Verte cisárovi

Verte cisárovi

Čítanie na nedeľu bude dnes úryvkom z historického románu o Jozefovi II. Týmto textom si zároveň pripomíname výročie smrti Antona Bernoláka. Zomrel 15. januára 1813.

Bol jarný vlahý podvečer. Mladík s krásnou, ale badateľne vyplašenou tváričkou utekal po úzkej Schönlanterngasse. Už zazrel dve veže jezuitského kostola a budovu univerzity. Ešte chvíľku a stihnem večeru. Baganče s klincami nepríjemne buchotali po štrkom vysypanej uličke. Na ulici postával krčmár v bielej zástere, aby privábil  nejakého návštevníka. Rýchlo ustúpil pred udychčaným mladíkom. Videl takto dobiehať mládencov každý večer. Chudáci, majú naponáhlo. Režim v Pázmaneu je prísny. Len málokedy niektorý z chlapcov unikne na pivo K baziliškám. Radšej si nájdu  krčmičku ďalej na Starom trhu, kde ich rektor seminára nezazrie.

Reverenda mu zavadzala. Bežal už temer od Dómu svätého Štefana. Potiaľ došiel od Hofburgu ešte miernym krokom. Cieľom jeho dnešnej vychádzky bola dvorská klenotnica vo švajčiarskom krídle cisárskeho sídla. Temer všetci krajania boli vzrušení. Je naozaj pravdivá správa, ktorú z Prešporka priniesol rektor?

 

Skoro prerazil  zasklené posledné dvere. Potkol sa o reverendu, už bola natrhnutá.

„No, pravdaže, Bernolák! Ako vždy posledný,“  zamrmlal službukonajúci seminarista a prečiarkol meno Anton Bernolák  v roztvorenej knihe na vrátnici.

„Chlapci, je to pravda!“ dychčal Bernolák a utieral si spotené čelo. „Neuveriteľné!“

K vrátnici sa zhŕkli aj ďalší chovanci. „Vrav, Bernolák! Čo si zistil?“

„Videl som...videl som ich.“

„Čo si videl? Netáraj!“

„Strážcov koruny. Grófa Kegleviča ...“  Bernolák nevedel nabrať dych. „A štyroch  ozbrojencov. A debnu.“

„Aj debnu?“

„Aj debnu, páni.  Mala odrazenú zámku. Videl som, ako okovanú debnu schytili dvaja vojaci a odniesli ju pod oblúky dvorskej klenotnice. Neveríte?“ poobzeral sa. „Namôjdušu,“ pomenší Bernolák sa pokúsil udrieť do udýchaných pŕs.

„Neprisaháš krivo, Bernolák?“

„Čušte, chlapci. Toto je historická chvíľa,“ povedal počerný Chorvát.

„Tak predsa to urobil.“

„Čo na to povie náš arcibiskup... a miestodržiteľská  rada a...?“

„Poďte dnu, páni! Zmeškáme večeru  a večerné modlitby.“

Anton Bernolák. Práve dnes si pripomíname 204. výročie jejo smrti, pochovaný je v Nových Zámkoch. Zdroj: wikimedia

Pri večeri sa netrpel hlasný hovor. Lektora, ktorý počas jedla monotónne čítal úryvok z Písma, nebolo počuť. Šepot  troch desiatok  seminaristov prehlušil  ešte aj štrnganie plechových príborov.

„Vraj keď prechádzal voz so svätou korunou ulicami,  strhla sa nad Prešporkom strašná búrka!“

„Boží trest? Alebo diablova radosť?“

„Čo sa dalo čakať? Klobúkový kráľ.“

„No a čo? Vládnuť sa dá aj bez kráľovskej koruny. Záleží na tom, ako vládneš.“

„Všemohúci stvoril ľudí rovných.“

„Cisár rozkázal  doviezť sem aj ďalšie korunovačné predmety zo všetkých krajín monarchie.“

„Správne. Nech si ich ľudia obzrú. Všetky prikrývky hlavy, klobúky, diadémy arcikniežat, kniežat, vojvodov. Náš cisár sa bez nich zaobíde.“

Potom sa z kúta pri kuchynskom pulte ozval chichot.

„Zakázal inštrumentálne omše v kostoloch. Žiadne koncerty.“

„S výnimkou hlavných omší na významné sviatky.“

„Zakázal aj púte do Mariazellu.“

„A zapaľovať sviečky pred relikviami.“

„Aj predaj  posvätených ružencov a sviečok.“

„Naozaj? Kristus tiež vyhnal kupcov z chrámu, poprevracal im stoly.“

„Len či to ľudia pochopia?“

„Na to sme tu my,“ ozval sa hlas  spredu.

„A či zrušia naše Pázmaneum to si sa nedozvedel, Bernolák?“

„Možno sú to len klebety.“

„Ticho, bratia!“

Vyše tridsať chlapcov výberového seminára Pázmaneum vo Viedni pre nadaných klerikov z Uhorského kráľovstva sa tlačilo v hornej posluchárni musaeum superior. Keďže došli aj zamestnanci a externí prednášatelia,  lavice a stoličky nestačili, daktorí mládenci sedeli na kolenách starších alebo sa vzadu opierali o ich plecia. Anton Bernolák sa usadil v predposlednom rade.

Za prednášateľským pultom na  zdobených stolcoch sedel rektor seminára so zborom profesorov z Teologickej fakulty Viedenskej univerzity, aj vychovávatelia, viacerí v kňazských reverendách. Chýbali tam však fialové a purpurové rúcha vysokých cirkevných hodnostárov.

Dvojité dvere na posluchárni sa rozleteli, vstúpil vojak s dlhou mušketou, za prednášateľským pultom zavŕzgali stolce, stoličky, topánky a čižmičky, všetci s hrmotom vstali a uklonili sa. Do posluchárne takmer tanečným krokom vbehol cisár Jozef v zelenom vojenskom kabátci. Za ním krivkal  chlapík v mníšskej kutni, bol nízky a z profilu vyzeral, akoby mu nos medzi oči pritlačili žehličkou. Bývalý opát benediktínov v Břevnove pri Prahe, teraz dvorský radca Spojenej česko-rakúskej dvorskej kancelárie, predseda komisie pre záležitosti kultu, abbé Štefan Rautenstrauch. Ako posledný vstúpil mladý muž v úradníckom sivom, ozbrojený prenosnou písacou opierkou. Akiste jeden z početných cisárových tajomníkov. Usadili sa naboku na prázdne stoličky. Rektor ani nestačil protokolárne privítať hosťa, cisár vstal zo stoličky, skoro ju prevrhol. Kyslo sa usmial a trocha krákavým hlasom prehovoril:“

„Vznešení a dôstojní páni,“  cisár sa poobzeral, „žiadne excelencie a eminencie tu nevidím,“ zaškľabil sa a dodal: „Neprišli, ale vedia.“ Rozkašľal sa. „Milí páni klerici, ctení prednášatelia tejto výberovej ustanovizne.“ Začal po latinsky, ale potom prešiel do nemčiny. Ironicky sa uškrnul a káravo zdvihol prsty.

„Poobede namiesto odpočinku  občas hrávam na spinete, pred večerou skúmam, čo hrajú v Burgteátri, bude to naše Národné divadlo.  Potom do noci pracujem na správe našej rozľahlej ríše... však, pán tajomník?“ (Mladý tajomník sa meravo usmial.) „Občas si aj niečo prečítam. Nie romány plné milých či zábavných  klamstiev, skôr náučné spisy. Nedávno som si čítal pána Montesquieua, mysliteľa zo spojeneckého Francúzska, mimochodom pred časom navštívil aj naše Uhorsko a zložil hold  technike a vede našich banských miest. Citujem: Väčšina ľudí je schopná spraviť skôr niečo veľké ako niečo dobré. Vtipné, však? Nedávno som sa vrátil z dvoch ciest. Žiadny panovník našej milej Európy necestuje toľko ako moja maličkosť, páni. Chcem byť všade. Keďže nie som vševediaci Boh, musím veľa cestovať, aby som poznal aspoň zlomok pravdy o svete. Presvedčil som sa, že v našich krajoch chýbajú nie veľké, ale dobré veci. Azda ste mi mohli zatlieskať, páni!“  (Poobzeral sa, ani predsedníctvo, ani poslucháčstvo však primerane nereagovalo,)  „Nie? V poriadku, beriem. Tlieska sa veľkým veciam, tie dobré sa prijímajú akosi samy od seba.“ (Nadýchol sa.) „Ako viete, som sám. Chcel by som rúhavo povedať - sám ako Kristus pred Pilátom. Aj vy ste sami. Ako klerici, budúci kňazi našej cirkvi, ste viazaní sľubom celibátu. Skončíte štúdiá a  budete bez rodín, bez ľútosti, bez lásky, bez  radosti či starosti o svojich najbližších. Vašou rodinou budú ľudia vám zverení.“ (Uškrnul sa.) „Vidíte, ako sme si blízko: cisár, vládca nad miliónmi, a kňaz, obyčajný chudobný kňaz na zapadnutej dedine kdesi v Banáte, v krajine Slovákov či v Chorvátsku. Čo nás spája, vážení páni? Vláda nad dušami. Aj vy, aj ja chceme ovládnuť mysle a city ľudí. Lebo to je ozajstná účinná vláda. Taká vláda môže robiť nielen veľké, ale aj dobré veci.“

Nadýchol sa, pozeral na tie desiatky tvárí. Klerik Bernolák oboma rukami zvieral operadlo stoličky pred sebou. Cisár. Jeho veličenstvo. Cisár sa miprihovára ako obyčajný človek, ako starší brat, otec. Matka doma nebude veriť, že sám cisár pán prišiel medzi nás a rozpráva sa s nami. Niečo od nás očakáva. 

„Vy aj ja sme povinní slúžiť spoločnému dobru. Kňaz má pripraviť veriacich na vstup do Božieho kráľovstva.“ (Zahľadel sa vysoko nad hlavy seminaristov.) „Božie kráľovstvo nie je vysnená ríša blaženosti kdesi nad našimi hlavami. Náplňou života nie je drepieť na zemi a nečinne čakať na budúcu blaženosť. Ježiš povedal, že Božie kráľovstvo sa začína teraz, na tomto svete. Svet možno zmeniť, páni bratia! Svet treba zmeniť. Náš život nemusí byť naveky slzavým údolím. S Božou pomocou môžeme kus neba vytvoriť už tu na zemi. To je moja filozofia, moji mladí priatelia. Nie sme len opustené trstiny. Naše životy majú zmysel. Nielen kázať o večnej blaženosti, ale túto blaženosť budovať tu na zemi. Čo znamená láska k blížnemu v politike? Je to činnosť v záujme bonum publicum. To je moja politika. Postupne odstrániť krivdy je mojím cieľom. Mnohí so mnou nesúhlasia. Predpokladám, že nepatríte do tábora mojich odporcov. Dôverujem vám, preto som medzi vami.“

Cisár sa rozkašľal, nervózne sa poutieral hodvábnou vreckovkou. Bernolák iba občas zazrel panovníkovu hlavu s parochňou medzi ostrihanými hlavami spolužiakov. Väčšina sedela ako prikovaná. Prvý pocit bola nedôvera. Neverili vlastným ušiam. Čím dlhšie však počúvali cisára, tým väčšmi sa prekvapenie menilo na zvedavosť a dôveru k tomuto mužovi s nepríjemným hlasom. V jedálni akoby nastávajúce šero ustupovalo pred žiarou. Anton Bernolák cítil, ako mu hlavou krúžilo teplé svetlo. Spomienka na domov. Slabučké, takmer nebadateľné vlákna sa pomaly, ale isto menili na napnutý biely pruh plátna, na novú hodnotu. Cisár hovoril o všeličom. Ako by poslucháči boli členmi tajnej štátnej rady, a nie chudobní chlapci z mestečiek a dedín severných žúp monarchie. Záplava cisárových dekrétov, prekvapujúce a na prvý pohľad chaotické zmeny zrazu nadobudli vnútornú logiku. Od januára sa každému dovoľuje voľne si zarábať na chlieb. Rušia sa všetky obmedzenia pre remeselníkov, žiadne predpisy - kto koľko môže vyrábať, koľko môže mať učňov, koľko môže priniesť výrobkov na trh a kde. Nové dielne, manufaktúry. Sami si vyrobíme odev, obuv, stravu, všetko, čo potrebujeme. Zakážeme dovoz predmetov z cudziny. Byť bohatým nie je hanba, ak peniaze získaš za výrobky, ktoré ľudia potrebujú. Vyniknú nielen ľudia s rodokmeňom, ale aj ľudia práce, mešťania, roľníci, bez ohľadu na to, akou rečou hovoria, aké náboženstvo vyznávajú. Preto Tolerančný patent, aj patent o zrovnoprávnení židov. Každý bohatý musí prispieť na správu spoločných vecí. Chystáme súpis domov, dielní, výrobní. Súpis všetkej pôdy. Kataster. Aj šľachtici a statkári budú platiť dane. Jednotná ríša. Mocnosť Európy. Žiadne starobylé kráľovstvá, kniežatstvá, vojvodstvá, provincie, župy, slobodné mestá. Žiadne smiešne staré zvyky, nákladné korunovácie. Uctievať neživé predmety, koruny, diadémy, kniežacie klobúky je modlárstvo. Cisár do stojaceho vzduchu jedálne kreslí nové administratívne hranice ríše. Všetko bude inak. 

Korunovácia Jozefa II. vo Frankfurte nad Mohanom. Zdroj: wikimedia

„Chcem, aby v celej ríši platili rovnaké pravidlá, rovnaké zákony. Kontrola našich pánov a úradníkov si vyžaduje spoločnú reč.“ (V sále sa ozval šum.) „Nedávno som podpísal dekrét o zavedení nemčiny ako úradného jazyka aj v celom Uhorsku. Latinčina ostáva rečou cirkvi – hoci“  (cisár sa pousmial) – „mnohí si myslíme, že obrady by sa mali konať v reči ľudu zrozumiteľnej. Ale to je vec cirkevných predstaviteľov... Župní úradníci dostanú čas roka, aby sa naučili nový jazyk. Spoločný jazyk zavedieme aj na súdoch. Dúfam, páni, že váš pobyt vo Viedni pomohol k znalosti spoločného jazyka. Záleží výlučne na vás, aby ste namiesto latinčiny uviedli do  života reč vašich národov, Slovákov, Maďarov, Rusínov, Srbov.“

Klerik Bernolák ledva dýchal. Ten muž na kraji predsedníckeho stola vyslovil naše najtajnejšie túžby. Neuveriteľné.

Cisár pokračoval. V mocnárstve máme milióny negramotných ľudí. Ľudia zo zrušených reholí pôjdu za kňazov do opustených alebo nových farností. Farnosť je kostol, fara, základná škola. Základná škola, trívium, naučí ľudí čítať, písať, rátať. Kde je aspoň sedemsto veriacich, majú nárok na farnosť. Žiadny kostol nesmie byť vzdialený viac ako hodinu chôdze. Nové kostoly a školy zariadime z majetku zrušených reholí. Taký som ja nepriateľ náboženstva, páni!  Každá farnosť bude aj baštou vzdelanosti.

„Kto iný, ako vy, mladí vzdelanci, by mal písať a šíriť medzi ľuďmi nové knihy? Nie, nie, netlieskajte, páni! Bude to dlhá cesta, ale my ju spolu zdoláme, však?“

Cisár sa zapotácal a tajomník priskočil, aby ho podoprel. Cisár ho však odstrčil.

„Nakoniec, záležitosť, ktorá sa týka priamo vás. Študujete teológiu, filozofiu, staré jazyky, liturgiu. Dnešný kňaz by mal mať vedomosti aj zo svetského práva, správy štátu, zdravotníctva, z pôdohospodárstva. Je tak trochu aj učiteľom lekárom, farmaceutom, hospodárom, úradníkom. Výchovu kňazov vylepšíme a zjednotíme. Zrušia sa diecézne semináre. Namiesto nich vo veľkých mestách ríše zriadime generálne semináre. Každý nový seminár bude mať internát a teologickú fakultu. Absolvujete päťročné univerzitné štúdium. Osnovy sa trocha zmenia.“ (Cisár mrkol na dvorného radcu Rautenstraucha.) „Vy, mladí priatelia, prejdete do nového generálneho seminára v Prešporku.“ (Cisár sa na nadýchol.) „Seminár Pázmaneum  vo Viedni sa ruší.“

Nastalo trápne ticho. Cisár si unavene sadol a usiloval sa utíšiť ďalší záchvat kašľa, ktorý rýchlo zanikol v oživenej vrave  v jedálni.

„Novinky teda už viete. Teraz do práce, páni!“ Cisár sa obrátil sa na profesora Andreja Sabu. „Menujem vás za rektora generálneho seminára v Prešporku. Dekrét vám doručia zajtra, však, pán tajomník?“ Dôkladne sa vysmrkal. „Och, veľmi som sa rozhovoril. Koľko je hodín? Poďme, poďme. Čakajú ma na stavbe Všeobecnej nemocnice.“ 

Pátravo sa poobzeral po prítomných kňazoch. „Veru tak. Staráme sa nielen o dušu,  ale aj o zdravie tela. Viete, dôstojní páni, že vo Viedni bude najväčšia  verejná nemocnica v celej Európe?“

„Áno, veličenstvo, prirodzene.   Ale čo všetko... taká zmena! Ako to stihneme?“

„Zrýchlime tempo, magnificencia! Termíny vám povie  pán dvorný radca. A nezabudnite demontovať tabuľu. Bude tu ústav pre hluchonemých. Zbohom, dôstojní páni.“

Cisár si pritiahol vojenský kabátec a hrnul sa na ulicu ku karose.

Seminarista Anton Bernolák stále sedel na stoličke. Usmieval sa. Búšilo mu srdce. Znova bude doma. Zrazu mu bolo všetko jasné. Program na dva roky. Slovenská reč potrebuje gramatiku. Čo najskôr. Budem prvý.

Text je úryvkom z historického románu Antona Hykischa: Verte cisárovi, ktorý koncom minulého roka vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Vychádza so súhlasom vydavateľstva.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo