť človeka. Bol to určite jeden z dôležitých faktorov, ktoré dali definitívny úder totalitným režimom vo východnej Európe.

To isté platí pre prednostné zameranie sa na chudobných. Posledné roky pontifikátu Pavla VI. a prvé roky pontifikátu Jána Pavla II. boli svedkami rastu tejto evanjeliovej citlivosti v Cirkvi. Ukázali sa cesty, ktorými išla teológia oslobodenia v Latinskej Amerike, ako aj v iných oblastiach sveta i s nebezpečenstvom zmätku na úrovni učenia a praxe. Ján Pavol II. videl kľúč k riešeniu najdramatickejších sociálnych otázok našej doby stále v Ježišovi, a nie v ľudských ideológiách.

Zo spoločenského a politického pohľadu bola rozhodujúca téma mieru. Ján Pavol II. bol jediným predstaviteľom, ktorý mal silu a vytrvalosť stať sa na svetovej úrovni prorockým oznamovateľom nového povedomia pokoja, ktorý si stále viac, ako mohutná rieka, razí cestu medzi ľuďmi.

Ďalšou chúlostivou témou dneška je demokracia, ktorá prežíva krízu na Západe, kde demokratická metóda naráža na nevyhnutnosť záchrany a podpory všeobecných princípov pravdy. Ako sa teoreticky a konkrétne zosúladí demokracia, a teda rešpektovanie všetkých názorov s rešpektovaním pravdy Boha o človeku? Slabého miesta tohto problému sa dotýka Veritatis splendor o pravde v osobnej a sociálnej morálke a encyklika Fides et ratio o vzťahu medzi vierou a rozumom. Sú to dve ťažké encykliky, ktoré idú proti prúdu, poukazujú však na otázku pravdy v jej všeobecnom a nevyhnutnom význame, ktorý sa znovu predkladá svedomiu dnešných ľudí v novej forme.

Potom vzťah s náboženstvami. Ján Pavol II. je prvý pápež, ktorý vykonal najdlhšiu cestu, ktorá vedie cez rieku Tiber smerom k rímskej synagóge. Je to návrat Petrovho nástupcu v ústrety ľudu Izraela, z ktorého sa Ježiš narodil.

On bol prvý pápež, ktorý vstúpil v Damašku do mešity. Prvý, ktorý v roku 1986 v Assisi uskutočnil prorockú intuíciu a zvolal na modlitbu za mier všetky náboženské tradície. Každý sa modlil svojím spôsobom a potvrdil, že toto je obraz Cirkvi Druhého vatikánskeho koncilu: Cirkvi, ktorá sa stáva domom pre všetkých, je v postoji úcty ku každému, pretože vie, že Boh má svoje časy a svoje miery. Je to obraz Cirkvi, ktorá si je vedomá, že pravda je Ježiš, a nechce a nemôže robiť kompromisy. Vie však, že Ježiš definitívne otvoril cestu dialógu a všeobecnej lásky.

Tretia perspektíva: „Duc in altum“, ako píše Ján Pavol II. vo svojom azda najkrajšom apoštolskom liste Novo millennio ineunte. „Zájdi na hlbinu!“ znamená pre Cirkev: „Nedôveruj ľudským istotám, choď tam, kde sa už nedotýkaš dôverného a pokojného dna, pretože je to dych Ducha, ktorý ťa nesie.“ Áno, Ján Pavol II. počúval vanutie Ducha! Predovšetkým v modlitbe. Je to pápež, ktorý nás všetkých oslovil intenzitou svojej modlitby a spoločenstvom prežívaným s eucharistickým Ježišom.

V tom spočíva jeho mimoriadna citlivosť pre svätosť. „Svätí,“ povedal, „sú tí, ktorí sa priblížili Ježišovi vo svojej dobe.“ Preto uskutočnil tak veľa kanonizácií – viac ako všetci jeho predchodcovia! Spravil to preto, aby zdôraznil všeobecné povolanie k svätosti a vyzdvihol na svetlo zázraky Božej milosti a slobodnej a veľkodušnej odpovede človeka, nielen v prípade kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ale aj laikov, matiek a jednoduchých ľudí.

Z rovnakého dôvodu bol Ján Pavol II. pápežom, ktorý uznal neoceniteľný dar veľkej duchovnej obnovy, ktorá sprevádzala Cirkev 20. storočia. Pochopil a povzbudzoval nové hnutia a nové cirkevné komunity a uviedol ich do verejného života. Sledoval s nimi múdru pedagogiku a stále viac ich vovádzal do bežnej pastorácie Cirkvi. V príprave na Jubileum roku 2000 na Turíce v roku 1998 chcel, aby boli na Námestí svätého Petra prítomní členovia týchto nových cirkevných skupín. Túto udalosť označil za nové turíčne večeradlo. Z pohľadu náuky dal dôležité nasmerovanie: inštitucionálny princíp a charizmatický princíp v Cirkvi sú rovnako podstatné. Preto v Novo millenio ineunte navrhol Cirkvi tretieho tisícročia žiť spiritualitu spoločenstva, aby sme priniesli zmŕtvychvstalého Ježiša do srdca sveta.

Nemožno zabudnúť na jeho vzťah s Máriou. „Totus tuus“ bolo motto jeho pontifikátu, prevzaté od svätého Alojza Máriu Grigniona z Monfortu. Prítomnosť Márie bola čímsi neobyčajne hlbokým v živote a v pontifikáte Jána Pavla II. Nemyslím pritom iba na tajomný vzťah milosti medzi odvráteným nebezpečenstvom smrti pri atentáte v 1981 a Máriinými zjaveniami vo Fatime, ale aj na jeho objavenie „mariánskeho profilu“ Cirkvi. Povedal, že popri petrovskom profile je rovnako dôležitý a možno ešte dôležitejší mariánsky profil: v dejinách Cirkvi boli zaiste veľkí pápeži, ktorí ju viedli, ale rovnako a možno ešte viac v nich boli veľké ženy, ktoré odovzdávali ženského ducha a ožiarili tvár Kristovej nevesty.

Je tu ešte jeden pohľad, ktorý ostatné zahŕňa: učenie kríža. Petrov stolec bol pre Jána Pavla II. stále miestom svedectva, katedrou toho vnútorného kríža, ktorý sa s rastúcou intenzitou stal v posledných rokoch viditeľný všetkým. Po atentáte napísal Ján Pavol II. jeden zo svojich najsilnejších apoštolských listov Salvifici doloris. „Teraz viem lepšie ako predtým,“ vyznáva, „že utrpenie je životným rozmerom, v ktorom sa do ľudského srdca hlbšie zaštepuje milosť vykúpenia.“

Cesta, ktorú Ježiš od neho žiadal v nasledovaní kríža v posledných rokoch, bola toho uskutočnením. Ako keby rôzne nite jeho učenia – slová a gestá – sa sústredili na tichú katedru života, ktorá sa dotkla srdca všetkých, bez ohľadu na náboženskú vieru a presvedčenie. Už to nebol mladý a silný pápež, ktorý konal nadšené gestá a vyslovoval rozhodné slová: jeho vlastné bytie sa stalo slovom, priehľadným slovom jeho darovania sa úplne, a do konca. Ako Ježiš. Pre neho a v ňom. Svetlo – oslavované v nových tajomstvách svätého ruženca, ktoré boli na jeho žiadosť vložené do tejto jemu takej drahej mariánskej modlitby – sa vylieva na svet z Ukrižovaného, ako nečakaný a hojný prameň nového života.

Piero Coda
Autor je taliansky teológ.
Preklad: D. Berberich
Článok vyšiel v časopise Nové Mesto 2/2006.
Foto: Agentúra AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo